Denník N

70 rokov od komunistického puču (25.2.1948) II

Kedy sa to všetko začalo. Čo sa dialo počas oslobodzovania.

Príprava prevzatia a nastoľovania komunistickej moci u nás dostala svoj základ už 28. novembra až 1. decembra 1943 na konferencii tzv. „veľkej trojky“ – Churchill, Roosewelt, Stalin, v Teheráne, kde sa prejednávali otázky, ktoré fakticky rozhodli o povojnovom osude krajín strednej a východnej Európy. Výsledky rokovaní boli tajné a informácie o nich sa nedostali ani k prezidentovi Benešovi, ktorý vzápätí – 10. decembra 1943 navštívil v Moskve Stalina, aby s ním uzavrel tzv. Vianočnú dohodu. O podrobnostiach tejto návštevy sa dočítame v mnou už zmienených memoároch Ladislava Feierabenda Soumrak československé demokracie.

Z kapitoly „Co řekl Beneš o Moskvě vládě“ vyberám pasáže, ktoré sú pre aktuálnu tému najrelevantnejšie:

Beneš se zejména zmínil o Stalinovi. Na základě rozhovorů s ním nabyl přesvědčení, že si přeje mít silné a nezávislé Československo a bude nás v každém směru podporovat. Všichni vedoucí sovětští představitelé, a zejména Stalin, dali jasně najevo, že se nechtějí míchat do našich vnitřních věcí, hospodářských, sociálních a ani politických.(…) Stalin si přeje mít v Československu opravdového a spolehlivého spojence, ale nemá chuti – ani nejmenší chuti – míchat se do jeho vnitropolitických poměrů. Sovětsky svaz uznává Československou republiku v předmnichovských hranicích a pokládá to za samozřejmost. (…) Naše uzemní požadavky, jak je při mírovém jednání předneseme, bude rázně podporovat.

Stalin tiež Beneša uisťoval, že v roku 1938 stál v Mníchove na strane Československa a bol by mu poskytol pomoc… V prílohe č. 1, ktorá je súčasťou Feierabendových memoárov, píše Ivan Herben o stretnutí s Benešom, ktorý ho prišiel navštíviť 22. augusta 1945 na jeho chalupe v Hostišove na Táborsku:

…Druhým problémem rozhovoru byl Mnichov, kterým byl Dr. Beneš doživotně raněn, jak jsem na něm vypozoroval už za prvního rozhovoru na Hradě v červnu 1945. A tu se prezident tak rozvášnil, že jsem jeho monolog skončil předčasně a odvedl ho do zahrady na čerstvý vzduch. Tam jsme se procházeli sami dva, a prezident znovu a znovu opakoval, že Sověty nás za Mnichova zradily stejně jako Daladier a Chamberlain a že vůbec neměly v úmyslu nám pomoci. Že jejich ochota byla jen předstíraná a byl to pouze obvyklý komunistický trik. „Já to dokážu! Já odhalím ten podvod sovětské diplomacie i legendu našich komunistů!“ vykřikoval prezident s pěstmi zaťatými nad hlavou, jak jsem ho nikdy předtím neviděl.

Obidve ukážky majú za cieľ poukázať na to, že Stalin bol podľa potreby (vlastnej) ochotný povedať a sľúbiť čokoľvek, aby dosiahol vlastný prospech, resp. zámer.

ako vyzeralo podľa Stalina silné a nezávislé Československo v praxi? Realitu popisuje vo svojej knihe Odvlečení Peter Juščák :

