Denník N

Prečo sú rozhádané bytové schôdze zlým znamením pre celú spoločnosť?

Projekt Susedia na dvore Foto: Michal Huštaty
Projekt Susedia na dvore Foto: Michal Huštaty

Slováci si dôverujú najmenej pomedzi rozvinutých krajín. Je to jeden z našich najväčších problémov, ktorý má pritom pramálo pozornosti.

Texty opisujúce nevrlosť personálu na úrade, či v nemocnici , patria už medzi klasický žáner slovenskej blogosféry a facebooku. Každá bytová schôdza končí hádkou a zároveň je to jediné miesto, kde so svojimi susedmi prehodíte viac než pozdrav. Blbé vzťahy na pracovisku. Blbá nálada.

Dôvera medzi ľuďmi je kľúčová pre chod spoločnosti. Ak je vysoká, hovoríme o veľkom sociálnom kapitále. Ten sa prejavuje okrem dôvery aj vo väčšej kvantite a kvalite interakcií medzi ľuďmi. Znamená to viac spolkov, krúžkov, komunitných aktivít. Pre väčšinu z nás to znie ako z iného sveta. Nečudo, Slovensko sa v rebríčkoch úrovne sociálneho kapitálu vyskytuje na posledných miestach. Doslova.

screen-shot-2017-03-06-at-14-13-02

 

V prieskume OECD z poslednej jesene sme skončili na poslednom mieste v odpovedi na otázku, či dôverujeme svojim spoluobčanom. Nedôvera a neexistencia sociálneho kapitálu je jedna z hlavných príčin na pozadí mnohých našich spoločenských problémov. Prakticky vôbec sa o ňom nehovorí a politika ho ignoruje.

Bowling alone

Americký politológ Putnam videl pred 20 rokmi v americkej spoločnosti podobný problém. Komunity sa rozpadávali a vzájomná nedôvera medzi ľuďmi sa prehlbovala. Bowling alone (“hrať bowling osamote”) sa stalo klasickým dielom, ktoré skúma príčiny a dôsledky úpadku sociálneho kapitálu.

Suburbanizácia, dlhé dochádzanie za prácou, či televízna zábava nahradzujúca potrebu ľudského kontaktu patria podľa Putnama medzi hlavné príčiny toho, že v druhej polovici 20. storočia došlo k úpadku sociálneho kapitálu v každej oblasti – od počtu spolkov, dobrovoľníctva, dôvery v demokraciu až po neformálne stretávanie sa ľudí.

Ešte zaujímavejšie však je vyzdvihnúť efekty dobre fungujúceho sociálneho kapitálu. Spoločnosť nemôže fungovať len na základe donucovacieho aparátu štátu. Ak ľudia majú dodržiavať pravidlá a efektívne spolupracovať, musia to robiť hlavne dobrovoľne a z presvedčenia.

Efekty takéhoto prístupu sú obrovské. Ekonomická veda opakovane potvrdila, že v spoločnostiach s vyšším sociálnym kapitálom sa ľahšie obchoduje, získava kapitál na podnikanie, platia sa faktúry a menej sa podvádza. Sociálny kapitál je bariérou pre kriminalitu mládeže. Ak žije v silných komunitách a väzbách, ťažšie skĺzne na šikmú plochu.

Rovnako výrazné sú efekty v prípade zdravia. Výskumy opakovane potvrdili, že sociálny kapitál je jedným z najvýraznejších faktorov ovplyvňujúcich našu spokojnosť a následne zdravie – od náchylnosti na civilizačné choroby až po mortalitu. V prípade duševného zdravia či depresií je tento vzťah očividný.

U nás mimo radar

Vráťme sa na Slovensko. Krajinu, kde si navzájom neveríme. Prvou poznámkou v takýchto debatách býva výčitka politikom. Žiadna kauza sa nevyšetrila, klamú nám do očí. Bezpochyby, má to obrovský dopad na spoločenskú atmosféru a vôbec to nebagatelizujem.

Moja výčitka slovenskej politike v tejto téme však ide hlbšie. Problematika neexistencie sociálneho kapitálu sa na jej radare prakticky nenachádza.

Pre ilustráciu. S nástupom extrémizmu a jeho popularity u mladých počúvame veľa o potrebe naliať do nich správne hodnoty a svetonázor. Je podivné, že popri tejto ambícii napríklad ministerstvo školstva od roku 2008 znížilo dotáciu na podporu mládežníckych aktivít takmer o polovicu.

Podpora občianskej spoločnosti skrz daňovú asingáciu je spochybňovaná a mimoriadne vrúcny zákon o sponzoringu slúži jedine na podporu profesionálneho športu a daňové odpočty veľkých podnikov. Naše územné plánovanie, forma akou tvoríme verejný priestor na tieto veci nemyslí a výrazne ustupuje preferenciám súkromných aktérov. Cielená podpora spolkov finančne alebo poskytnutím priestorov úradov/škôl či tvorba komunitných centier sú vecou náhody a nikdy sa nepostupuje systematicky.

Odvrátenou tvárou existujúceho dopytu po spoločnosti sú potom vlakové hliadky, alebo polovojenské jednoty ako “branci”. Je na nás, aby sme ho napĺňali niečím zmysluplnejším.

Fungujúca spoločnosť, potom štát

Je zrejmé, že to ako funguje náš verejný sektor musí prejsť zmenami. Štát sa musí správať funkčnejšie – normálnejšie. Ak však tieto zmeny majú mať nejaký efekt, bez zmeny v tom ako sa správame k sebe v spoločnosti to nepôjde. Štát nevyrieši každý problém, nebude dozerať na pokoj a vľúdnosť v každom susedstve. Čo je však ešte dôležitejšie, zmena v politikách štátu nemusí viesť k tomu, o čo v podstate ide – k väčšej spokojnosti ľudí. Na ktorú, ako ukazuje Putman vo svojej knihe môžu mať efekt práve veci mimo záber toho čo očakávame od politiky.

Vo svojej podstate však ide táto téma ešte do niečoho hlbšieho. Potreby nájsť v našej spoločnosti niečo, čo ju spája. Konzervatívci by na tomto mieste povedali cirkev. Dnešná doba však ukazuje, že toto už nefunguje pre všetkých. Extrémisti pracujú so zvrátenou verziou nacionalizmu. Musí existovať aj niečo iné. Predstava o spolupatričnosti, záujme jedného o druhého, pod ktorú budú spadať bieli, čierni, fialoví – všetci čo tu spolu vedľa seba žijeme. Nie negatívne vymedzovanie sa.  Záujem o krajinu (ozajstný patriotizmus?), ktorý stojí na moderných a občianskych princípoch.

Rovnosť, bratstvo, sloboda. Základné demokratické krédo. Veľmi často sa zaoberáme slobodou a rovnosťou. Až symbolicky je uprostred bratstvo. Nezabúdajme nato. Bez toho to celé nebude fungovať.

 

Robert D. Putnam: Bowling Alone – The Collapse and Revival of American Community, 2000.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Martin Dubéci

Analytik a aktivista. Píšem si tu svoje poznámky k politike a spoločenským otázkam. Som členom predsedníctva hnutia Progresívne Slovensko, kde sa venujem otázkam bezpečnosti.