Vysoká literatúra a kuchárska kniha: dve krátke čitateľské poznámky na jednom mieste
V krátkom slede za sebou som prečítal dve knihy. Obidve považujem za výborné, hodné zreteľa a inšpirovali ma. Prvá je príkladom vysokej literatúry a inšpirovala ma okrem iného k hľadaniu v sieti. Druhá predstavuje (ne)obyčajnú kuchársku knihu a inšpirovala ma k vytvoreniu cestovného fotoalbumu. Je len vecou náhody a osobnej márnivosti, že dve čitateľské poznámky sa ocitli v jednom texte.
Čitateľská poznámka číslo jeden
Čo spája nehostinnú divočinu ostrova Južná Georgia v Sandwichovom súostroví a škótsky ostrov Jura vo Vonkajších Hebridách?
Okrem úchvatnej prírody a nezameniteľnej krajiny aj rozsahom subtílny, no obsahom závažný román Náhle, sami francúzskej spisovateľky Isabelle Autissier. Je to príbeh lásky partnerského páru, ktorý v rámci ročného pracovného voľna podstupuje dobrodružnú plavbu po svetových moriach. Na prvom vyššie menovanom ostrove stroskotajú, prídu o loď a ocitnú sa v „robinsonovskej“ situácii, ktorú musia riešiť. Situácia je plná hraničných polôh, hlavnú protagonistku príbehu núti riešiť dilematické situácie v prekvapivom priebehu ich stroskotania, ale aj neskôr, po návrate späť do civilizácie. Dej knihy krásne približuje tento text, pridám z románu len niekoľko myšlienok.
Viackrát sa hlavné postavy príbehu, Louise a Ludovic, vo vyhranenej situácii veľmi pohádajú, pričom tieto hádky navždy poznačia ich ďalšie spoločné pôsobenie:
„Ani jeden, ani druhý nemá chuť situáciu komentovať. Vedia, že je to nebezpečný terén a riskovali by hádku: ona opatrná, on prudký. Vysvetlenie príde na rad neskôr, keď bude táto nepríjemná chvíľa za nimi. Vrátia sa k tomu, ona povie, že boli nerozvážni, on namietne, že sa nedalo predvídať, poškriepia sa a potom sa znovu zmieria. Bol to už takmer rituál, akýsi bezpečnostný ventil ich rozdielnosti. Nikto neprizná porážku, ale každý za seba, istý si svojou pravdou, prijme čestný mier.“
„Spoločný život sa znovu rozbehne, nemajú na výber. Nemajú ani energiu, ani chuť pokračovať v hádke. Prevažujú skôr výčitky, že prekročili hranice. … Keď sa zobudili, každý si začal robiť svoje podľa tichej dohody. Nič sa nedalo do poriadku, slová, ktoré boli vyslovené a počuté, sa nikdy nezmažú. Ale treba sa tváriť akoby nič, lebo perspektíva samoty je ešte horšia ako perspektíva nezhody. Ich vzťah sa stal akýmsi porcelánovým tanierom, predmetom, ktorý sa prehnane starostlivo opatruje a s ktorým sa zaobchádza opatrne. Začnú frázovať svoje činy alebo rozhodnutia formulkou „dobre?“, ktorá zveličuje ich obojstrannú dobrú vôľu až k smiešnosti.“
Určite tieto pocity poznáme dobre aj z vlastných životov.
Najsilnejším momentom knihy asi je, keď Louise uvažuje nad dilemou, či opustiť alebo neopustiť priateľa:
„Ak by sa vrátila, zomrie. To je isté. Aj keby pripustila, že nájde spiatočnú cestu, na starej základni niet dosť potravy, aby vydržali až do nasledujúceho leta. Dostatočné množstvo potravín so sebou vziať nemôže, ani ťahať Ludovica až sem. Má pocit, že ju ovládol primitívny živočíšny egoizmus, ktorý sa pokúša ospravedlniť. Obetuje sa nejaké zviera pre iné? Nie. Zmyslom života je chrániť sa, najskôr sa starať o seba, až potom o iných. Altruizmus je pre bohaté spoločnosti. V krajnej núdzi, v ktorej sa ocitla, nie je krokom späť myslieť najskôr na seba. Ide len o to, správne usporiadať priority.“
Je zrejmé, že autorka do deja pretavila aj osobné skúsenosti. Je totiž aktívnou športovkyňou, okrem iného bola prvou ženou, ktorá sama oboplávala Zem na plachetnici. Je tiež šéfkou Svetového fondu na ochranu prírody (WWF) vo Francúzsku, vzťah k prírode a jej ochrane sa v knihe dá vystopovať.
