Aký je zmysel tejto krajiny?

Pred mesiacom som bol diskutovať na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Jeden vysokoškolák z publika sa ma spýtal otázku, na ktorú v poslednej dobe často myslím. “Prečo to vyzerá tak, že liberáli nemajú radi Slovensko?”

Nemyslím si, že to je pravda. Na druhej strane asi rozumiem z čoho otázka vychádza. Kotlebovci hovoria veľmi radi o tom, ako sú jediní praví Slováci. Oni to tu majú radi. Oni kladú vence na hroby národných dejateľov. My všetci ostatní sa okúňame a páči sa nám len to cudzie a zahraničné. Hlúposť. No odmietnuť to šmahom ruky nestačí. O tejto téme treba hovoriť.

Čo nás spája?

Možno banálna otázka. Pritom príčina veľkého zmätenia dnešnej doby. Od nástupu dzurindovských vlád sme sa sústredili na dve veci. Dostať sa do EÚ a zbohatnúť. Všetko bez pochýb dobré veci.

Zabudli sme však na podstatnú vec. Vysvetliť zmysel toho, prečo tu vôbec sme ako spoločenstvo. Chceme záujem o veci verejné. Chceme, aby ľuďom záležalo na verejnom priestore. Chceme, aby boli správne hodnotovo zorientovaní. Čo by ich k tomu malo motivovať?

Ukazuje sa, že len preto, aby sme boli bohatší, nestačí.

Toto vákuum nie je nič prekvapivé. Sme mimoriadne mladá krajina. Po takmer 25 rokoch však potrebujeme to prázdno vyplniť. Národný príbeh si nemôžu privlastňovať ľudia, čo pôjdu zajtra páliť sviečky nad Tisov hrob.

Republika na zelenej lúke

Eugen Gindl údajne rád spomína fakt, že pred sto a niečo rokmi mala maturitu hŕstka Slovákov. Nemali sme univerzitu, inteligenciu, moderný priemysel. To, kde sme sa dostali za to obdobie je malý zázrak. Nepravdepodobný príbeh. Úspešný, napriek všetkému.

Slovenské moderné dejiny pritom nie sú dejinami veľkých hrdinov a príbehov. Povstanie stálo na tisícoch bežných ľudí. Naši disidenti neboli medzinárodné celebrity. Mečiara porazila široká koalícia politikov s demokratickou masovou podporou. Neboli to však výtvory retro-nacionalistov. Naopak, stáli na širokých koalíciách ľudí, ktorí sa boli schopní spojiť.

Poukazuje to na skutočnosť, ktorú zažívame často aj dnes. Sme plebejská republika. Postavená na zelenej lúke. Nemáme monumentálne paláce, bulváre ani pamätníky.  Nemáme pozostatky aristokracie, nepriepustné inštitúcie do ktorých sa dostanú len ľudia zo správnych škôl a rodín.

Na Slovensku môže človek robiť čokoľvek, čo si zmyslí. So všetkým dobrým aj zlým čo k tomu patrí. Je jedine na nás, aby prevážilo to prvé. Využime túto slobodu a voľnosť ako výhodu.

Kto je tu vlastenec?

Patriotizmus sa nemôže merať búchaním do hrude. Slzami vyronenými pri hymnickej piesni. Vonkocnom už nie hádzaním kameňov po bezbranných moslimských ženách.

Pre mňa je vlastenec niekto, kto sa zaujíma o svoje okolie. Ktorému záleží na ľuďoch s ktorými ho zdiela. Je pozitívna vec. Zaujímať a starať sa. Definovať to negatívne, znamená ísť proti podstate veci. Ak sa starám len o časť svojho okolia, hovorím, že na tej druhej mi nezáleží. Čo je na tom vlastenecké?

Zároveň je to niekto, kto o tom len nehovorí, ale aj koná. Niekto, kto sa na tej zelenej lúke snaží postaviť niečo hodnotné. Je to riaditeľka školy, ktorá v kraji, kde sa o tom ani nechyrovalo, dá dokopy prvotriednu strednú školu. Sú to úradníci, ktorí sa snažia robiť svoju robotu s vášňou a poriadne. Napriek prostrediu, v ktorom sa nachádzajú. V neposlednom rade sú to aj tí mimovládkari, ten populárny terč nacionalistov, ktorí napriek mizivým podmienkam už roky robia na témach ako vylúčené komunity.

Ich prínos pre spoločnosť je na rozdiel od Kotlebovcov skutočný. Pardon za mierny pátos, ale toto je to najlepšie, čo doma máme.

Moderná krajina pre všetkých

Obyvatelia Slovenska sú najslobodnejší a najsuverénnejší vo svojich dejinách. Nikdy sme nemali taký vplyv na to, čo sa deje u nás a na našom kontinente. Predseda vlády SR sedí s predstaviteľmi západných krajín ako rovný s rovnými. Sme v jadre európskej integrácie.

Dnešná situácia nám dáva slobodu veci dotiahnuť do konca. Do nasledujúcich rokov nám z toho podľa mňa vyplýva nasledovné.

Musíme dať zmysel spoločnému. Republika má zmysel jedine vtedy, ak ľudia majú elementárnu dôveru a pochopenie pre fungovanie veci nad rámec ich súkromnej sféry.

Školy, ktoré učia. Nemocnice, ktoré liečia. Súdy, ktoré súdia. Tieto by už nemali byť vecou náhod. Ostrovy pozitívnej deviácie by mali byť minulosťou. Pozitívna deviácia musí byť štandardom. Ak niečo funguje, musí sa tomu venovať pozornosť a malo by sa to preniesť aj do spôsobu, ako robíme veci naprieč spoločnosťou.

Za druhé, z otvorenosti sme vždy čerpali. To, kde sme dnes, je výsledok interakcie so svetom – od usporiadania EÚ po množstvo ľudí, ktorí študujú, pracujú či podnikajú vo svete. Naša spoločnosť musí byť pripravená túto otvorenosť zvládnuť. To, že budeme vysporiadaní sami so sebou je toho nutným predpokladom.

Možno najpodstatnejšia je však posledná vec. Štát nevyrieši všetko za ľudí. Ľudia musia mať záujem o svet okolo seba a o svoje okolie. Viac vlastencov, ktorí namiesto plakania nad Tisovým hrobom, aj niečo urobia pre túto spoločnosť.

Sme v 21. storočí. Môžeme stáť na nostalgií za mýtizovanou minulosťou a horskými krajinkami. Je však aj lepšia alternatíva. Využiť príležitosť, ktorú dnes máme. Dokončiť začaté a mať zo Slovenská modernú, fungujúcu krajinu na ktorú môžeme byť hrdí. Krajinu, ktorú nedrží po kope strach z okolia, ale pozitívna predstava o lepšom svete.