Problémy okolo sexuálnej výchovy

Článok je uznaním potreby sexuálneho vzdelávania, zdôrazňuje však nutnosť jeho optimálneho nastavenia. Jeho pozadím sú úvahy o našej sexualite, kultúrnosti a civilizovanosti. Možnože je až príliš dlhý, príliš divergentný, ale práve takto som to cítil na jazyku.

Problém kultúry

Kultúra dneška pohŕda kultúrami minulosti, pretože podlieha zúfalo častej ilúzii, že to, že je posledná znamená, že je aj najvyššia. V skutočnosti je však iba lesklým kamienkom na náhrdelníku, ktorý ešte zďaleka nie je uzavretý. Môžeme sa kultúre naučiť? Je to, čo nás obklopuje, skutočne kultúra? Nie je to len prízemný ranný opar, v ktorom sa nevieme prebrať z letargie spoločenskej konformity? To, čím sa dnes hrdíme, nie je kultivovanosť, je to len prázdna, encyklopedická – a preto sterilná – vzdelanosť. Hltanie kníh (pardon, internetových stránok, pretože aj o psychiatrii sa so mnou háda pomaly všelikto, „dobre informovaný“ z wikipédie), prežúvanie surových dát a nestrávených informácií. Vzdelanosť ako nekonečná destilácia, na ktorej konci je pár kvapiek bezfarebného a nechutného zmätku. Ak dnes hovoríme o kultúre, hovoríme o akejsi ozdobe, ornamente, niečom, čo je mimo pracovný rytmus, čo sa odohráva večer v divadle alebo v kine len pre naše pobavenie, niečo, v čom ako v románe prežijeme na krátku chvíľku iný život, aby sme sa potom s obnovenou vitalitou opäť ľahšie zaradili do stáda.

Kultúru možno len tvoriť, zúčastňovať sa na jej tvorbe, rozmachu, plodnej sile, pretvárať realitu silou myšlienky a vytvárať novú ťahom štetca, tvarovaním hliny, hlasu, kameňa či dreva. Kultúra od nás žiada vykročiť istým smerom a zanechať tak iné cesty. My sme sa však naučili byť nestranní, objektívni, nezaujatí pozorovatelia, ktorí sú neustále nad vecou, ktorí všetko chápu, ale nechcú sa dať na určitú cestu. Sem tam prichádzame za „kultúrou“. Ale čistá konzumácia kultúry prestáva byť kultúrnou. Je vzťahom medzi ponukou a dopytom, producentom a konzumentom. Kultúra sa stala tovarom.

Problém sexuálnej „výchovy“ ako výchovy

Súčasná civilizovanosť, akýsi druh stáda ovládaného zhora (ľudské stádo je vždy niekým vedené), respektíve dnešná vzdelanosť (ktorá trpí ťažko vyvrátiteľnou fikciou, že je kultúrou) prišla do bodu, v ktorom pochopila, že sexuálne vzdelávanie je nevyhnutnou spoločenskou záležitosťou (ako to len všetky tie civilizácie pred nami vôbec mohli prežiť bez oficiálneho vyučovania o sexe?). Zvláštnosťou našich civilizovaných predstáv je, že toto vzdelávanie nazývame bona fide výchovou, hoci s ňou nemá nič spoločné. Podobné je to však aj s výchovou etickou alebo náboženskou. Súbory poznatkov ešte nikdy nikoho nevychovali. Zásadným háčikom totiž je, ako získané poznatky pretaviť do praxe. Až vtedy, keby sa to darilo, mohli by sme s pokojným svedomím hovoriť o výchove. Ale ako je to v prípade etiky či náboženstva, človek už predtým niečo z toho musí mať v sebe. Na základe určitých vplyvov už prešiel vývojom mravov alebo viery. Naučené poznatky mu už slúžia len ako pomocný rebrík, aby na ceste k zrelosti vyliezol o niečo vyššie. Teda, aby mohol vyliezť. Lebo stúpať môže aj bez pomoci tohto rebríka, môže si nájsť úplne inú cestu. Tak ako počúvaním Beethovena a prezeraním da Vinciho ešte z nikoho nebude umelec, tak aj vzdelávanie o sexe z dieťaťa vyzretú sexuálnu bytosť istotne nevytesá. K tomu je potrebné niečo viac, než len púhe informácie. A práve preto nejde o výchovu.

