Denník N

Má sa náboženstvo opäť vytlačiť z verejného života?

Reakcia na rozhovor s pedagógom Erichom Mistríkom.

Žijeme v zložitom svete, kde sa veľmi ľahko skĺza k zjednodušujúcim riešeniam. Toto okrem iných kritizuje v nedávno uverejnenom rozhovore aj profesor Mistrík. Zdá sa však, že kým pri niektorých problémoch právom varuje pred príliš jednoduchými a ľahkými riešeniami, pri iných do nich sám upadá. Jeho výroky, keď označuje pochod za život za „extrémizmus ako hrom“ či návrh „zlikvidovať náboženskú výchovu na verejných školách“, nepôsobia o nič menej extrémne, lebo akoby smerovali k vytláčaniu náboženstva z verejného života.

Ako „klasickú ukážku extrémizmu“ a „extrémizmus ako hrom“ uviedol profesor Mistrík Pochod za život. Škoda, že tento svoj výrok, idúci dosť mimo kontext celého rozhovoru, ďalej nevysvetlil ani nepodložil. Čo je však extrémne na tom, keď niekto verejne povie, že potrat nie je humánnym a často ani najlepším riešením, ale existujú aj lepšie možnosti, ako v prípade problémového tehotenstva získať radu či pomoc? A keď aj navrhuje či požaduje nejakú zmenu legislatívy, má na to právo ktokoľvek, ak to robí pokojne a bez násilia, čo sa pri pochodoch za život deje.

Profesor Mistrík následne svoj výrok azda akoby trochu zmiernil s tým, že ide len o „dogmatizmus“. Opäť bližie nevysvetlil, čo tým myslel. Ak to, že ochrana nenarodeného života je historicky kresťanskou agendou, má pravdu (podobne ako systematická charitatívna alebo zdravotná starostlivosť či univerzity, na jednej z ktorých pán Mistrík pôsobí). Nie je ale dogmatizmom predpokladať (ako sa, žiaľ, často stáva), že náboženstvo je len súkromný rozmar, ktorý nemôže nijako racionálne prispieť k verejnej diskusii? Martin Luther King, ktorý bojoval za práva Afroameričanov, bol kresťan, baptistický kazateľ. Aj pápež František v súčasnosti burcuje za humánny prístup k utečencom, ochranu životného prostredia či starosť o chudobných. Ako integrálnu súčasť toho vyzýva aj k ochrane nenarodených. Že tieto výzvy nie sú len dogmatizmom ale racionálnym morálnym postojom, dokazujú aj mnohí neveriaci, ktorí sú proti potratom.

Profesor Mistrík sa tiež vyjadril, že by „zlikvidoval náboženskú výchovu na verejných školách“, lebo vraj nepatrí na verejné školy, len na cirkevné. Keď však štát poskytuje možnosť vyučovania náboženstva na štátnych školách, koná tak svojím občanom, daňovým poplatníkom, službu, ktorú cirkevné školy v žiadnom prípade nedokážu kapacitne pokryť. Inak by o voliteľné náboženstvo na štátnych školách nebol záujem. Takéto vyučovanie nie je ani proti ustanoveniu ústavy, že sa SR neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, lebo nie je povinné. Žiaci či ich rodičia si môžu vybrať predmet etická výchova. Vyučovanie náboženstva je tak v súlade so slobodou výberu, ktorá by „zlikvidovaním“ tejto možnosti utrpela.

Výroky pána Mistríka tak vedú k otázke, prečo sa vyjadruje proti uplatňovaniu slobody voľby, slova, zhromažďovania či politickej iniciatívy u veriacich. Dá sa pochopiť, že sa mu nepáči náboženstvo či pochody. Možno by však mohol aj tým, s ktorými nesúhlasí, uznať férovú možnosť žiť si svoj život, ozvať sa vo verejnej diskusii a povedať svoj názor bez toho, aby boli za to nálepkovaní (navyše označením extrémizmus, ktorý má trestnoprávne konotácie). Nikto by nemal byť imúnny voči kritike, no zasluhuje si kritiku vecnú, nie nálepky a „likvidáciu“. Ak sa pán Mistrík vyjadruje proti základným slobodám pre veriacich, ako sa potom nemajú cítiť ako občania druhej kategórie?

Ťažko sa potom ubrániť dojmu, že sa pán Mistrík až tak veľmi nelíši od toho, čo kritizuje. Kritizuje a vytláča náboženstvo: nezavádza však nové štátne náboženstvo ateizmu, samo dogmatické, ktoré neznesie konkurenciu na verejnom fóre a obdivuje sa za svoju slobodomyseľnosť a liberálnosť, keď ju povolí len v súkromí?

Napokon sa zdá, že tento agresívny prístup („extrémizmus ako hrom“, „zlikvidovať“) škodí demokracii a diskredituje ju, hoci sa tvári, že ju bráni. Kritici demokracie ľahko poukážu na to, že jej proponenti v skutočnosti žiadni demokrati nie sú, že existuje len totalita červená, hnedá, modrá, čierna, biela alebo iná. Vie im ukázať, že demokracia nie je len o iných témach, ale aj o inom štýle?

Za počudovanie stojí i to, žo redaktorka Denníka N na agresívne vyjadrenia pána profesora Mistríka nijako nereagovala, nekonfrontovala ich ani nežiadala vysvetlenie. Možno by aj takto mohla prispieť miesto k polarizácii spoločnosti ku kultivovaniu verejnej diskusie.

Spolužitie medzi veriacimi a neveriacimi nie je vždy ľahká vec. Preto by bolo dobré hľadať cesty k spolužitiu vo vzájomnej úcte, nie sa vzájomne potierať. Ako správne povedal profesor Mistrík, ide o to, aby sme sa rešpektovali.

Autorom je Matúš Sitár

Teraz najčítanejšie

Spoločenstvo Ladislava Hanusa

Sme katolíckym akademickým spoločenstvom, ktoré je otvorené všetkým kresťanom a ľuďom hľadajúcim pravdu. Chceme, slovami Benedikta XVI., ohlasovať Krista najmä tam, kde je mlčanie o viere najrozšírenejšie: v politike, kultúre, médiách, profesionálnom živote a intelektuálnej sfére spoločnosti. V našich textoch chceme poctivo hľadať pravdu a viesť polemiku s úctou a rešpektom k oponentom. Texty uverejnené na blogu SLH nemusia nevyhnutne vyjadrovať postoje celého spoločenstva.