Denník N

Rímska pevnosť v Iži (1. časť – drevozemný tábor)

Gerulata nebola jediným trvalým rímskym vojenským táborom na našom území.

V prípade rímskeho kastela Gerulata sme poznali jeho historickú polohu, ale k presvedčivému fyzickému objaveniu došlo až v roku 1961. Na druhej strane zvyšky rímskeho kastela v Iži boli dlhodobo známe. Svedčí o tom sám názov lokality Leányvár (v preklade Dievčí hrad alebo Devín), odkazujúci na dávny „hrad“, ale i zmienka od Mateja Bela (1684 – 1749), prípadne anglického a írskeho cestovateľa Jeremiaha Millesa a Richarda Pocockea, ktorí zaznamenali jeho vzhľad v 30. rokoch 18. storočia počas svojej cesty po stopách rímskeho limitu. Po dlhších poznámkach J. Millesa sa R. Pococke zmienil o tábore len stručne. Po popise tábora Brigetio (dnes Komárom) zaznačil: „O niečo nižšie na druhej strane rieky je iná podobná pevnosť, štvorcová o strane 130 krokov s vchodom na každej strane a s priekopami, ktoré sa od nej tiahnu až k rieke v tom istom vyhotovení. Zdá sa, že táto stavba slúžila k ochrane tejto strany rieky a teraz sa nazýva Leányvár.“

Prvé rozsiahle vykopávky tu uskutočnil János Tóth-Kurucz (1878 – 1969) v rokoch 1906 až 1909 a 1912 – 1913. Podarilo sa mu zostaviť základný plán tábora, ktorý je v mnohom platný dodnes. Následný výskum realizovali rôzni odborníci v rokoch 1932 (Jaroslav Böhm), 1955 až 1956 (Bedřich Svoboda) a v roku 1957 (Mária Lamiová-Schmiedlová). Od roku 1978 je lokalita skúmaná Archeologickým ústavom SAV v Nitre.

Kastel bol súčasťou opevnenej hranice Rímskej ríše Limes Romanus a ležal oproti legionárskemu táboru Brigetio. Jeho pozostatky sa nachádzajú na ľavom brehu Dunaja v katastri obce Iža a 4 km od sútoku Dunaja a Váhu pri Komárne. Na rozdiel od Gerulaty, Brigetia a mnohých ďalších táborov nevieme, aký názov niesol tábor v Iži. Staršie výskumy ho stotožňovali s názvom Kelemantia (Celemantia), ktorý pre jeho polohu použil Klaudios Ptolemaios (žil v rokoch 100 až 170). Novší výskum ale ukázal, že tábor vznikol až po jeho smrti, takže názov Kelemantia nemôžeme prisudzovať táboru, ale inej usadlosti v tejto lokalite, možno germánskej osade. Súčasný názov Leányvár odkazujúci na „Dievčí hrad“ má zrejme pôvod v niektorej zo stredovekých legiend, keď boli pozostatky tábora ešte zreteľne viditeľné.

Stredodunajský úsek limitu (Limes Romanus)
Stredodunajský úsek limitu (Limes Romanus)

Je pozoruhodné, že na základe nálezov a historických udalostí vieme vznik, ale hlavne zánik prvého drevozemného tábora datovať s presnosťou na rok. Jeho história je jednoznačne spojená s rušným obdobím markomanských (germánsko-sarmatských) vojen odohrávajúcich sa v rokoch 166/167 až 180. Prvá fáza vojen skončila v roku 175 uzavretím mieru. Na základe mierovej zmluvy museli Germáni vysídliť časť územia pozdĺž ľavého brehu Dunaja a ponechať ho pod rímskou kontrolou. V tejto limitnej zóne vznikol po roku 175 prvý rímsky vojenský tábor. Boje medzi barbarmi a Rimanmi opätovne vypukli v roku 177, keď začala druhá fáza vojen. Pri určení doby zániku tábora nám nenahraditeľne pomáhajú nálezy mincí, z ktorých veľkú časť tvoria razby cisára Marca Aurelia (cisár 161 – 180), pričom dve najnovšie boli razené v čase od decembra 178 do jari 179. Na základe týchto informácií vieme zničenie drevozemného tábora datovať do roku 179 a pripisujeme ho nečakanému germánskemu útoku. Rok 179 je zaujímavý aj z pohľadu priebehu vojny, keďže v tomto čase podnikli Rimania hlavnú protiofenzívu, počas ktorej rozmiestnili na území germánskych kmeňov – Markomanov a Kvádov armádu o počte 40 000 mužov. 855 z nich prezimovalo na prelome rokov 179 a 180 v Laugariciu (Trenčíne). Zničenie tábora v roku ofenzívy naznačuje, že pozícia Rimanov nebola ešte taká neochvejná, ako by sa žiadalo.