Jedným z problémov sexuálnej výchovy je teda podľa mňa to, že sa vlastne nejedná o výchovu v pravom zmysle slova. Výchova pôvodne (παιδεία, od slova παῖς, chlapec) neznamenala len vzdelávanie, ale aj rozvinutie, zušľachtenie a zdokonalenie ľudských schopností a vlastností. Ak by išlo o samostatný predmet, mohol by mať aj iné názvy, napríklad „teoretická príprava na sexuálny život“ alebo „náuka o sexe/sexualite“ s dôležitým okruhom „učenia o bezpečnom sexe“. Tieto pomenovania by boli v súlade s jeho profilom a predmet by aj lepšie vystihovali. Žiaci by sa totiž na jeho hodinách neučili milovať, neponúkali by sa im praktické (a technické) cvičenia sexu, a ani by neboli priamo k sexuálnej zrelosti vedení (boli by k nej však rozhodne stimulovaní). Dostávali by však dôležité informácie o intímnom živote, jeho nesmiernom význame pre ich život v kontexte lásky a partnerského vzťahu a jeho potenciálnych nebezpečenstvách.

Veď niečo iné je poznanie sexu (scientia sexualis) a niečo iné sexuálny život (vita sexualis), ktorého kvalitatívnym vrcholom napokon môže byť i ars sexualis, ako umenie sexu, ako jemnocit znalého a milujúceho milenca.

Potrebnosť informovanosti o sexe

Na druhej strane však vôbec nemožno povedať, že informácie o sexe nie sú potrebné. Vo svete, v ktorom je sex na každom kroku, v ktorom hrozia závažné pohlavne prenosné choroby, v ktorom chceme regulovať pôrodnosť a ktorý má záujem na integrovaní sexuálnych menšín, sú informácie o sexualite nutné. Otázka ani tak neznie, či vôbec, ale kedy vlastne s inštitucionalizovaným sexuálnym vzdelávaním začínať (pretože rodičia môžu začať, kedy to sami považujú za vhodné), kým ho vykonávať (učitelia alebo špecializovaní lektori, ktorí by vyučovali na viacerých školách?) a či má byť povinné alebo dobrovoľné. Hlavná je podľa mňa otázka, čo dieťa takzvanou sexuálnou výchovou vlastne získa, čo si z nej odnesie. A tu je nutné hovoriť aj o veku, v ktorom je takémuto vzdelávaniu exponované. Skrátka, chýba mi pohľad na sexuálne vzdelávanie očami detí.

Detský záujem o sexualitu

Dieťa v predškolskom veku nepotrebuje žiadne obrázkové knižky o sexe a tajomstvách počatia. To len niektorí dospelí majú predstavu, že ich potrebuje. Už viackrát som prílišné technické a racionálne oboznamovanie detí s dnešným svetom nazval krádežou detstva. Tento „zločin“ sa netýka len sexuality, ale každého momentu, kedy dieťa okrádame o jeho fantáziu, bájny a sebou samým skonštruovaný svet podľa neho a nikoho iného. Z nástenky jeho predstavivosti a hravosti trháme jeden sen za druhým a sme hrdí na to, že máme dieťa na úrovni. Už vie, že nepoletí na mesiac, lebo na to by muselo byť kozmonautom, čo predstavuje veľmi zložitú prípravu, na ktorej konci je aj tak malá šanca, že by sa tam dostalo. Vianočný stromček na námestí nezapaľuje mikulášske kúzlo, ale kábel zapojený do zásuvky. Peter Pan neexistuje, draky neexistujú, dobré víly neexistujú, vlastne neexistuje nič, čo je v rozprávkach. Odmalička sa dieťa učí vrastať nohami pevne do reality a rozprávkové kráľovstvá má jasne vymedzené v priečinku fikcií. Dieťa síce nevie písať ani čítať, ale s rovesníkmi sa vášnivo háda, či Pluto je alebo nie je planétou, zaťažené všadeprítomnou politikou mudruje o prezidentských kandidátoch a používa odborné termíny, ktorým vlastne ani poriadne nerozumie. Dokonca sa niekedy zdá, že naozaj chceme, aby okolo nás namiesto nezbedných detí spôsobne pobehovali malí dospelí.