Bleskový nemecký útok na Sovietsky zväz a pomalý, zato neodvratný návrat späť s tušenou porážkou na hlavu vyvolávali v našej krajine turbulencie, chaos a zmätok. Znásobila ho vláda Jozefa Tisa svojím nemeckým vazalstvom a slepým „bojom proti boľševizmu“, avšak po boku fašizmu. Nebola to skutočná národná vláda. Ukázalo sa, že na Slovensku existujú demokratické sily, ktoré jej v Národnom povstaní predostrú reálne predstavy o národnej slobode. V roku 1944 po ťažkých vojnových rokoch začalo svitať na lepšie časy. Na jeseň bolo počuť kanonádu ruských kaťuší. Na sovietskych vojakov sa čakalo ako na spásu, a to nielen v bývalom Československu. Ich príchod mal znamenať koniec fašizmu, vojny, koniec utrpenia a chaosu. Ľudia sa tešili na pokoj, na mier, na nový život podľa svojich predstáv. Aké však bolo ich prekvapenie, keď sa na jeseň roku 1944 na východe republiky zjavili prví ruskí vojaci. „V jedno mrazivé februárové ráno sa do dediny ako studený vietor prihnali jednotky trestného práporu Červenej armády a začali snoriť po domoch. Hľadali Nemcov, fašistov, gardistov a všelijakú svoloč. Pristavovali ľudí na ulici a brali im hodinky, mužom i ženám, mladým i starým. V chalupách rabovali, a vyhadzovali periny oblokmi na ulicu. Ľuďom nadávali do buržujov a kulakov, čo si žili v prepychu, kým oni bojovali. Ako-tak ich utíšili pálenkou, ale keď sa opili, začali po dedine naháňať ženy. Stranícky predseda bol taký zaneprázdnený, že nestihol upozorniť vlastnú ženu, aby sa schovala. Na dvore ju zbadali dvaja krasnoarmejci, zvalili na zem a znásilnili. Niekto udal Lojza Harudeka, že v studni ukrýva bravčovú masť. Vojaci si ju pýtali, ale on masť nedal. Naštvali sa, priniesli háky a zo studne povyťahovali hrnce. Potom ho do nej hodili… Dedina stŕpla, ľudia sa zarazili. Čo len s nami bude? Veď takéto peklo sme tu dosiaľ nepoznali… Ale to ešte nebolo nič. Všetko sa ešte len začínalo. Ľudia v okolitých nemeckých dedinách pochodili ešte horšie. Ak chytili Nemca (občana nemeckej národnosti, pozn. P.J.) zbili ho, naložili do auta a odviezli bohviekde. Mnohých pobili partizáni cez Povstanie, teraz zasa zdivení vojaci. Najhorši a najdivší sa v noci stratili a namiesto nich prišli do dediny vojaci južného ukrajinského frontu… Tí sa už správali úplne inak.“ Kornel Danáš

…Tí, čo čakali na osloboditeľov ako na spásu, sa zrazu zháčili. Vari nebude mier? (…) Vo vysokej nad Uhom boli medzi ustupujúcimi Nemcami a Rusmi prestrelky a ľudia sa skrývali v pivniciach. Trvalo to asi dva týždne. Rusi rabovali po domoch, lebo boli hladní. Môj svokor poslal svoju dcéru, aby dala vojakovi niečo zjesť. Dievča bolo v čiernom, takto obliekali dcéry, aby ich vojaci neobťažovali. Keď prišla do izby, chcela mu dať jesť, on ju chytil, ťahal vonku a chcel ju znásilniť. Začala kričať o pomoc. Z pivnice vyšiel jej otec a vytrhol ju vojakovi z rúk. Vojak natiahol automat a poslal ho do pivnice. Potom prehliadol ľudí v pivnici. Zobral im hodinky a peniaze. Sadol si na schody, vystrelil do vzduchu a povedal jej, aby sa rozlúčila s rodinou. Iné jej neostalo, tak sa rozlúčila s otcom a bratom. Vojak jej vtedy strelil automatom do tváre a na mieste bola mŕtva. Tak vyhasol život mladého 16-ročného dievčaťa. Bolo to 17. novembra 1944. Ľudia boli z toho v šoku, jeden zo svedkov o dva týždne na to zomrel.

… „Narodila som sa počas druhej svetovej vojny v Tehle. Celá naša rodina aj susedia sa počas frontu ukrývali v kryte. 17. marca prišli naši osloboditelia, ruskí vojaci. Všetci občania sa tešili, že bude koniec vojny. Keď prišli vojaci k úkrytu, kde sa schovávali ženy a deti, začali doň strieľať. Otec vyšiel von a povedal – tu sú ženy a deti. No oni nedbali a hodili granát rovno do jeho pŕs. Otec zomrel v dôsledku poranenia srdca a pľúc. Mal 37 rokov. Druhý fosforový granát hodili do úkrytu medzi ľudí. Viacerých z nich zranili medzi nimi aj moju sestru. 17-ročná sesternica bola na mieste mŕtva…“ Marta B.

Takto vyzeralo nevmešovanie sa podľa Stalina.

A čo výrok Stalina o tom, že Sovietsky zväz uznáva Československo v predvojnových hraniciach?

