Denník N

Vlado a morálny gýč

Sme ako Freudova postava, ktorá chce zabiť svojho otca a založiť tak konečne svoje bytie na dobre a zle. Chceme zodvihnúť posledné zbytky morálneho gýča, ktoré nám zostávajú a veriť v to, že zrušenie amnestií nám pomôže. Lenže ono to nejde.

Z čias svojho raného politického dospievania si pamätám dve veci. Prvá – stojím na prvého mája na tribúne, mám v ruke vlajku a je jedno, či je červená alebo má farby tri. Dôležité je mávať, hegemónom je ľud, oslavujeme veľkosť, mnohosť, kapitalizmus máme v krvi, len si to neuvedomujeme. Druhá – môj dedo sa ma pýta, či verím v boha a ja odpoviem, že nie, ja verím v Mečiara. Oslavujeme to isté, len tú megalomániu už nevidíme vo farbách, v gymnastkách v krátkej súprave, ale zosobňuje ju On.

A potom nastala puberta a ja som každý deň po príchode zo školy čítal noviny, ako dvanásť-trinásťročný som ich poznal všetkých, vedel som, kto a prečo zmaril referendum, poznal som Gauliedera a vedel som aj o únose. Boli to divoké časy, takže aby som v mojom rodnom meste nedostal na hubu od fašistov, ktorých sa pri diskusii v lokálnej televízii spravodlivý občan pýtal, ako im môže prispieť na zbrane, sedel som doma a čítal tie noviny.

A potom som chcel protestovať aj ja. Nenaučil som sa hádzať dlažobné kocky, nechodil som do posilky, tak som písal básne, vydal som knihu. Myslel som si, že to niečo znamená, aby som zistil, že asi áno, lenže vôbec nemôžem zaručiť čo. A potom veľké problémy nahradili tie bežné a druhá kniha už neprišla – nenašiel som jazyk, ktorý by vyjadril tie malichernosti každodenného života s dostatočnou veľkosťou.

A dnes, 22 rokov po zavlečení Kováča mladšieho, sa cítim tak trochu ako vtedy. Ibaže sa nemôžem. Zabudnúť na starosti dospievania je tak trochu dospievaním, nech už bol naším otcom ktokoľvek. Iste, v tomto prípade sme si horšie snáď vybrať nemohli. No čo z toho vyplýva? Pozerám sa na okolie, ako vyzýva k podpísaniu petície za zrušenie amnestií, a chcel by som, áno, som proti, rád by som, aby sme sa vyrovnali s minulosťou, aby sa neotvárali debaty, či bol najskôr človek alebo Slovák, aby sme poznali necenzurovaný životopis Alojza Lorenca. Chcel by som nám ako Coelho dať návod na šťastie, povedať – zbav sa amnestií, bude dobre!

Lenže ono to pri pohľade na tento morálny gýč nejde. Sme ako Freudova postava, ktorá chce zabiť svojho otca a založiť tak konečne svoje bytie na dobre a zle, ako keby naším problémom bol pragmatizmus. No nech je ním v podobe real-politiky apatie a tichého kradnutia akokoľvek, liekom nie je vražda, ale iný pragmatizmus. Pragmatizmus, ktorý sa začne na bytových schôdzach, tým, že nebudeme kopať do ľudí. Spýtajme sa sami seba, čo by sa zmenilo, keby sa zajtra zrušili amnestie, keby sa obnovil proces, keby (pánbohdajšťastia) Vlado a Ivan skončili vo väzení? Som si istý jediným – neprišiel by desiaty pokus o ich zrušenie. Kto vie, vrahom je aj tak čitateľ.

Teraz najčítanejšie