Denník N

Chcel by som mať toľko peňazí, aby som Vám kúpil takéto kvety, ako sú na obrázku

Keď sme boli malí, priali sme si bábiky, autíčka, lízanky, cukríky, hračkárske smetiarske autá, ktoré by sa tvárili ako skutočné. Možno si niekto prial, aby on sám bol skutočný. Skutočný princ, rytier, či princezná. A vlastne vtedy sme si to ani nemuseli priať, pretože vo svojich vyfarbených detských predstavách sme skutočne rozprávkovými aj boli.

Čo by sme si priali v tomto momente najviac? Bolo by to nové auto, byt, oblečenie, či kabelku? A keď ju vynosíme, priali by sme si zrejme ďalšiu a ďalšiu. Ďalšie veci, ktorých počet je niekedy ležato-osmičkový. Vyhadzujeme a kupujeme, kupujeme a vyhadzujeme. Zo zábavy, pre zábavu, a veľakrát pre nič za nič. Z pasie.

Alebo by sme si priali niečo pre niekoho?

 

Jeden môj druháčik mi minule povedal:

„Chcel by som mať toľko peňazí, aby som Vám kúpil takéto kvety, ako sú na obrázku.“

Objala som ho a  poďakovala sa za nádherné vymyslené kvety, ktoré som si v tom momente v hlave predstavila. Žlté, alebo maslové tulipány, ruže, alebo akékoľvek. Poprosila som ho, či by mi také kvety nenakreslil, aby som si ich mohla prilepiť na zadnú tabuľu a každé ráno sa na ne pozerať.

Ten istý druháčik:

„Prosím Vás pani učiteľka, môžem tento cukrík, čo ste mi dali, zobrať môjmu malému Jankovi? Viete bračekovi. On má také rád.“

Veľa veľa vecí vypytuje pre svojich mladších súrodencov, bez ohľadu na to, či jemu samému niečo zostane. Pre sestry, pre bratov, pre mamu, ktorá tiež spadá do jeho krásnych priorít.

 

Nie vždy iba dospeláci dokážu deti zahanbiť…ale aj naopak.

 

 

Teraz najčítanejšie