Denník bratislavského cyklistu

Optimistický začiatok

Bicykel je v Bratislave ideálnym dopravným prostriedkom najmä pre tých, ktorí nepotrebujú jazdiť do kopca ako v prípade Koliby či Kramárov alebo nemusia denne prekonávať Pražskú či Brnenskú ulicu. Nás “nížinných” cyklistov je väčšina, keďže tu dole máme hneď štyri najväčšie mestské časti (Petržalka, Ružinov, Staré mesto a Nové mesto). Napriek dobrým podmienkam a krátkym vzdialenostiam je však cyklojazda Bratislavou trápením.

Napriek všetkému viem byť na mieste rýchlejšie nielen v porovnaní s MHD, ale aj v porovnaní s autom. Jednoducho sa dostanem na bicykli od dverí k dverám, šetrím čas a rovnako aj peniaze. Okrem toho spaľujem nejaké tie kalórie navyše, na cyklotrasách zatiaľ nemáme zápchy a občas si s niekym aj vymením úsmev. Naša rodinka tiež vysoko ocenila možnosť posadiť syna na cyklosedačku a presúvať sa tak oveľa rýchlejšie ako s kočíkom. Tento druh slobody je z môjho pohľadu skvelý.

Koniec optimizmu

Tento článok však nemá ambíciu byť oslavou bicyklovania, ale ani “hejtovania” motoristov. Ak by bola mestská cyklistika v Bratislave radosťou, tak je nás denných cyklistov oveľa viac ako v tomto staršom sčítaní cyklistov. Bicyklovať po Bratislave je viac boj o priestor ako pohodlný presun z bodu A do bodu B. Zároveň však nechcem prispievať k strachu z bicyklovania po našom meste.

• Motoristom chcem ukázať, že pohľad spoza riadidiel je úplne iný ako pohľad od volantu. Prudké zabrzdenie auta na križovatke môže spôsobiť aj nechcený kotrmelec cyklistu cez kapotu auta.
• Cyklistom chcem ukázať, že nebezpečné situácie sa dejú nám všetkým a nemali by sme sa pre ne vzdávať bicykla. Našimi cyklokilometrami totiž vytvárame dopyt po riešeniach.
• Chodcom chcem ukázať, že jazda po chodníku je pre mnohých z nás cyklistov posledným riešením. Nevyhľadávame ju, pretože je pomalšia a množstvo obrubníkov nerobí radosť ani našim zápästiam, ba ani našim kolesám. Navyše, mnohí sme s bicyklom začínali na chodníkoch.
• Vodičom MHD chcem ukázať, že žiadať od cyklistov jazdu medzi jazdným pruhom a bus pruhom je hazardovaním s ľudským životom. Navyše, nie vždy  dokáže trolejbus predbehnúť cyklistu sprava bez toho, aby ho ohrozil. Buďme voči sebe tolerantní aj keď majú cyklisti zákaz jazdy v bus pruhu. Keď tam tolerujete taxíky, tak by ste mohli aj nás.
• Primátorovi i starostom chcem ukázať, že riešeniami bratislavskej dopravy priamo ovplyvňujú či sa niektorí cyklisti, chodci, ale aj motoristi vrátia večer z práce domov zdraví a usmiati.

Oťukávanie cesty

Pamätám si na svoj prvý pokus ísť bicyklom hore Šancovou medzi autami. Človek je doslova stuhnutý, cesta sa zdá tak strašne úzka a cítite na sebe tie rozčúlené pohľady motoristov. Od vtedy som si vypočul od jedného trolejbusára “Nabudúce ťa zrazím a môžem!”, lebo som prešiel cez zastávku MHD na Trnavskom mýte. Trúbenie od chrbta na vzdialenosť 5 metrov od iného trolejbusára, ktorý odo mňa očakával, že mu uhnem medzi autá stojace v zápche.

K fyzickému stretu medzi mojim bicyklom a prostriedkom MHD došlo na Krížnej pred križovatkou s Karadžičovou. Štandardne som išiel po pravom okraji a plynule chcel pokračovať v pruhu smer rovno. To by ma však nemohol zľava predbiehať autobus, ktorý následne začal brzdiť a preraďovať sa krížom cez moju jazdnú dráhu do odbočovacieho pruhu vpravo. Brzdil som čo sa dalo a šuchli sa mi riadidlá o karosériu. Vodič si samozrejme nič nevšimol, prišlo mu to normálne a zaujímal sa, že prečo nemám reflexnú vestu (podľa zákona je povinná iba mimo mesta). Sťažnosť som podal a dozvedel sa z nej, že vodič situáciu poprel a vo vozidle nie je zaznamenávacie zariadenie. Ale že mu teda dohovoria.

Pamätný deň 12.1.2017

Počas takmer deviatich rokov som nazbieral mnohé skúsenosti a tak sa považujem za celkom odolného užívateľa bratislavských ciest. Na druhý januárový štvrtok tohto roka však budem spomínať ešte dlho. Keď idem po hlavnej a vidím niekoho odbáčať krížom cez moju jazdnú dráhu, alebo sa pripájať z vedľajšej cesty, tak spozorniem. Tento reflex mi ušetril nepríjemnú nehodu na križovatke Hálkova / Riazanská, kde chcelo auto odbočiť cez môj jazdný pruh. Pribrdzil som a minuli sme sa tak tesne, že som dotyčnému autu plesol rukou po bočnom zrkadle. Pán vystúpil, skontroloval auto a potom sa ma spýtal či som OK. Keď ma o 3 minúty neskôr obiehalo auto o asi 50cm, aby sa stihlo predo mňa zaradiť pred oproti idúcimi autami, mal som už nervy pripravené.