A ako tento tábor vyzeral? Zistiť jeho detailnejšiu podobu nie je jednoduché, keďže stál na tom istom mieste, ako neskorší kamenný kastel, ktorý do veľkej miery prekryl konštrukcie pôvodného tábora. Jeho celý rozsah nie je známy, ale pravdepodobne zaberal viac ako 3 hektáre. Z opevnenia sú potvrdené dve obranné priekopy, ktoré prebiehali vedľa seba vo vzdialenosti približne 5 až 6 metrov, mali hrotitý tvar, dosahovali šírku okolo 5 m a hĺbku 2,3 – 2,6 m.

Z vnútornej zástavby tábora sú doteraz známe časti jedenástich kasárenských budov. Všetky odkryté stavby mali rovnakú orientáciu a stavebnú konštrukciu. Boli rozmiestnené do ulíc s pravidelným odstupom 4 – 4,5 m. Dosahovali dĺžku 44 – 48 m a šírku 11 – 12 m. Každá budova sa dispozične skladala z dvoch traktov, pričom každý trakt bol ďalej členený priečkami na tri približne rovnaké miestnosti o rozmeroch 12,5 x 4,5 m. Múry boli postavené bez základov, priamo na vtedajšiu úroveň terénu, z troch až štyroch radov vedľa seba ukladaných nepálených tehál spájaných blatovou maltou. Dosahovali hrúbku 1 až 1,25 m. Stopy omietky sa nezistili. Podlahu vo väčšine stavieb tvorila tenká vrstva udupanej hliny, v niektorých miestnostiach sa však zistila dlažba z nepálených tehál uložených do pieskového lôžka. Niektoré miestnosti boli ďalej členené ľahkými priečkami postavenými z drevených trámikov vypletených prútím a vymazaných hlinou. Vnútorné zariadenie reprezentujú kolové jamy, ohniská a zničené piecky určené na varenie a vykurovanie. Pozdĺž vonkajších stien stavieb boli vyhĺbené žľaby na odvádzanie dažďovej vody zo striech, ktoré ústili do väčších zberných kanálov.

Schematický plán kastela v Iži s vyznačením skúmaných plôch drevozemného tábora – hore (sever) – dve priekopy – dole (juh) – vnútorná zástavba
Schematický plán kastela v Iži s vyznačením skúmaných plôch drevozemného tábora
– hore (sever) – dve priekopy
– dole (juh) – vnútorná zástavba
Hypotetická kresbová rekonštrukcia drevozemného tábora v Iži (kresba: P. Šima-Juríček, 1995)
Hypotetická kresbová rekonštrukcia drevozemného tábora v Iži (kresba: P. Šima-Juríček, 1995)

Môžeme si položiť otázku, prečo na výstavbu nepoužili trvácnejšie stavebné materiály, napríklad kameň. Dôvodom bol zjavne ich nedostatok. V širokom okolí na ľavom brehu Dunaja nebol dostupný žiadny zdroj vhodného kameňa. Lužné lesy zase poskytovali prevažne mäkké, málo trvácne drevo. Dunajské naplaveniny na druhej strane ponúkali dostatok vhodnej hliny na výrobu nepálených sušených tehál.

Ako som už písal vyššie, zánik tábora sa spája s „nečakaným germánskym útokom“. Dôkazom o tomto útoku sú stopy po požiari a na podlahách jednotlivých miestností, ale i v uliciach a žľaboch medzi budovami nájdené rozbité i celé keramické nádoby, časti vojenského výstroja a výzbroje alebo aj veľké množstvo železných cvočkov z kožených vojenských sandálov, ktoré zachovali pôvodný tvar podošvy.

Odtlačky po železných cvočkoch vojenských sandálov, Iža-Leányvár
Odtlačky po železných cvočkoch vojenských sandálov, Iža-Leányvár

Medzi ďalšie nálezy patria napríklad súčasti odevu, najmä spony, zlomky sklenených nádob, zvieracie kosti a zuhoľnatené semená. V roku 1992 bol v archeologickej vrstve drevozemného tábora v priestore táborovej uličky objavený železný pečatný prsteň s gemou z karneolu s vyobrazením postavy Herkula opierajúceho sa o kyjak s kožou leva. Zistiť, komu patril, samozrejme nedokážeme, možno ho nosil rímsky vojak v časoch markomanských vojen.