Malý dospelý možno aj bude chcieť vedieť o sexe to, čo jeho otec a mama, pretože svoje detstvo má adaptované na svet dospelých. Presnejšie povedané, má pocit, že to musí vedieť, že by to mal vedieť. Je v tom kusisko od dospelých importovaného myslenia. Dieťa v jeho veku by inak ani netušilo, čo je sex, ale on je predsa malý dospelý. To, že vie o rôznych sexuálnych súvislostiach však automaticky nepovedie k jeho šťastiu a spokojnosti, ani to nemá zmysel pre jeho zdravie. Má len na chvíľku utíšený hlad, pričom ho učíme napchávať sa informáciami, učíme ho byť večne hladným, až bezdným. Pripravuje sa tak na vírivý svet encyklopedistu, ktorý ho za chvíľku čaká. Ale dieťa v skutočnosti potrebuje vedieť len zopár základných vecí, v ktorých nie je dôležitá ani tak samotná faktickosť, ako pocity, ktoré ich obklopujú. Že ho rodičia milujú, že bolo počaté z lásky, že vyrástlo v brušku, že prišlo na svet pôrodom, po ktorom sa všetci tešili, že je tu medzi nimi. Naozaj si niekto z vás myslí, že by naša spoločnosť bola lepšia, keby sa o sexe učili už deti v škôlke?

Sexuálne vzdelávanie v rodine a na škole

Prvý stupeň. Obdobie, v ktorom sa postupne čoraz viac prebúdza skutočný záujem o vec sexu. Zvlášť v druhej polovici tohto „akademického“ obdobia by už mali zo strany rodičov prichádzať aj seriózne formované odpovede. Priamo sa spýtať rodičov je však občas ako pokus o prerušenie neústupnej kliatby, ako snaha prekročiť neviditeľné silové pole, ktoré zvedavca často aj tak vráti späť. Túto bariéru nemálo pociťujú aj samotní rodičia. Je to úzkosť z tabu incestu, ktorá sa však rozšírila aj na samotnú tému sexuality, preberanú medzi rodičom a dieťaťom (akoby už aj rozhovor o sexe bol istou formou nedovoleného odhalenia alebo istým druhom sexuálnej činnosti, teda istým druhom incestu). Vedieť sa spriama baviť o sexe je doslova umením alebo nadaním, nakoľko naše rodinné životy sú až tiesnivo zaťažené sexuálnymi inhibíciami. Otvorene konverzovať o sexe je však hlavne prejavom sexuálneho zdravia, ktoré dokáže sebaisto otvoriť dvoj- a viac- značné témy bez zbytočných obáv o stratu rodičovskej autority alebo pozície, bez iracionálneho strachu z amorálnosti. Ak to rodič naozaj dokáže, tak môžeme spokojne použiť slovko výchova. Pretože informácie o sexe môžu byť v rodinnom prostredí podávané v súlade s ostatnými výchovnými elementami a inými aspektmi života, ku ktorým je dieťa vedené, čo v rámci školského predmetu jednoducho možné nie je. Na to je však potrebné jedno kľúčové ohnivko: sexuálna vyzretosť a otvorenosť rodiča.

