Denník N

Nehádž vinu na politikov: zbabelci, zlodeji a vandali sme my sami

Nehádž vinu na politikov: zbabelci, zlodeji a vandali sme my sami

V zásade píšem iba cestovateľské blogy, ale tentoraz som urobila výnimku. Čiastočne. Tento článok by som mohla nazvať aj: čo som videla a počula za týždeň v Bratislave.

V jeden večer som cestovala domov električkou smer Ružinov. V električke sa hlasno ozývali hlasy dvoch opitých mužov. Vulgárne nadávali, počula to celá električka, takže sa to nedalo prehliadnuť. Na to sa k nim slušne a pokojným hlasom obrátila jedna pani, nech nenadávajú, sú predsa vo verejnej doprave a nemusia všetci počúvať ich škaredý slovník. Hádajte, čo nasledovalo. Opití muži sa slovne pustili do úbohej pani a nadávali jej ešte škaredšie ako predtým vypúšťali len tak do pléna. Vzbudilo to vo mne rozhorčenie. Mali by sme sa jej predsa všetci zastať. Je to strašná krivda, že jediný človek, ktorý nabral odvahu ozvať sa, je nakoniec takto potupený. Niektorí sa za krikom obracali a vo vozni vládla dusná atmosféra. No všetci predsa mlčali so zrakom sklopeným do zeme. Mňa sa to netýka. Ja tu nie som. Ako také pštrosy strkajúce hlavu do piesku. Muži aj ženy. Starí aj mladí. Tak som sa zdvihla a z polovice električky som sa prešla dopredu k neslušným chlapíkom. Vedela som, že sama nič nezmôžem, ale nemohla som sa aspoň nepridať na stranu tej pani. Povedala som oplanom, aby sa moderovali a už prestali. Spŕška nadávok sa v tom namierila na mňa. O chvíľu vystúpili. Žiaľ nie preto, že sme im prehovorili do duše, ale preto, že museli.

Som veľmi naivná, ak v takýchto situáciách očakávam, že sa proti neslušne a nemravne správajúcim jedincom obrátia ostatní? Nie agresívne, ale razantne a hlavne spoločne? Prečo sa nenašlo 5-6 ľudí, ktorí by boli ihneď spoločne a solidárne vyjadrili nesúhlas s takýmto správaním, keď im to očividne vadilo? Ako sa v knihách často píše – napätie sa dalo krájať. Akurát, že v tej električke ho nikto neprekrojil.

O pár dní sedím na zastávke a čakám na trolejbus. Príde chlapík s ladičkou kvetov a sťažuje sa tetuškám čakajúcim tiež na MHD. „Ach, kvietky na mamin hrob som kúpil, aby mali zlodeji čo ukradnúť.“ A pustili sa do debaty o tom, ako sa na cintorínoch kradne všeličo, od kvetov, cez sviečky a potom si to ľudia pokojne umiestnia na iné hroby. Navyše vandalizujú aj sošky. „Mal som vzácnu panenku Máriu, krásna ručná práca, vypracovaná, a zlomili ju! Polovicu tela jej odlomili!“ Lamentoval pán. Neviem ako vo vás, ale vo mne to vzbudzuje hnus. Nie preto, že sa to stalo Panne Márii, hoc by to bol pre mňa za mňa Budha alebo Krišna, ale považujem to za úbohé.

To vládne na Slovensku naozaj taká bieda, že si kradneme aj veci z hrobov?

Na popolcovú stredu som išla na omšu do kostola. Počas popolcovej stredy je zvykom, že kňaz urobí veriacim na čelo krížik z popola. Na to sa ale musíte zoradiť do zástupu, ako pri prijímaní, a teda opustiť svoje vyhriate miestečko. Keďže som, priznávam sa, v kostole dlhšie nebola a hlavne takmer celý rok som bola v zahraničí, začala som nenápadne sledovať, či si ženy nechávajú svoje kabelky na lavici alebo si ich berú so sebou. Predsa len, za ten rok sa mohla situácia zmeniť a možno sa už ľudia nemusia báť o svoje cennosti, keď ich nechajú pár minút bez dozoru. Behom chvíľky som však zistila, že sa v tomto smere nič nezmenilo. Všetky ženy si schmatli kabelky a brali ich so sebou. Tak som teda spravila aj ja. Na chvíľu mi prebehlo hlavou, že si tú kabelku na just nechám na lavičke, ale premohla ma akási zbabelá obava, že „čo ak predsa…“.

Žeby sa tu kradlo aj v kostoloch? A ako vlastne? Pribehne zvonku nejaký neborák a uchmatne mi moju kabelku? Alebo sú zlodeji infiltrovaní medzi nami kresťanmi? Či je to iba obyčajná prevencia, lebo si navzájom nedôverujeme? Alebo sme skrátka paranoidný národ? A možno sa chceli tie ženy nebodaj napúdrovať počas státia v rade, a tak potrebovali mať kabelku pri sebe? Nech je to akokoľvek, jedna možnosť sa mi zdá horšia ako druhá.

V médiách a medzi ľuďmi často počuť výčitky voči politikom a tým, ktorých sme poverili rozhodovaním za nás, že klamú, sú nečestní, nabalili sa na nás, podvádzajú, sú skorumpovaní a neviem čo ešte. No pýtam sa, prečo očakávame od nich, že sa budú správať normálne (chcela som použiť slovo „slušne“, ale to bolo v posledných rokoch akosi sprofanované), ak sa tak my nesprávame? Okrem toho si myslím, že nekradnúť, neklamať či nevandalizovať je iba „normálna“ požiadavka, niečo, čo by malo byť bežné. Najprv by sme mohli začať u seba, a potom to vyžadovať od iných. Respektíve, ak to bude skrátka fungovať medzi nami, nebude už ani treba nič vyžadovať.

Možno si niekto povie, že to, čo som videla a počula minulý týždeň je klasika alebo, že je to iba náhodný zhluk zlých skúseností, veď predsa ľudia sú všade dobrí aj zlí a treba vnímať aj to dobré, nie iba zlé. Jasné, stali sa aj dobré veci v uplynulom čase. Napríklad, že ma niekto pred mesiacom pustil pred seba v rade v potravinách, pretože som mala menší nákup. Alebo, že ma pán, ktorému som nechtiac sadla na miesto vo vlaku, nechal sedieť a sadol si inde, hoci mal miestenku. To všetko je super a krásne.

Lenže ja sa nikdy neuspokojím s mediokritou. A ak sa mám pozerať iba na pozitíva, tak by som si pripadala ako niekto na sedatívach, omámený a vnímajúci iba časť reality.

Napríklad v Južnej Kórei si môžem nechať batoh hoci aj na pol hodinu na zastávke, ak potrebujem niekam odbehnúť, pretože sa ho nikto ani nedotkne. V Nórsku si ľudia ani nezamykajú domy, pretože sa neboja, že sa im tam niekto vláme. Okrem toho, severské krajiny sú známe svojou mimoriadne nízkou korupciou. Na Novom Zélande zaplatíte za kemp tak, že peniaze len vhodíte do nikým nestráženej urny. V americkom kostole si nikto nebral kabelku zo strachu so sebou na prijímanie, ale všetky veci ostávali na stoličke.

Ja si prajem, aby sme sa aj my tu na Slovensku začali už raz a navždy správať normálne. A začnem u seba, takže nabudúce to „risknem“ a nechám svoju tašku na lavičke.

Teraz najčítanejšie

Marta Rajková

Som cestovateľka, blogerka a freelance prekladateľka. Hovoria mi digitálny nomád, no ja si len žijem svoj sen.