Denník N

Ukameňujme ju!

Moslimské ženy na trhovisku. Nachádzame sa v Európe, v britskom Bradforde. Fotografia Marcel Uhrin
Moslimské ženy na trhovisku. Nachádzame sa v Európe, v britskom Bradforde. Fotografia Marcel Uhrin

Postavenie ženy v moslimskom svete irituje. Myslím ľudí vo svete západnom, v tom našom. Irituje neznámom, tajomstvom, nepriehľadnosťou, dráždi predsudkami. Preto je príjemné, keď sa objaví text, ktorý, povedané známym klišé, trošku poodhaľuje zatiahnutú oponu. Po prečítaní novely Bilqiss marockej spisovateľky Saphie Azzedine som pocítil čerstvý vzduch za vetrom zdvihnutým závesom. Spoločne s týmto vánkom sa mi prehralo v hlave niekoľko spomienok, s tým súvisiacich.

Spomienka prvá. Nachádzame sa v Musandame, v izolovanej časti Ománu, ktorý je od vlastného štátu oddelený veľkým púštnym územím Spojených arabských emirátov. Prileteli sme sem vnútroštátnym letom a kvôli dlhotrvajúcej piesočnej búrke uviazli bez možnosti návratu. Skúšame preto taxík, ktorý by nás previezol cez územie emirátov. Šofér v bielom mužskom odeve je zhovorčivý extrovert a vypytuje sa na všeličo. „Pijete alkohol?“ „No, pijeme.“ „A aký pijete alkohol?“ Odpovedáme, že najčastejšie pivo alebo víno. On odvetí, že veľmi rád má whisky, kupuje si ju v dôstojníckom klube, môže, lebo je dôstojníkom ománskej armády. Dodáva ale, že „ako moslim by som nemal, ale mám ju rád.“ Ďalej sa pýta na deti a podobné témy. Na hraniciach s emirátmi sa dozvedáme, že nás kvôli mne nepustia, ako Slovák potrebujem víza. Otáčame teda späť, rozhovor môže pokračovať. „A koľko máte žien? Ja mám dve„, bodro nás informuje a pritom vytrubuje na každú mladšiu zahalenú ženu, ktorú počas jazdy míňame. Všetci traja odpovedáme, že máme každý jednu manželku. Po tejto informácii taxík takmer zastane, vodič sa k nám otočí a zo svojej šoférskej sedačky nás dôrazne informuje: „Ale veď to je strašne nepraktické. Čo robíte, ak má vaša žena svoje dni alebo je chorá?“ Dodáva ale, že mať viac žien je nákladné a môže si to dovoliť len bohatší muž. Sám má dve ženy, ktorým musel postaviť samostatné domy. Spomínam si na jedno detské ihrisko niekde v Ománe. Boli tam dve ženy v čiernych odevoch a hrali sa so svojimi deťmi, každá na opačných stranách ihriska. Medzi nimi pobehoval ich spoločný muž a otec, podľa toho, ktoré dieťa ktorej ženy sa práve chcelo spúšťať po kĺzačke. … Situácie pre našinca ťažko predstaviteľné.

 