Dieťa by v tomto veku malo vnútorne chápať a pociťovať dôležitosť vzťahu, ako kontextuálneho priestoru skutočnej sexuálnej aktivity. Rozprávanie o sexe by malo primárne vyrastať zo záujmu dieťaťa, nemalo by byť vybavené zbytočným zabiehaním a prílišnými detailami, pretože tie túto tému skôr zaťažujú. Napríklad, nemusí byť za každú cenu poučené o všetkých sexuálnych polohách, ale v prípade jeho spontánneho záujmu je možné rozviesť debatu aj tam, že dvom milujúcim ľuďom sa niekedy páči aj iný druh spojenia a podobne. Kľúčom je zdôrazňovanie vzťahového kontextu a záväznosti sexuálneho života medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa skutočne milujú. Vieme, a aj dieťa vie, že táto záväznosť je často narušená. Má priateľov, ktorých rodičia sa rozviedli, možno aj samo pochádza z nekompletnej rodiny, z televízie už dávno tuší, čo je nevera. Ale zdôrazňovanie záväznosti nie je výchovou k sterilnej monogamii, ktorej sa potom v dospelosti nebude môcť ani za svet zbaviť, i keď už bude jeho manželstvo len suchou škrupinkou prikrývajúcou pocity odcudzenia a opustenosti. Je skôr stimulom k hľadaniu pravého životného partnera, skutočnej lásky a šťastia, v neposlednom rade však aj k sformovaniu zdravej jadrovej rodiny, kde môžu byť vychované ďalšie zdravé deti (dysfunkčná rodina je priamo či nepriamo jedným z hlavných provokatérov duševných porúch), ako aj prevenciou pohlavne prenosných chorôb a cestou k bezpečnému sexu, čo sú mimochodom dôležité ciele sexuálneho vzdelávania. Je jasné, že kondóm môže byť použitý na prevenciu infekcie, ako aj prevenciu nechceného tehotenstva, na ktoré pár ešte nie je pripravený. Omnoho dôležitejšou prevenciou je však sexuálna vernosť a vzťahová vyzretosť. Tá aj v prípade tehotenstva (zlyhanie kondómu, či plánovania) vedie k omnoho vyspelejším postojom. Práve na takéto situácie by mal byť mladý človek sexuálnym vzdelávaním pripravený. Skôr však s fókusom na druhý stupeň základných škôl, teda na obdobie bezprostredne pred začatím sexuálneho života (mimo autoerotiky, ktorá sa, či sa vám to ako rodičom páči alebo nie, týka takmer každého pubertálneho a postpubertálneho dieťaťa).

Afektívne reakcie na sexuálnu „výchovu“

Ak som vyššie spomínal kľúčovú rolu otvoreného rodiča, tak je bohužiaľ možná aj situácia v opačnom garde. Ak rodič sám nie je sexuálne zrelý, nie je vysporiadaný s dôležitými aspektmi svojej vlastnej sexuality, tak jeho komunikáciu s dieťaťom vo veciach sexu nehatí len incestné tabu, ale aj silnejšie psychosexuálne brzdy. Sexuálne inhibovaný rodič bude len ťažko aktívne vychovávať niekoho iného, než sexuálne inhibované dieťa. Práve pre také dieťa by bolo sexuálne vzdelávanie veľkou možnosťou. Úzkosť zo sexuality má injikovanú od rodiča, je paternálneho alebo maternálneho pôvodu (spomeňte si na horor Carrie podľa motívu Stephena Kinga, kde malo dievča v sprche počas prvej menštruácie hrôzu z toho, že umiera) a veľmi ťažko sa jej zbavuje. Netreba však udržiavať ilúziu, že práve tejto úzkosti bude dieťa sexuálnym vzdelávaním zbavené. Bez ohľadu na to, čo sa tam naučí, je preň zdravá sexualita výzvou, ktorú má naplniť svojim životom a k čomu mu pomôže skôr dobrý psychoterapeut, než hodiny akejsi „výchovy“ na škole.