Opäť citát z „Feierabenda“:

Po návratu z Paříže jsem slyšel od Opočenského, který mluvil s Drtinou a Uhlířem, celkem optimistické zprávy o situaci na Podkarpatské Rusi. Snahy po připojení k Sovětskému svazu jsou prý jen přáním místních komunistů, a nikoli Rudé armády nebo politických sovětských představitelů. (…) Tento optimizmus nesdílel prezident Beneš, a když jsem mu referoval o Paříži 18. prosince 1944, řekl mi, že ho situace na Podkarpatské Rusi znepokojuje. Rudá armáda sesazuje národní výbory, pokud nejsou komunistické, a místo nich dosazuje komunistické. (…) Rusi zřejmě nedodržují čs.-sovětskou smlouvu z prosince 1943, a je obava, aby také na Slovensku nezačali agitovat pro připojení k Sovětskému svazu.

Oslobodzovanie, či skôr obsadzovanie a drancovanie Československa spojené so zavlečením tisícov občanov do ZSSR, sa konalo paralelne s prienikom Červenej armády na naše územie. Úplne prví, ešte pred obávanou NKVD, boli členovia tajnej skupiny SMERŠ (smerť špionam), ktorí zatýkali na základe zoznamov vopred pripravených NKVD. O činnosti a metódach práce SMERŠu sa dočítate v knihe Nikolaja Siněvirského SMERŠ- rok v táboře nepřítele

Ešte pred samotným prevratom vo februári 1948 je dobre povedať si niečo o ľudoch, ktorí sa aktívne podieľali na boji za obnovenie demokracie v Československu. Jedným z nich bol určite Český odbojár, Ota Hora, ktorý o svojej činnosti vydal dvojzväzkové pamäti Svědectví o puči.

O tom, aký význam pripisoval tomuto českému vlastencovi samotný Klement Gottwald, svedčí jeho (Gottwaldov) výrok: Horu musíme dostat živého a budeme s něho tahat kůži“.

Z jeho zmienenej knihy budem čerpať gros svojich príspevkov k tejto téme, ktorú – dúfam – stihnem ukončiť k termínu: 25.2.2018.

A nielen z tejto knihy je všeobecne známe, že hlavným cieľom Stalina pri víťaznom ťažení na západ bolo obsadenie dobytých území a ich následná komunizácia. Svedčí o tom hlavne nepodpora národných povstaní, kde najmarkatnejší príklad je vidieť na utopení v krvi Varšavské povstanie, ktoré organizovala prozápadne orientovaná Armia Krajowa. Ani pri SNP nebolo hlavným cieľom Rusov pomôcť mu, ale dôležitejšie bolo prísť na naše územie ako osloboditeľ po prehratom povstaní.

Markantnejší príklad nepodpory národných povstaní, v súvislosti s našou témou, je nepodpora Pražského povstania. Ota Hora v piatej kapitole nazvanej Pražské povstání uvádza v jej úvode citát z knihy Dr. Josefa Kotrlého, ktorý bol podpredsedom revolučnej Českej národnej rady „Pražské povstání“:

Josef Smrkovský vědomě připravoval občanskou válku a sociální revoluci…poznamenal, že se musí buržoázní válka změnit ve válku občanskou a v sociální revoluci… Smrkovský se svou ideou sociální revoluce a občanské války, to neměl nijak lehké. Dělnické pluky ze závodů, od nichž očekával, že s rudými prapory nastoupí na barikády, nepřišly. Na barikádách vlály prapory národní. Do zbraně povstali řemeslníci, obchodníci, zřízenci, statečně se chovala pražská policie, nastoupili čs. důstojníci. Zkrátka podle názvosloví komunistického česká buržoazie… Byla přijata pomoc Vlasovových oddílů přes odpor Smrkovského a po odchodu Nemců se Praha vrátila k normálnímu civilnímu životu a k občanské válce nedošlo.“

K priebehu Pražského povstania Hora uvádza:

První výbuch proti německé moci nastal dne druhého května u Jičína. Tamnější odbojové skupiny se zorganizovaly a bojovaly s Němci. Menší boje byly i jinde. V Nymburce došlo den nato ke klidnému předání moci místnímu revolučnímu výboru. Také v Plzni vzniklo povstání, které před německou převahou zachránila americká armáda. To ukazuje i na revoluční náladu českého venkova, který začal bojovat s Němci dříve než Praha. Proto myslím, že se neprávem mluví o povstání Pražském. Mělo by se spíše mluvit o povstání Českém.

