Denník N

Ako komunisti hokejových reprezentantov do uránových baní poslali

Odfotené na Štvanici na jeseň minulého roku. Obrázok možno přespříliš sugestívny, no ale nedisponujem archívnymi fotkami.
Odfotené na Štvanici na jeseň minulého roku. Obrázok možno přespříliš sugestívny, no ale nedisponujem archívnymi fotkami.

Krátky príbeh o tom, čo znamená spojenie mentálneho svetu „ukončím toto divadelné predstavenie uprostred“ s absolútnou mocou.

Tento týždeň ubehlo neveľmi okrúhle výročie neveľmi známej udalosti. To samo o sebe ako tutovka medzi námetmi na blog nepôsobí. Udalosť sa navyše týka hokejistov a hokejový fanúšik je asi posledný z možných prívlastkov, ktoré by som si mohol prisúdiť. Lenže.

Hlavnými postavami v tomto krátkom príbehu síce budú hokejisti, hokej tu však tvorí len nevyhnutné křoví. A hoci kauza Modrý a spol. dnes už nikoho nevzruší, kebyže sa niekedy okolo roku 2035 do školských osnov toho o rokoch 1948-1989 dostane viac, než sme mali my, toto by mohlo ísť v učebniciach do šedého boxíku so zaujímavosťami.

Štvanice a štvanice

Štvanice sú riečny ostrov na Vltave v Prahe. Jedna staršia vila, kde bývajú koncerty a divadlo, tenisové kurty, menej udržiavaný trávnik, kvázipark, stromy. Občas tam zájdem behať, mám to teda už trochu v oku.

Keď mi jedna známa prednedávnom hovorí, že svoj dokumentárny film chce nazvať práve Štvanice, predstavím som si hneď toto, tenisové kurty, kvázipark, stromy. (Tu však musím pri všetkej sebaúcte doplniť, že čo sa týka odkrývania historických reálií miest, v ktorých bývam, tak nepatrím ani k najrýchlejším, ani k najbystrejším. Napríklad okolo miesta na Letnej, kde stálo najväčšie súsošie so Stalinom na svete, som asi pol roka chodieval behať bez toho, aby som čo i len tušil, že tam stálo čokoľvek najväčšie na svete.)

No ale tá známa mi to celé vysvetľuje. Dokument o hokejistoch sa má volať Štvanice jednak preto, že (prvá informácia) na Štvanici stál zimný štadión, svoj času jediný v Prahe, na ktorom sa (druhá informácia) hrali dokonca majstrovstvá sveta, ako aj (tretia) kvôli komunistickým štvaniciam s malým š v roku 1950.

Všetko spontánne, dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy

Na konci 40. rokov patril československý (v praxi: český) hokej k svetovej špičke. Nie v zmysle, že jedna medaila za dekádu, ale skutočne – napríklad  bezprostredne pred 50-tym rokom sme mali jeden rok titul na majstrovstvách, druhý rok striebro na olympiáde. Keďže to ale bolo v dobe, kedy bolo zimákov menej než dnes ihrísk na baseball, televízia bola bežná možno tak v New Yorku, Jožko Golonka mal asi desať rokov a Jágr štvrťstoročie do narodenia, dnes táto éra asi do niečoho ako všeobecné povedomia nepatrí.

Po prvých úspechoch v povojnových rokoch prišiel rok 1950 a majstrovstvá sveta v Londýne. Československí reprezentanti (samozrejme mimo tých dvoch týždňov majstrovstiev normálne pracovali, tréningy po večeroch a cez víkendy) sa 11. marca chystali z Prahy odletieť do Británie a obhajovať titul. Ako sa však ukázalo ešte v ten istý deň, nepodarí sa ani jedno – ani obhájiť, ani odletieť.

Oficiálne vysvetlenie bolo podivné už samo o sebe: hokejisti z letiska odletieť nemôžu, pretože športový komentátor Otakar Procházka nedostal do Londýna víza. Toto vysvetlenie, ktoré sa muselo isto odobrovať až kdesi na Ústrednom výbore, by sme dnes asi nazvali alternatívnym faktom. Britská ambasáda v skutočnosti pri vydávaní  víz nijaké obštrukcie nevytvárala.

Každopádne: hokejisti namiesto leteniek dostali o dva dni neskôr papiere s vyhlásením, ktoré mali podpísať a tým sa zriecť účasti na majstrovstvách. Všetko dobrovoľne, spontánne a z vlastnej iniciatívy.