Prílišné afektívne reakcie na sexuálne vzdelávanie ochromujú vecné debaty o ňom (ktoré sú práve tým najdôležitejším pred tým, než sa naostro spustí), pretože spoločnosť zbytočne polarizujú, generujú katastrofické scenáre alebo zdôrazňujú eventuálne negatívne účinky jeho nevhodnej formy. Ako lekár môžem povedať, že nežiaduce účinky má potenciálne každý liek, čo však nemá byť dôvodom na to, aby sme ho nepodali. Pretože liek podávame v prípade, keď profit z neho prevyšuje mieru prípadných problémov, ktoré môže spôsobiť. Aj keď základnou zásadou lekára by malo byť primum non nocere, teda predovšetkým nepoškodiť pacienta.

V súvislosti so sexuálnym vzdelávaním preto považujem za nutné, aby na ňom spolupracovali psychológovia a ľudia so skúsenosťou so sexuálnym zdravím, vývojom a výchovou detí. Základom je totiž naozaj neublížiť, ale naopak, kvalitne a primerane veku edukovať.

Snahy o vyriešenie týchto tém môžu byť zaslepené ohňom ostrých sporov okolo celej veci, sporom, ktorého súčasťou sú dva proti sebe stojace tábory, pričom cesty predsa nie sú len dve alebo tri. Je neskutočne mnoho možností, ako sexuálne vzdelávanie v praxi realizovať. Vejár eventuálnych možností však nevidíme pre žiaru sporov. V konfliktnej atmosfére sa nedá zhovárať o jednotlivých alternatívach, konflikt totiž tlačí všetkých zúčastnených do dvoch rozdielnych stanovísk, v ktorých zákopoch sa potom schovávajú.

Porno alebo rozdiel medzi realitou a fikciou

Samo Marec v článku o baklažánoch upozorňuje na jeden podstatný problém: relevantný informačný zdroj. Oficiálne sexuálne vzdelávanie môže slúžiť ako korektív skreslených predstáv o sexuálnom živote, ktoré dospievajúci človek získa sledovaním pornografie a čítaním článkov s erotickým obsahom. Deformácia sexuálnych postojov je (spolu so závislosťou) najväčším rizikom internetovej pornografie. Pornostránky patria medzi tie najviac navštevované. Každému je jasné, že nielen adolescenti, ale aj oveľa mladšie deti o nich veľmi dobre vedia. Pornografia nie je žiadnym žriedlom osvety, nanešťastie je však prameňom mnohých falošných predstáv o sexualite, sexuálnom styku a o správaní sa druhého pohlavia počas neho. Jednoducho povedané, dieťa môže podľahnúť ilúzii, že takto to naozaj chodí. Už dávnejšie som riešil prípad sexuálne abstinujúcej ženy v rokoch, ktorá predstavy o sexuálnej scenérii čerpala výhradne z pornografie. Nikdy nemala sex. Práve pri nej som prvýkrát uvažoval, ako vlastne môže človek oboznámený len so svetom porna vnímať sexualitu. Viete si predstaviť tie nezdary, predčasné ejakulácie, spojenia bez orgazmu, nešikovnosť a neobratnosť, dlhšie trvajúce vyladenie a všetko to, čo mladých v priebehu sexu čaká. Je to sexuálne nesmierne zraniteľné obdobie, kde všetko to nešikovné prekonáva práve pochopenie, trpezlivosť a láska.

Deformované postoje však nevyriešime čarovným rodičovským prútikom, ktorého švihnutím povieme deťom, že porno je zlé a že by ho nemali pozerať. I keď dospievajúci tuší, že medzi porno-fikciou a sexuálnou realitou je rozdiel, neznamená to, že na základe tohto odlíšenia na neho deformované postoje prestanú pôsobiť. Pretože ide o sexuálne predstavy a fantázie, ktoré v človeku jednoducho ostávajú činné, i keď je opakovaným svedkom inakšej reality. Možno práve pre túto diferenciu medzi fantáziou a skutočnosťou sa k svetu porna bude rád vracať, alebo sa ho bude snažiť aspoň kde-tu importovať do svojho sexuálneho života.