.

V sobotu 5. května 1945, časně zrána, bylo to asi po šesté, hodině, někdo zazvonil u mého bytu. Naštěstí nebylo to Gestapo, nýbrž dlouholetý stoupenec čs. strany národně socialistické a její archivář a tajemník Karel Slavíček. Vyřizoval mi vzkaz, že se mám ihned dopoledne v 10 hodin dostavit do bytu architekta Jarolíma, kam je slvolán revoluční ústřední výbor čs. strany národně socialistické, jemuž předsedala posl. Fráňa Zemínová. (…) Sotva byla schůze zahájená, dostali jsme zprávu, že se na Václavském náměstí střílí. (…) Okamžitě jsme schůzi přerušili a jeli tramvají do středu města. (…) Mládež nesla veliký, rozložený prapor – československou vlajku a směrovala k budově Musea. Netrvalo dlouho a v odpoledních hodinách přicházely zlověstné zprávy. Nastal boj o rozhlas, volání o pomoc. Američané nepřicházeli, nebylo ani dostatek zbraní. Vtom přiběhla do Melantrichu posl. Zemínová a vyzvala mně, abychom rychle našli Českou národní radu a sdělili, co se děje v pražských ulicích a co by se mělo zařídit, aby povstání bylo jednotně a úspěšně řízeno.

Ota Hora sa k na zmienenú schôdzu nemohlo dostaviť, nakoľko už ulicu pokrývali telá mŕtvych českých vlastencov a budovu, kde Česká národná rada zasadala, nenašiel. Musel sa vrátiť do Melantrichu a odtiaľ do nemocnice v Krči, kde jeho manželka pred krátkym časom porodila. Vrátil sa domov, po strastiplnej ceste trvajúcej niekoľko hodín, aby vzal potrebné veci pre manželku a syna do pôrodnice. Cestou z domu ho chytilo asi 10 ozbrojených SS-manov a zatkli ho spolu s obyvateľmi okolitých domov. Nasleduje ďalšia citácia z Horovej knihy:

A tak nadešly dlouhé hodiny a další dny, šestého, sedmého, osmého a devátého května. Poprvé jsem měl možnost zamyslit se nad tím, proč nám nepomohla americká armáda, když byla tak blízko, proč byly v České národní radě rozpory, zda Vlasovcům dovolí, aby nám v těžkých chvílích pomohli, proč naši letci z Anglie nepřicházejí na pomoc, když v sobotu několik amerických vojáků a důstojníků, snad i s tanky, dorazilo do Prahy! Zmocňovalo se mě neblahé tušení, že něco není v pořádku a že ke konci války mezi spojenci není úplného souladu a vzrůstá vzájemná nedůvěra, která, jak se po skončení války ukázalo, měla své hluboké příčiny, zejména vinou Sovětského svazu, který měl jiné cíle: využít svých vítězství na vojenském poli také politicky – k ovládnutí Evropy a celého světa. Nic jsme tehdy nevěděli o Katynu, kde v r. 1940 Sověty povraždily patnáct tisíc polských důstojníku, nevěděli jsme o zradě Sovětů při Varšavském povstání, v němž statisíce polských vlastenců zbytečně zahynuly a město bylo v troskách. A to vše proto, že na příkaz Stalinův, Rudá armáda, ač stála před Varšavou, nečinně přihlížela k masakrům prováděným Němci nad polskými vlastenci, ženami a dětmi. Nic jsme nevěděli o porušování Jaltské dohody z února 1945 („Prohlášení o osvobozené Evropě“ – podepsané Rooseveltem, Churchillem a Stalinem) kdy Rudá armáda okupovala celé země a zaváděla v nich komunistické režimy.

