Denník N

Oči zabudnutého profesora

Darujeme čítaniu len jednu hodinu denne? Ak to dokážeme, potom strom poznania zarodí sladké ovocie. Stačí jedna, jediná hodina čítania denne a odmenou nám bude minimálne 40 prečítaných kníh za rok.

Moje postavenie bolo iné. Istú dobu som bol profesorom na Kežmarskom Lýceu. Život bol krásny a ja som žil bez starostí. Až som jedného osudného dňa stretol študenta, ktorý mal na kolenách odraté nohavice od častého kľačania.

Mladí študenti sa potácali od jednej vylomeniny k druhej. Zatiaľ čo pospolitý ľud neraz nemal čo vložiť do úst, pre žiakov Lýcea sa vždy našlo jedlo, ubytovanie a mali výsadu učiť sa. Výsadu spoznávať slová, slová s obrovskou mocou, mocou ktorá dokáže zlepšiť svet…

Mladý lapaj, na ktorého som sa uprene díval, vnímal školu, ako cestu z domova do vyhnanstva – to mi bolo jasné. Na svete je veľa študentov, ktorí nechápu, alebo prinajmenšom tvrdia, že nechápu rozdiel medzi poznaním a nevedomosťou. A to som sa v tú chvíľu rozhodol zmeniť aspoň pri mladíkovi s kučeravou hrivou, ktorý sa predo mnou snažil ukryť džbán s pivom.

Natiahol som ruku, pričom mi neušiel záblesk chlapcovho strachu v iskrivých očiach. Iste očakával zaucho. Namiesto toho dlaň zľahka pristála na jeho ramene. Následne sme unášaní vlnami pocitov vykročili k miestnosti, ktorú som miloval.

Páni! Knihy boli úplne všade. Naukladané od podlahy až po vysokánsky strop. Hrubé i tenké a mnohé napísané v cudzích rečiach. V miestnosti bol aj stôl a pohovka, pri ktorej na veľkom svietniku vykukovali voskové šúľky ukončené knôtom. Nenechal som sviečky zaháľať a v okamihu už na nich  podskakovali jasné plamienky.

Nikdy nestoj v tieni, si stvorený pre svetlo poznania – vykĺzlo zo mňa, keď som mávol na hriešnika, aby podišiel bližšie.

Školská knižnica sa pýšila zbierkou tlačovín, ktoré jej daroval istý muž. Darca musel byť poriadny hlupák – vyhŕklo z kučeravej hlavy. V tých knihách je celý majetok. Mal ich radšej predať, žiť v blahobyte a nestarať sa o zajtrajšok.

Hľadím do študentových očí a jeho sa zase pozerajú do mojich s očakávaním, čo poviem. V tomto svete kníh sa ukrýva tajomstvo šťastného života. Ten muž ho našiel a vďaka nemu získal majetok i postavenie. Na sklonku života mu múdrosť poradila, aby sa o to veľké poznanie podelil. Preto daroval knihy Lýceu, aby nám boli k úžitku. Užitočnými sa však stanú len vtedy, ak budú čítané.

To naozaj? – zapochyboval študent. Ak je to pravda, spojil by som sa zo samotným…. Zadrž! A nerúhaj sa. Stačí, keď sa spojíš so mnou. Spoločne sa začítame do úžasných príbehov, ktoré napísal sám život.

Mnoho mesiacov sme putovali cez potlačené stránky po územiach obývaných barbarmi. Sprevádzaní odvahou a túžbou poznania sme zablúdili do ríše obrov a nevynechali  sme ani mestá kráľov. Skrz krajiny zaľudnené banditami, nazývanými  Tatári, ktorý napádali naše myšlienky a všetko ničili sme spoznali hlad. Hlad, ktorý nás nútil čítať stále ďalšie a ďalšie knihy. Nasýtiť nás dokázal len tento svet plný pravdy, poučenia i fantázie zapísaný múdrosťou dejín do kníh.

Pán profesor, otvoril som ďalší zväzok a zišlo mi na um, že v tejto knižnici nie sú obyčajné knihy. Každá z nich je pre nás odkazom. Posolstvo, ku mne osobne, prehovorilo takto: Je dobré, ak sú na svete profesori a aj študenti. Rovnako je dobré, ak profesori napomínajú študentov pristihnutých pri lapajstvách. Ale aj nezbední študenti majú poslanie, poslanie porozumieť napomenutiam. Potom k nim zablúdi aj chuť učiť sa a neskôr odovzdávať poznanie ďalej…

Cez jemný úsmev spokojnosti zazneli slová cielené priamo do srdca študenta, ktorého som si nesmierne obľúbil. Veľké myšlienky sa môžu narodiť aj v malej hlave. Dokonca ja v malom mestečku, akým je Kežmarok, ba môžu sa zrodiť i v dedine, či na ceste poľom.

Svieca dohárala, no prúd myšlienok ešte stihol pozdvihol môj zrak smerom k nebu. V duchu som ďakoval darcovi kníh za to, že sa podelil o svoj poklad, za to, že prelieval pot, aby cenné knihy pre nás zhromaždil. Vedel som, že vďaka tomu z mnohých študentov vyrastú vzdelanci a prospešní služobníci nám všetkým. Nepochyboval som o tom, že život kučeravého študenta sa vďaka knihám stane plnším.

Bliknutie posledného plamienka nahradil tenký pásik dymu. Knižnica sa ponorila do tmy, no nám dvom bolo jasné, že aj napriek tme je v miestnosti i naďalej hojnosť svetla poznania. Stopäťdesiat tisíc kníh dalo ešte veľakrát príležitosť plamienkom zahryznúť sa do vosku sviečok. Aj preto sa Kežmarok vďaka knihám, ktoré boli čítané, stal centrom poznania a rozkvetu.

Dnes sa už moje oči na svet dívajú zhora. Aj keď plamienky v nich dávno dohoreli, ich túžba ostala ozajstná. Oči zabudnutého profesora si vždy priali vidieť mesto, ktoré prijíma na svoju hruď dychtivých ľudí po čítaní…

Čo na tom, že tento príbeh je výplodom fantázie obyčajného človeka. Faktom je, že doba priniesla nové výdobytky techniky. Dokonca aj petrolejové lampy nahradilo elektrické osvetlenie. Kežmarok má knižnicu v nových priestoroch, ktorá pojala viac než 40.000 úžasných kníh. Dokonca jestvujú elektronické čítačky, do ktorých sa vmestia tisíce kníh, ktoré môžeme mať neustále pri sebe. Aká štedrá je k nám dnešná doba! Budeme štedrý aj my k nej? Darujeme čítaniu len jednu hodinu denne? Ak to dokážeme, potom strom poznania zarodí sladké ovocie. Stačí jedna, jediná hodina čítania denne a odmenou nám bude minimálne 40 prečítaných kníh za rok. S nimi príde i viac poznania a nový rozkvet nášho Kežmarku.

A ešte niečo. Marec je mesiacom knihy. Preto prajem všetkým dychtivým po poznaní príjemné čítanie!

JADRO

Teraz najčítanejšie