Hokejisti ale alternatívne fakty veľmi nepobrali a keď sa v ten istý deň večer stretli na pive v krčme U Herclíků, podľa všetkého sa bavili o čosi hlasnejšie, než bolo nevyhnutné. A keďže sa písal rok 1950 a mladá ľudovo-demokratická republika bola plná vnútorných nepriateľov, našiel sa ktosi obetavý, kto nepoľavil ani pri pive a kto v tej krčme protištátne reči mladých mužov pozorne počúval.

Okolo deviatej do hospody vtrhli eštebáci a všetkých mladých hokejistov, olympijských medailistov a majstrov sveta, pozatýkali. Vladimíra Kobranova, ktorý sa zatknutiu takmer vyhol vďaka (ostatnými zaiste vypískanému) odchodu domov po prvom pive, zatkli na druhý deň doma. Dodatočne tiež zadržali Bohumila Modrého, podľa ktorého dostal celý prípad i svoje neoficiálne meno – Modrý a spol. Práve z Modrého totižto komouši urobili vodcu celého sprisahania.

Hokejisti išli pred súd. Každému z nich vraj niekoľko dní trvalo, kým vôbec uveril, že nejde o nijaký omyl ani zámenu s niekým iným. Štátny zástupca hokejistov obvinil z vlastizrady. Podľa obžaloby boli v kontakte s emigrantmi a po majstrovstvách v Londýne plánovali zostať v zahraničí, diverzantsky prijať rôzne nechutné ponuky z NHL (USA!) a do socialistickej vlasti, ktorá ich odchovala na hrudi, sa nevrátiť.

Verdikt: tresty v rozpätí od jedného do pätnástich rokov. Varianty trestov: všetko od žalárov v štýle Pankrácu až po uránové bane v Jáchymove. V tých skončil i vodca protištátneho sprisahania, inžinier Modrý. Po piatich rokoch sa síce Modrý na Zápotockého milosť spolu s ostatnými z Jáchymova dostal, lenže to, ako podľa svedectiev mladších hokejistov (to už sme vo vekovej kategórii Jožka Golonku) vyzeral fyzicky a ako dopadli jeho pokusy vrátiť sa na ľad, v tomto blogu asi nebudeme rozvádzať. Zomrel osem rokov po prepustení.

Prúser pre režim

Vysvetlení, prečo komunisti potrebovali urobiť jeden zo svojich teatrálnych procesov práve s úspešnými mladými športovcami, je mnoho. Viacero z nich spadá do informačnej alternatívy, ale niečo si dovolím. Vďaka svojej známej som mohol počúvať jej rozhovor s Augustínom Bubníkom – jedným z tých, ktorých v krčme zadržali, dnes asi 90-ročným pánom, ktorý dožíva bez toho, aby chodil cez majstrovstvá do televíznych štúdií komentovať výkony brankárov a kombinácie v útoku. Potom s niekoľkými mladšími (dnes sedemdesiatnikmi), ktorí v 50. roku ešte nehrali, no všetko to mali z prvej ruky.

Jedna teória je, že hokejisti naozaj plánovali na Západe zostať a komunisti v tom cítili pre mladý režim prúser. Iní zdôrazňujú zas to, že Modrý a spol. sa mali stať výstrahou pre všetkých športovcov s potenciálne diverzantskými sklonmi. Podľa uletenejšej teórie malo byť dôvodom i to, že sovietsky hokej bol na prelome 40. a 50. rokoch iba v začiatkoch a Čechoslováci (takéto slovo používajú) mali uvoľniť cestu; nakladačky od Kanady, Švédska a USA  Rusom celkom stačili.

Ďalším vysvetlením – asi tiež trošku alternatívnym – je, že nový režim chcel dať po prstoch pohrobkom buržoázie, ktorí si kvôli panskej zábave rozšafne lietajú po svete. Hra o symboly. Ľadový hokej krátko po vojne totižto funkciu baviča národa ešte neplnil, tú získal o pár rokov neskôr – napríklad ešte v dvadsiatych rokoch rozhodcovia písali v sakách a košeliach s motýlikmi. A to neznie veľmi proletariat friendly.

Komunisti si teda kopnúť mohli a aj si kopli. Ak je na tomto štvrtom vysvetlení trochu pravdy, tak proces s Modrým a spol. nemusí byť len boxík v učebniciach dejepisu.  Namiesto historickej povesti z toho totiž môže byť príbeh o tom, čo sa stane pri spojení absolútnej moci v štáte s mentálnym svetom, ktorý dnes asi najviac odkrýva logika „ukončím toto nechutné divadelné predstavenie, ktorému nerozumiem.“ Či už je ten –izmus taký alebo onaký, alebo taký všelijaký, nejasný, dopletený a viac post- a neo- než -izmus samotný. Príbeh o štvaniciach a o Štvanici.

No a na takého miesta chodím behať. Náhoda? Myslím si.

Teraz najčítanejšie