K májovému povstaniu českého ľudu a v súvislosti s ním aj k ukončeniu II. svetovej vojny v Európe sa z Horovej knihy dozvedáme:

Nejpádnější důkaz o pravých cílech komunistů a Sovětského svazu byla reakce na podepsání a odevzdávání kapitulace Němců do rukou České národní rady, v úterý dne 8. května 1945 kolem 16 hodiny, a následky, které z toho vyplynuly pro některé členy České národní rady, včetně fanatického komunisty Josefa Smrkovského. Před jednáním o kapitulaci Němců událo se toto: Štábní kapitán Maiwald, který byl pověěn ČNR vedením rouhlasu, vyslal 5. května večer se souhlasem Smrkovského a Kubáta zaměstnance rozhlasu Dr. J.Z.Morávka jako spojku do Mezinárodního červeného kříže v Thunovské ulici. Dr. Morávek formuloval svoji funkci slovem „parlamentář“ a telefonoval v noci z 5. na 6. května, aby Česká národní rada přišla jednat s Němci, že krveprolití je zbytečné a že jsou Němci ochotni k jednání… Dne 6. května navštívil Dr. Morávek K.H.Franka v Černínskem paláci…Dr. Morávek nic s Frankem neujednal, ale telefonoval znovu v neděli ráno, že Němci hrozí bombardováním Prahy, vyhrožuji, že ji vyhladí s povrchu zemského jako Varšavu, a zapřísahal nás, abychom přišli k jednání, že se Praha dá zachránit… Němci dali ultimatum, že nedojde – li k jednání, Prahu zničí…Čekalo se celou noc na slíbené zbraně a teprve dne 6. května ráno, když zbraně ani pomoc spojenců nepřišly, vyrozuměla Rada Mezinárodní červený kříž, že je ochotna k jednání, zastaví-li Němci nepřátelství, zejména bombardování Prahy. Červený kříž toto sdělení zprostředkoval a německá odpověď byla, že Němci zastaví bombardování a střelbu, vyšle-li Rada plnomocníky k jednání…Dr. Josef Kotrlý prohlásil, že přichází-li v úvahu pouze osobní bezpečnost (Rada měla zprávy o krutosti oddílu SS, které střílely lékaře, ošetřovatelky a parlamentáře), že přijme funkci vyjednavače a žádal, aby mu Rada dala zmocnění a příslušnou listinu vystavila pro JUDr. Josefa Kotrlého a generála Karla Kutlvašra. Byla podepsána místopředsedou Jos. Smrkovským a ústředním tajemníkem J. Kubátem, 6. května 1945.

…Během noci (na 7. května 1945) nepřišla zase žádná pomoc, ale zato už jsme měli zprávy o kapitulaci německých branných sil. Tak došlo k jednání s gen. Toussaintem, tentokrát v místnosti České národní rady a dne 8. května v 16 hodin byla podepsána německá kapitulace generálem Rudolfem Toussaintem. Za českou národní radu ujednání podepsali Dr. Albert pražák, Josef Smrkovský, Dr. Josef Kotrlý, kpt. Jaromír Nechanský, gen. Karel Kutlvašr, pplk.gšt. Fr. Bürger, pplk. Gšt. Jaromír Kadaňka.

Ihneď po odchode Nemcov začala československa vojenská správa zbierať nemecké zbrane a zaisťovať vojnovú korisť. Ďalej opäť citácia:

Civilnímu obyvatelstvu se nařizovalo, aby odevzdalo všechny zbraně. Smrkovský přišel do Rady a byl tou vyhláškou velmi rozčilen. Obhajoval jsem postup vojenských úřadu, ale Smrkovský trval na svém, že se vyhláška nesmí týkat zbraní závodních milic. Přes můj odpor, a za pasívního mlčení přítomných členů Rady Smrkovský nadiktoval nařízení, že ten, kdo se pokusí odzbrojit závodní milice, bude potrestán smrtí!

Dúfam, že nabudúce to bude promptnejšie z mojej strany!

Teraz najčítanejšie

Pavol Polko

Narodený 1953, som na dôchodku, pôvodné povolanie učiteľ (ruština - francúzština). Blogy som sa rozhodol písať, nakoľko ma veľmi frustrujú príspevky, v ktorých ľudia, väčšinou neznalí histórie, glorifikujú zriadenie, v ktorom som prežil viac než 36 rokov a o ktorom som nikdy nemal ani len najmenšiu pochybnosť, že je to zriadenie zločinecké. Chcem byť protiváhou dnešných vyznavačov "alternatívnej" histórie, ktorí sa opierajú o pseudohistorické konštrukcie a pre ktorých je vlastný pocit, umocnený ruskými trolmi, dôležitejší ako historické fakty, či osobné skúsenosti ľudí, ktorých autentické zážitky sú marginalizované. Moje príspevky budú vždy podložené buď vlastnými skúsenosťami alebo serióznymi historickými materiálmi. Od októbra 2017 člen strany Šanca, od septembra 2019 člen strany Za ľudí.