Železný pečatný prsteň s vyobrazením Herkula, 2. stor. n. l., Iža-Leányvár
Železný pečatný prsteň s vyobrazením Herkula, 2. stor. n. l., Iža-Leányvár

Rovnako ako nepoznáme názov tábora v dobe rímskej, nepoznáme ani vojenskú jednotku, ktorá tu bola umiestnená. Na základe niektorých typov zbraní, napríklad dlhých jazdeckých mečov, ale najmä početných hrotov šípov a kostených obložení lukov môžeme predpokladať, že podstatnú časť posádky tvorili jazdecké oddiely lukostrelcov.

Popísaný tábor nie je jediný, ktorý sa nachádzal v tomto priestore v čase markomanských vojen. Západne od drevozemného tábora bolo vybudovaných päť dočasných poľných táborov, ktoré boli vždy chránené jednou hrotitou priekopou a ležali tesne vedľa seba. Mali obdĺžnikový tvar so zaoblenými rohmi rôznych rozmerov. Ich dĺžka dosahovala 130 až 330 m, šírka 90 až 200 m, z čoho vyplýva ich plocha od 1 až po 6,5 hektára. Súčasne v nich mohlo byť umiestnené vojsko o počte 3 500 vojakov. Buď išlo o časť inváznej armády z druhej fázy markomanských vojen, ktorá sa tu zoskupovala pred vstupom do krajiny Kvádov, alebo o vojsko, ktoré sa z tejto expedície vracalo.

Poloha trvalého tábora (A) a dočasných táborov (1 – 5)
Poloha trvalého tábora (A) a dočasných táborov (1 – 5)

Drevozemný tábor bol síce v roku 179 zničený, ale hneď po skončení markomanských vojen sa začalo s budovaním nového kamenného kastela priamo na mieste predchádzajúceho tábora. Ten prešiel počas svojich neporovnateľne dlhších dejín viacerými prestavbami, ale túto históriu popíšem až v nasledujúcom článku.

 

Použitá literatúra:

KOLNÍKOVÁ, Eva – KOLNÍK, Titus – ŠKOVIERA, Daniel – VALACHOVIČ, Pavol. 2011. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2011. 395 s. ISBN 978-80-8119-037-7.

KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján. 1993. Pokračovanie výskumu rímskeho kastela v Iži In Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1992 (AVANS), Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 1993, ISBN 80-88709-09-1, s. 77 – 78.

KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján. 2010. Rímsky kastel v Iži – hraničná pevnosť na Dunaji. In KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján (zostavovatelia): Rímsky kastel v Iži. Výskum 1978 – 2008. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2010, ISBN 978-80-89315-32-1, s. 11 – 38.

RAJTÁR, Ján. 2000. Kastel v Iži – hraničná pevnosť na Dunaji. In Pamiatky a múzeá. ISSN 4335-4353, 2000, roč. 49, č. 3, s. 34 – 38.

RAJTÁR, Ján. 2013. Rímsky kastel v Iži. In Hranice Rímskej ríše. Slovensko. Bratislava : Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave, 2013. ISBN 978-80-971437-7-0, s. 90 – 99.

SVOBODA, Bedřich. 1962. K dějinám římského kastelu na Leányváru u Iže, okres Komárno. In Slovenská archeológia. 1962, roč. 10, č. 2, s. 397 – 424.

Rímsky kastel v Iži – Kelemantia. [online]. [cit. 5. 2. 2017]. Dostupné na internete:
http://archeol.sav.sk/kelemantia/index.html

Zdroje obrázkov:

Stredodunajský úsek limitu (Limes Romanus):
VARSIK, Vladimír. 2015. Život v rímskom štýle. Germánske panské sídlo v Cíferi-Páci. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 48 – 53.

Schematický plán kastela v Iži s vyznačením skúmaných plôch drevozemného tábora, Železný pečatný prsteň s vyobrazením Herkula:
Rímsky kastel v Iži – Kelemantia. [online]. [cit. 5. 2. 2017]. Dostupné na internete:
http://archeol.sav.sk/kelemantia/index.html

Hypotetická kresbová rekonštrukcia drevozemného tábora v Iži, Poloha trvalého tábora (A) a dočasných táborov (1 – 5):
KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján. 2010. Rímsky kastel v Iži – hraničná pevnosť na Dunaji. In KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján (zostavovatelia): Rímsky kastel v Iži. Výskum 1978 – 2008. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2010, ISBN 978-80-89315-32-1, s. 11 – 38.

Odtlačky po železných cvočkoch vojenských sandálov:
KOLNÍKOVÁ, Eva – KOLNÍK, Titus – ŠKOVIERA, Daniel – VALACHOVIČ, Pavol. 2011. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2011. 395 s. ISBN 978-80-8119-037-7.

Teraz najčítanejšie