Viete, je to podobné, ako keď sme v mladosti pozerali hrôzostrašný film a dobre sme pritom vedeli, že je to len akože, že je to len v televízii, a nie v skutočnosti. Aj tak sme sa však báli ísť v noci na záchod a po krk sme sa prikrývali perinou.

Sexuálne vzdelávanie by bolo možnosťou, ako nesprávne predstavy a ilúzie o sexe korigovať, povedzme formou skupinových alebo individuálnych rozhovorov, či preštudovaním jednoduchých materiálov o zdravom a reálnom sexuálnom živote. O sexe by sa tu malo hovoriť priamo, realisticky a úprimne. Takúto tému vidím ako vhodnú skôr na posledné dva ročníky základnej školy, určite nie skôr, keď ešte vzbudzuje priveľmi veľa úsmevov, rozpakov a ambivalencií.

Pedagogizácia detskej sexuality

Dajme si pozor, aby sme deti neučili o sexualite z pohľadu dospelého, ktorý do tejto pedagogiky projikuje svoje predstavy o tom, čo dieťa o sexe chce vedieť alebo čo by o ňom vedieť malo. Často nejde o pochopenie toho, čo deti na ich telíčku baví (detská masturbácia), čo vlastne berú len ako hru. Pedagogizáciou detskej sexuality bola v minulosti napríklad tendencia uchrániť deti pred zlom masturbácie. Dnes je tu pedagogizácia opäť, aj keď s inou náplňou. Je to síce snaha orientovať deti na ich budúci sexuálny život a jeho porozumenie, nie však na aktuálny detský svet a jeho skutočné potreby. Hovorím tu pritom o detskej sexualite, nie o príprave na zodpovedný sexuálny život (tri C: commitment – záväznosť, contraceptives – antikoncepcia, consideration of consequences – zváženie následkov) v pubertálnom a postpubertálnom veku.

Spoločnosť posadnutá sexom

Žijeme v spoločenskom prostredí, kde necítime ani tak vinu za to, že sme prekročili nejaké mravné hranice alebo že sme si niečo poriadne a neviazane užili, ako za to, že si vlastne ani skutočne užívať nevieme. Sme stále niekam hnaní, sme spútaní povinnosťami a zameraním sa na výkon, a všetko užívanie chceme vtesnať do ultrakrátkeho voľného času. V sexuálne sfére sa to prejavuje posadnutosťou sexom, nahotou a perverznosťou, kompulziou k opakovaniu, pojašenosťou za orgazmom a chvatnou potrebou neustále meniť setting sexuálnych aktivít. Naša posadnutosť sexom je neurotickým symptómom, ktorý je prejavom nedostatočnej integrácie sexuality so zvyškom našej osobnosti, kým neurotické príznaky v dobe Sigmunda Freuda boli skôr prejavom snahy o potlačenie všetkého sexuálneho. Thomas Moore v úvode svojej knihy Duša sexu píše, že práve preto potrebujeme sexu paradoxne viacej. Ale nie v zmysle kvantity, ale kvality. Aby sme sex spojili s našim hlbokým vnútrom, s našim Ja a s partnerovým Ty, s našim každodenným životom, v ktorom túžime byť spokojní a šťastní. K tomu nám bohužiaľ žiadna sexuálna „výchova“ nepomôže. Zvýšiť kvalitu sexu namiesto jeho kvantity je však úlohou vyššieho rádu. Spoločnosť k nej nikdy nebude mať k dispozícii podobný masový prostriedok, aký sa črtá v ponúkanom sexuálnom vzdelávaní.