Rímska pevnosť v Iži (2. časť – kamenný kastel)

Po smrti cisára Marca Aurelia (cisár 161 – 180) a následnom skončení markomanských vojen došlo za vlády cisára Commoda (cisár 177 – 192) k masívnej prestavbe rímskeho limitu. Veľká časť dovtedy drevozemných táborov, vrátane toho v Iži, bola prestavaná do kameňa.

Nový kastel vznikol na mieste pôvodného zničeného tábora už krátko po jeho zániku. Išlo o mohutnú pevnosť pravidelného štvorcového tvaru so zaoblenými nárožiami s vnútornými rozmermi 172 x 172 m. Hrúbka pevnostného múru dosahovala približne 2 m a jeho výška sa mohla pohybovať v rozmedzí 4 až 5 metrov. Z vnútornej strany bol múr spevnený hlineným násypom. V strede všetkých štyroch strán sa nachádzali brány chránené dvojicami veží. Hlavná brána (porta decumana) umiestnená na južnej strane smerom k Dunaju zabezpečovala spojenie s materským legionárskym táborom v Brigetiu (dnes Komárom). Mala dvojpriechodovú konštrukciu s nosným stredovým pilierom klenby. Brána na protiľahlej severnej strane (porta praetoria) smerovaná k potenciálnemu nepriateľovi bolo užšia, mala iba jeden priechod. Veže sa nenachádzali len pri bránach, ale aj na nárožiach a rovnako v strede medzi nárožiami a bránami, takže ich spolu bolo 20.

Z vonkajšej strany bol kastel obohnaný dvoma hrotitými priekopami. Vnútorná zástavba zodpovedala obvyklej schéme stálych rímskych táborov. Tvorili ju hlavne kasárenské budovy pre ubytovanie posádky, stajne a sklady. Veliteľská budova sa nenachádzala v strede tábora, ako to bývalo zvykom, ale bola posunutá do priestoru pri západnej bráne. V tábore nechýbali ani kúpele a ďalšie zázemie tvorené napríklad pecami na pečenie chleba alebo studňami.

Výstavba kastela bola mimoriadne náročná, najmä z pohľadu použitého materiálu. Ako som už písal v predchádzajúcej časti, pri výstavbe drevozemného tábora boli z dôvodu nedostatku kameňa použité nepálené tehly vyrobené z miestnej naplavenej hliny. Keďže nedostatok vhodného stavebného materiálu z miestnych zdrojov na výstavbu nového odolnejšieho tábora stále pretrvával, muselo dôjsť k jeho dovezeniu pomocou lodí z druhej strany Dunaja. Len množstvo kameňa, svetložltého severopanónskeho vápenca, potrebného na výstavbu hradieb sa odhaduje na vyše 10 000 m³. Okrem neho sa dovážalo aj vápno, stavebné drevo, ale najmä tehliarske výrobky. Podľa kolkov na tehlách vieme, že výstavbu zabezpečovala hlavne I. pomocná légia (legio I adiutrix) z Brigetia. Rovnako ako pri drevozenom tábore, ani v prípade murovaného kastela nepoznáme jednotku, ktorá mala v novej pevnosti svoje sídlo.

Tábor Gerulata (dnes Bratislava-Rusovce) ležiaci po hornom toku Dunaja mal vo svojom zázemí civilnú osadu (vicus) a poľnohospodárske usadlosti, ktoré ho dokázali aspoň sčasti zásobovať potrebnými surovinami. Posádka kastela v Iži bola naopak plne závislá na dodávkach potravín, surovín i hotových výrobkov z Brigetia a priľahlej časti Panónie.

Z množstva unikátnych nálezov viažucich sa ku kamennej fáze tábora som vybral zlatý prsteň objavený v jame na ťažbu hliny, o ktorom si môžete prečítať viac v článku venovanom rímskym prsteňom nájdeným na našom území, ďalej na prvý pohľad trocha hrôzostrašnú drobnú plastiku, ktorej funkcia nie je úplne jednoznačná a torzo sochy, ktorá môže byť vyobrazením boha Jupitera.

Okolo polovice 3. storočia sa posádka tábora opäť ocitla pod tlakom germánskeho nepriateľa. Poškodený kastel bol zrejme obnovený, hoci stopy po tejto stavebnej činnosti nemáme jednoznačne archeologicky doložené. K významnejším prestavbám došlo v 4. storočí. Za vlády Konštantínovcov boli v dôsledku vojenských reforiem a zmien bojovej taktiky obnovované staré opevnenia a budované nové pevnosti. Pravdepodobne počas týchto stavebných aktivít boli k pôvodným vežiam severnej brány a k obom severným nárožiam pristavené bastiónové veže, ktoré vystupovali pred líniu opevnenia a umožňovali účinnejšiu obranu. Na juhozápadnom nároží bola vybudovaná polkruhovitá prístavba. Posledné juhovýchodné nárožie ostalo bez stavebného zásahu, ale jeho obranyschopnosť bola posilnená vybudovaním tzv. vlčích jám, ktoré predstavovali kužeľovito zahrotené a maskované jamy s umiestneným zašpicateným kolom.

Posledné rozsiahlejšie stavebné úpravy pochádzajú z obdobia vlády cisára Valentiniana I. (cisár 364 – 375), kedy sa Rímska ríša pokúsila naposledy obnoviť svoje mocenské postavenie na strednom Dunaji. Severná brána nasmerovaná do vnútrozemia Kvádov bola zamurovaná, južná vydláždená kamennými platňami a doplnená novou obrannou priekopou. Pravdepodobne v tomto období boli k dvom existujúcim priekopám vyhĺbené ďalšie tri, takže spolu tábor chránilo až päť prstencov hrotitých priekop a valových násypov.