Marocké ženy idú na políčka v oáze v Západnej Sahare. Väčšinu manuálnych prác v moslimskom svete vykonávajú ženy. Fotografia Marcel Uhrin.
Marocké ženy kráčajú na zeleninové políčka v oáze v Západnej Sahare. Väčšinu manuálnych prác v moslimskom svete vykonávajú ženy … Fotografia Marcel Uhrin.
… a muži len diskutujú či obchodujú. Omán, fotografia Marcel Uhrin.
… a muži len diskutujú či obchodujú. Omán, fotografia Marcel Uhrin.
Venujme sa ale aspoň trošku novele. Príbeh je pomerne jednoduchý, odohráva sa v presne neurčenom moslimskom totalitnom štáte, v ktorom zatknú mladú vdovu a prebieha s ňou veľký proces v malej obci. Previnila sa sériou rôznych priestupkov voči pravidlám náboženstva, napríklad tým, že po smrti imáma sama vystúpila na minaret a zvučným ženským hlasom volala zobúdzajúcich sa veriacich k prvej rannej modlitbe. Autorka dej necháva rozprávať okrem hlavnej hrdinky aj ďalším postavám, jednou z nich je samotný sudca, niekoľko jej priateliek či príslušník prítomného amerického vojska. Príbeh sa odohráva v súčasnosti, preto diváci v súdnej sieni mobilmi nahrávajú priebeh procesu a videá sa doma tajne cez nedovolené kanály dostávajú do sveta. Niekde v ďalekej Amerike sa takto o osude Bilqiss, hlavnej hrdinky, dozvedá aj začínajúca novinárka, ktorá si nakoniec vymôže od redakcie možnosť prípad reportérsky pokryť, do dedinky pricestuje a tiež prispieva rozprávaním deja. Konfrontácia príslušníkov západnej kultúry (vojak a novinárka) vytvára kontrast celého príbehu.
Bilqiss sa obhajuje sama a sudcovi a váženým mužom v sieni kruto nakladá. Jeden príklad z niekoľkých. Absurdných obvinení v procese pribúda, priestupkom je aj nákup zeleniny, ktorá má tvar falického symbolu bez toho aby si žiadala hneď na mieste jeho nakrájanie predavačom (čím by sa tento hriech zmazal). Žalobcovi odpovedá takto: „Kladiem si otázku pán sudca, kto je nebezpečnejší, ja či on, keď vidí v baklažáne pohlavný úd? Vyvodzujem z toho, že pán Karzi je riadne domýšľavý, keď sa takto porovnáva. Pýcha je hriech, pán Karzi.“ Alebo po tom, ako má na súde pred všetkými opísať svoje prvé manželstvo, do ktorého bola prinútená vstúpiť v trinástich, odpovedá takto: „Pán sudca, boli ste tesárom, však? Tak skúste vsunúť desiatku skrutku do dvojky hmoždinky. Toto mi utkvelo v pamäti z manželstva s týmto, ako hovoríte, takým dobrým mužom.
Sudca napriek urážkam začína obvinenú v cele pravidelne navštevovať a postupne sa mení, nakoniec sa do nej zamiluje. V cele ju navštevuje aj spomínaná novinárka, ktorá sa jej snaží pomôcť, no paradoxne aj ona dostáva od Bilqiss „nakladačku“ smerom k hodnotám západnej kultúry, miestami má čitateľ pocit, že obhajuje svet, ktorý ju smeruje k ukameňovaniu. Keď ju novinárka v cele utešuje, že určite pôjde do raja, Bilqiss odpovedá „Nie. Všetci skončíme v pekle. … Lebo všetci sme mohli konať lepšie.“  Esenciou nazerania moslimskej ženy na ženu západnú je spoveď Zuleikhy, ďalšej dôležitej postavy novely, novinárke Leandre: „Práve preto sa treba vystríhať dobrých úmyslov, Leandra. Nestačia. Od vás poznáme to najhoršie: vojakov, žoldnierov, klamstvá, drancovanie, ktorého sa dopúšťate na našom majetku, polonahé speváčky. Prídete k nám príliš pekná, príliš veselá, príliš privilegovaná. Viem, obdivujete našu rodinu, a že po návrate domov poviete všetkým, že nie sme všetci teroristi, že sú tu úžasní ľudia, ale na našom živote to nič nezmení. Sme hlboko nešťastní, zatrpknutí a zúfalí. Nesnažte sa, aby sme vás milovali, nie je to v našich silách.“ A samotná Bilqiss novinárke v podobnom duchu: „Je to syndróm, ktorým je postihnutá vaša krajina. Zlomyseľne nás napádate, a potom nám prídete obväzovať rany. Nechajte sa bozať, Leandra.“ Esenciálne vyjadrený vzťah medzi výrazne odlišnými kultúrami. Až mrazí, ak sa to snažím nahliadať v opačnom garde…