Tretím zážitkom v ten istý deň bolo už to “povinný” incident na rohu Kutuzovovej a Vajnorskej. Autá tu pri odbáčaní na Vajnorskú nevidia dobre cez stromy a tak na križovatke vojdu niekedy aj polmetra do jazdného priestoru cyklistov. To isté sa stalo poobede ten istý deň. Našťastie nešiel nikto za mnou a tak som sa autu stihol vyhnúť. Mohol som tak pokračovať smelo na svoje stretnutie.

Cestou zo stretnutia sa mi stal jeden z tých bizarnejších cyklozážitkov. Blížil som sa k semafóru na Miletičovej, keď som počul zrazu trúbenie a tesne ku mne sa prirazil akýsi van. Uhol som mu teda do snehového záveja. Otriasol som sa, pristúpil k autu a gestom pani vodičke naznačil “Ste normálna?”. Tá ma totiž evidentne videla, keďže trúbila len preto, aby sa predo mňa zaradila na semafóre. Odpoveďou bolo tradičné gesto “Aký problém?”. Tak som sa rozhodol skúsiť niečo nové a tak som jej otvoril pravé dvere. Priamo som sa spýtal, že ako ma môže vedome takto ohroziť? Pomyselné bezpečie a útulnosť vozidla zrazu zmizla a tak nastala histéria, zjapanie a vytiahnutie mobilného telefónu. Tak som sa dozvedel, že budem na Markíze, JOJ a RTVS a všade povie, že som ju napadol. Zavrel som teda dvere, posunul sa na semafór a pri obiehaní ma dotyčná ešte počastovala vetičkou: “Na toto ešte doplatíš!”. Na zadnej strane auta som si potom ešte všimol nápis “Domov sociálnych služieb”.

Pokus o optimistický záver

Pohľad na Bratislavu spoza riadidiel bicykla je trístny. Každodenný boj s motoristami je vyčerpávajúci a preto som po tom pamätnom štvrtku začal nosiť prilbu, ale nie obyčajnú, ale takú poriadnu zjazdovú. Rozhodol som sa však, že mi nebude stačiť čierno-biele vysvetlenie o bojujúcich cyklistoch a arogantných motoristoch. Zapol som kontextuálne myslenie.

Za to čo stalo mne i mnohým ďalším cyklistom či chodcom nemôžu arogantní vodiči, ale mesto, štvrte či ulice umožňujúce správať sa takto k sebe navzájom. Neexistujúce cyklotrasy, nedostatok priechodcov pre chodcov či chýbajúce plochy pre zásobovanie vytvárajú pravidelné konflikty medzi nami navzájom. Len málokto z nás však ukáže prstom na skutočného vinníka, ktorými sú správcovia ciest (samosprávy) a najmä Krajský dopravný inšpektorát, ktorý vďaka bizarne širokým kompetenciám určuje dopravnú politiku mesta.

Napriek tomu, že máme široké jazdné pruhy, parkovacích miest máme po legalizácií parkovania na chodníku viac ako kedykoľvek predtým, kým v iných krajinách ubúdajú a čoskoro budeme mať nultý obchvat mesta, sme nespokojní, aj vodiči, aj cyklisti, aj chodci aj vodiči MHD a tak sa navzájom na sebe vyvršujeme. Bojujeme o svoj bezpečný a komfortný priestor a samosprávy zatiaľ šúchajú nohami.

Jednoducho čelíme smutnému faktu, že keď vynadáme agresívnemu vodičovi, vytrúbime nezodpovedného cyklistu či mimo priechodu prechádzajúcu babičku alebo zhulákame vodiča MHD s jeho prebujnenými predstavami o vhodnom priestore, tak nespravíme naše ulice bezpečnejšie ani pohodlnejšie. Iba sa zakopeme čoraz hlbšie do svojích dopravných bublín a pohundreme si pri cyklopive.

Potrebujeme vyvíjať tlak na zodpovedných v tomto meste, aby už raz a navždy pochopili jedno základné pravidlo:

• chodci priťahujú ďalších chodcov – chodíme tam, kde sa cítime dobre a v bezpečí,
• cyklisti priťahujú ďalších cyklistov – kvalitná infraštruktúra a dobré podmienky vedia astronomicky znásobiť počet cyklistov,
• autá priťahujú len ďalšie autá – ak rozšírime cesty, zvýšime počet parkovacích miest, tak budú autá len pribúdať keďže nepracujeme s akousi uzatvorenou množinou vozidiel, kedy k počtu vozidiel x pridelíme počet parkovacích miest x.

Inak, tú prilbu som vydržal nosiť približne mesiac. Potom som ju niekde zabudol nakoľko si moje podvedomie povedalo, že ju napriek všetkému nepotrebujem. Preto choďme i jazdime ďalej v mene lepších podmienok pre nás všetkých. Horšie už snáď nebude ;-)

Matúš Čupka

Moje aktivity môžete sledovať na stránke tu