Stavebné aktivity na ľavom brehu Dunaja a neskôr dokonca zavraždenie kvádskeho kráľa Gabinia na rímskej hostine vyvolalo odvetu v podobe germánskeho útoku na rímske územie. Na jar roku 375 podnikol cisár Valentinianus I. odvetnú výpravu proti Kvádom. Bolo to poslednýkrát, čo rímske vojská vstúpili na územie dnešného Slovenska. Kastel v Iži mal počas týchto bojových operácií určite významné postavenie. Sústredenie armády v tejto oblasti dokladá aj dočasný tábor, ktorý bol vybudovaný v severozápadnom predpolí kastela. Pri nasledujúcich mierových rokovaniach počas jesene roku 375 cisár Valentinianus I. náhle umrel. Táto dôležitá udalosť sa odohrala doslova na dohľad od tábora v Iži, na druhom brehu v protiľahlom tábore Brigetio. Pozícia Rímskej ríše sa začala komplikovať. Situácia sa ešte zhoršila po porážke rímskej armády pri Adrianopole v roku 378, počas ktorej zomrel cisár Valens (cisár 364 – 378), brat Valentiniana I. Oslabená armáda už viac nedokázala odolávať novým útokom a na územie Rímskej ríše začali nezadržateľne prenikať rôzne skupiny barbarských národov.

Na rozdiel od prvého drevozemného tábora nevieme určiť presný rok zániku, prípadne opustenia kamenného kastela zo strany Rimanov. Na základe hore uvedených udalostí predpokladáme, že to mohlo byť krátko po roku 375.

Opustený tábor a jeho okolie začali využívať miestni Kvádi a novo prichádzajúce kmene, snáď Góti, Alani a Huni. Po ich odchode, niekedy v priebehu prvej polovice 5. storočia zostalo toto miesto opustené. Bývalá impozantná pevnosť sa pre nových obyvateľov tohto územia stala obyčajným kameňolomom. B. Svoboda časť skazy zaznamenal nasledovne: „Starí pamätníci medzi ižianskými usadlíkmi vyprávali, ako noví užívatelia pozemkov čakanmi rozbíjali, dokonca vraj dynamitom trhali steny a bloky, kamene znášali na hromady a potom rozpredávali.“ Tieto udalosti sa viažu k šesťdesiatym rokom 19. storočia, ale ťažba sa realizovala už dávno predtým i potom. Devastácia pokračovala aj počas prvej a druhej svetovej vojny, keď tu bol ťažený kameň na opravu pevnosti v Komárne.

Použitá literatúra:

HRNČIARIK, Erik. 2015. Rímske a germánske výrobky z kosti, parohoviny a slonoviny z auxiliárneho kastela v Iži v kontexte severopanónskej hraničnej zóny. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2015. 126 s. ISBN 978-80-8082-935-3.

KOLNÍK, Titus. 1984. Rímske a germánske umenie na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1984. 316 s.

KOLNÍKOVÁ, Eva – KOLNÍK, Titus – ŠKOVIERA, Daniel – VALACHOVIČ, Pavol. 2011. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2011. 395 s. ISBN 978-80-8119-037-7.

KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján. 2010. Rímsky kastel v Iži – hraničná pevnosť na Dunaji. In KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján (zostavovatelia): Rímsky kastel v Iži. Výskum 1978 – 2008. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2010, ISBN 978-80-89315-32-1, s. 11 – 38.

RAJTÁR, Ján. 2000. Kastel v Iži – hraničná pevnosť na Dunaji. In Pamiatky a múzeá. ISSN 4335-4353, 2000, roč. 49, č. 3, s. 34 – 38.

RAJTÁR, Ján. 2013. Rímsky kastel v Iži. In Hranice Rímskej ríše. Slovensko. Bratislava : Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave, 2013. ISBN 978-80-971437-7-0, s. 90 – 99.

SVOBODA, Bedřich. 1962. K dějinám římského kastelu na Leányváru u Iže, okres Komárno. In Slovenská archeológia. 1962, roč. 10, č. 2, s. 397 – 424.

VALACHOVIČ, Pavol. 2015. Spálené mosty. Posledné rímske akcie na strednom Dunaji v roku 375. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 54 – 58.

Rímsky kastel v Iži – Kelemantia. [online]. [cit. 5. 2. 2017]. Dostupné na internete:
http://archeol.sav.sk/kelemantia/index.html

Zdroje obrázkov:

Stredodunajský úsek limitu (Limes Romanus):
VARSIK, Vladimír. 2015. Život v rímskom štýle. Germánske panské sídlo v Cíferi-Páci. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 48 – 53.

Hypotetická kresbová rekonštrukcia kastela v Iži:
KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján. 2010. Rímsky kastel v Iži – hraničná pevnosť na Dunaji. In KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján (zostavovatelia): Rímsky kastel v Iži. Výskum 1978 – 2008. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2010, ISBN 978-80-89315-32-1, s. 11 – 38.

Zlatý prsteň, Plastika antického herca – komika, Torzo reliéfnej travertínovej plastiky nahého muža (Jupitera ?):
Rímsky kastel v Iži – Kelemantia. [online]. [cit. 5. 2. 2017]. Dostupné na internete:
http://archeol.sav.sk/kelemantia/index.html

Hypotetická kresbová rekonštrukcia kastela v Iži v 4. storočí:
MINAROVIECH-RATIMORSKÁ, Jana. 2010. Rímsky vojenský tábor v Iži – spôsob prezentácie pamiatky. In KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján (zostavovatelia): Rímsky kastel v Iži. Výskum 1978 – 2008. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2010, ISBN 978-80-89315-32-1, s. 39 – 52.