Príbeh pomaly plynie smerom k tragickému finále, v ktorom hrajú dôležitú úlohy všetky tri hlavné postavy dielka, Bilqiss, sudca a americká novinárka. Autorka do poslednej chvíle udržuje čitateľa v napätí a po posledných slovách textu zostáva veľký priestor na domýšľanie ale najmä na uvažovanie…
Irán sám seba niekedy označuje za progresívnu krajinu. Napríklad nedávno posunul vekovú hranicu, od ktorej je možné dohodnúť sobáš z trinásť na pätnásť rokov. Fotografia Marcel Uhrin
Irán sám seba niekedy označuje za progresívnu krajinu. Napríklad nedávno posunul vekovú hranicu, od ktorej je možné dohodnúť sobáš z trinásť na pätnásť rokov. Fotografia Marcel Uhrin.
Spomienka druhá. S našimi sprievodcami sedíme v bufete niekde na južných svahoch príbrežných hôr Libanonu a obedujeme grilované kurčatá. Obaja sú jaskyniari z jedného Bejrútskeho klubu a pomáhajú nám vo výskume. Nálada je uvoľnená, ani v údolí Beeka ani južne od rieky Litani, kde operuje Hizballáh, sa nič nestalo, preto žartujeme. Aj oni sú veselí, celkom v rozpore s bežnou predstavou mnohých Európanov o obyvateľoch moslimských krajín („tí sa len modlia„). Mounir je moslim, Rena je kresťanka a navzájom sa doberajú. Mounir vysvetľuje Rene, že môže ľutovať či mala by prestúpiť na islam, lebo inak „nebudeš môcť navštíviť Mekku,“ vraví jej, „a nikdy nebudeš môcť absolvovať hadž, svätú púť„. Rena sa smeje, „prosím ťa, čo by som robila v Saúdskej Arábii, však tam by som ani nemohla šoférovať auto„. Pokoj a súlad.
Aj pri len povrchnom pohľade je v mnohých moslimských krajinách najnápadnejšia verejná segregácia mužov a žien. Aj na piknik idú len dievčatá bez chlapcov. Irán, fotografia Marcel Uhrin.
Aj pri len povrchnom pohľade je v mnohých moslimských krajinách najnápadnejšia verejná segregácia mužov a žien. Aj na piknik idú len dievčatá bez chlapcov. Irán, fotografia Marcel Uhrin.
O novele Bilqiss Jozef Kuric píše, že „nastoľuje legitímne otázky konfliktu, ktorý sa ukrýva vo vnútri uzavretého sveta islamskej obce, no zároveň vyráža na povrch pri každom strete islamu s globalizovaným svetom“. V plnom rozsahu súhlasím, nezostáva nám nič iné, len sa snažiť o pochopenie či aspoň rešpekt, aj keď možno niekedy našimi hodnotami islamské ženy nepochopíme. Zážitky z islamského sveta mám rozporuplné, preto nesúdim, o to intenzívnejšie sa snažím dívať a rozumieť.
Pre mňa osobne esenciu cesty porozumenia vystihuje záverečná fotografia, ktorá sa mi ponúkla pri pamätníku holokaustu v Berlíne. Čo môže viac vystihovať tragiku aj nádeje nášho zložitého sveta?
Pamätník holokaustu v Berlíne. Mladá moslimka sa smeje so svojou priateľkou.
Pamätník holokaustu v Berlíne. Mladá moslimka sa smeje so svojou priateľkou. Fotografia Marcel Uhrin.
Na záver
Ak ste dočítali až sem, už len pripájam odporúčanie, novela Bilqiss od Saphia Azzeddine  (vydalo skvelé Inaque.sk v roku 2016) rozhodne stojí za prečítanie. Je uveriteľná a autentická, možno aj preto, lebo ju napísala moslimská žena.
Bilqiss mi pripomenula dve iné a asi aj dôležité knihy, ktoré na tomto mieste odporúčam. Prvou je román Frišta od známej „vojnovej reportérky“ Petry Procházkovej (vydalo Nakladatelství Lidové noviny v roku 2004), ktorá problém v afgánskom prostredí nahliada trošku inak, cenný je ale opäť osobitý ženský pohľad. Druhý knižný tip predstavuje autentický rukopis Aloisa Musila Svět islámu z roku 1941, ktorý s komentármi konečne vyšiel v podobe skvele spracovanej knihy vo vydavateľstve Akropolis v roku 2014.

Teraz najčítanejšie