Objektív zameraný na detskú dušu
Keď som začínala byť učiteľkou zo srdca som si priala, aby som nebola iba klasickou učiteľkou, z ktorej by vydychovali iba príkazy, vzorce a poučky, ale aby som dokázala byť hlavne poslucháčom detskej duše mojich detí.
Aby som dokázala cítiť a vycítiť ťažké rána, prebdenú noc, hádky, či chýbajúcu vodu doma. Preto tie opuchnuté oči, ten strach, hnev. Dieťa sa bojí, má strach, nerozumie životu, situácii, či našich dospeláckym fígľom.
Na dievčenskom záchode sa dá dozvedieť niekedy priveľa. Je to iné ako u chlapcov, ktorí sa zrejme nezaťažujú rozprávaním a rozprávaním o rozprávaní. Teda vlastne neviem, môžem iba tušiť, keďže nezvyknem chodiť na chlapčenské záchody.
Dnes som si vypočula rozhovor našich dievčat z 1. stupňa:
„Vieš, ja som v detskom domove, lebo rodičia bývajú inde…“
„Ahá, a niekedy ťa navštívili?“
„Nóó, naposledy sa ozval otec, ale to bolo pred niekoľkými rokmi. Odvtedy nič.“
„Vôbec si ho nevidela?“
„Nie,…a mám veľký strach čo je s ním. Či je zdravý a či je v poriadku.“
„Mne zas mama zomrela. Ale nehovorím to nikomu, lebo to by bola hanba, keby som povedala, že mi mama zomrela.“
„Prečo, by to bola hanba?“
„Lebo každý má mamu, ja hovorím radšej, že mama je v zahraničí.“
Myšlienky detí sú oveľa komplikovanejšie a oveľa zašifrovanejšie ako zložité integrály, či logaritmy. Nedokážu sa vtesnať do jednoduchých rovníc y = x1 + x2 + x3 (kde y = rodina,x1 = mama, x2 = otec a x3 = dieťa), keď nejaká premenná chýba.
Detská duša je pestrofarebná a veselá, avšak s čiernymi machuľkami, ktoré si deti nevedia vysvetliť, pochopiť a tým aj vyzmizíkovať.
Nehnevajme sa preto na naše deti, keď hneď nepochopia učivo, keď nevedia pohotovo zareagovať, alebo keď sú roztržité. Možno práve v tom momente, riešia nejakú z dôležitejšíchch rovníc života:
„Prečo je mama tam a ja tu?“ „Prečo nemáme doma vodu, ako ostatné deti?“ „Prečo mi otec nedoniesol desiatu, keď mi to večer sľúbil?“ „Prečo sa mama stará o cudzie deti a ja som v detskom domove?“ „Prečo ostatné deti majú teplé topánky a ja mám stále iba deravé botasky, aj keď je zima?“
Tieto otázky nie sú vymyslené…..bohužiaľ. Sú to otázky pospájaných chvíľ, keď som bola s deťmi mojej triedy, alebo vedľajších tried.
Ťažko sa nachádza, čo i len málo uspokojivá odpoveď pre ne. A keď to nevieme, my dospelí, ako si majú na tieto otázky odpovedať deti?