Hlavná časť deja sa totiž odohráva na opustenej veľrybárskej stanici v zálive Stromness, ktorý „… figuruje na mapách od čias, keď v polovici 18. storočia séria zlovoľných cyklónov vychýlila pána de La Tryuère z trasy z Lorientu k Mysu Horn a spozoroval zasnežené vrcholky, čo vystupovali z hmly ako obrovská kopa šľahačky. Odvtedy ostrov päťdesiat rokov nezažil chvíľu pokoja, až ho napokon začali drancovať lovci tuleňov z rybárskych lodí a uškatce a tulene, ktoré ich lačné mysle okamžite premieňali na sudy oleja, z neho vyštvali.“
Aj hrdinovia knihy sa v začiatkoch „pobytu“ živili lovom tučniakov: „Riešenie sa volá tučniak, neobratné a pokojné zviera. Nejaký čas im trvalo, kým si vycibrili techniku. Spočiatku ich prenasledovali, ale vtáky si napokon vždy našli cestičku k moru a zmizli. Technika spočíva v tom – odrezať im cestu k moru a pomaly a pokojne, aby sa nevyľakali, posúvať celú skupinu do nejakého kúta v budove a potom tĺcť do zhromaždenia ťažkými železnými tyčami. Vtáky sa pomaly zosúvajú k zemi. Občas sa niektorý pokúsi uštipnúť ich zobákom do nohy, ale zinkasuje zúrivý kopanec.“
Kniha nekončí ani šťastne ani remízou. Nastoľuje otázky lásky ale aj osobnej zodpovednosti. Aj preto sa ju oplatí prečítať. Mňa okrem iného primäla pozrieť sa aj na miesta, kde sa dej románu odohráva. Ostrov Južná Georgia a jeho opustená veľrybárska stanica Stromness sú krásne a uhrančivé miesta. Nie je isté či opustený plechový „industriál“ stanice Stromness, kde sa dnes znovu povaľujú tulene a prechádzajú tučniaky, autorka sama navštívila, no lepšie miesto pre dej tohto existenciálneho románu zrejme vybrať nemohla. V závere románu hlavná hrdinka svoj príbeh spracováva v osamelosti škótskeho ostrova Jura …
Na záver ešte jedna inšpirácia. Loiuse počas ťažkého prechodu z veľrybárskej stanice do prírodovednej základe pripomínajú oblaky nad ľadmi ostrova „trúchlivé plátno ako od Buffeta…„. Po tom, ako po prečítaní knihy strávite jej odkaz, nechajte sa uniesť aj krásou obrazov Bernarda Buffeta.
Vydavateľstvo Inaque, opäť výborná práca.
Čitateľská poznámka číslo dva
Je možné čítať kuchársku knihu ako cestopis? Je možné čítať kuchársku knihu ako botanickú príručku? Je možnú takúto knihu čítať ako zážitkový denník? Viete si to predstaviť? Asi dosť ťažko. Kým som neprečítal knihu Mlsné čenichání jihovýchodním směrem, nevedel som si to predstaviť ani ja. Ale možné to je, najmä ak takú knihu napíše rozhľadený prírodovedec, ktorý dosť toho na svete uvidel, prežil a ochutnal. A je pritom aj trošku „uletený“.
Jiří Sádlo je významný český prírodovedec, botanik, ekológ, ale aj filozof. Túto úchvatnú kuchársku knihu napísal spolu so svojim pražským susedom Faridom Dahbim „podle vlastních terénních výzkumů, dětských vzpomínek a kuchyňských experimentů„. Autora osobne poznám, sprevádzal som ho po Muránskej planine (kde za jeden deň bol schopný urobiť nenápadne zápisy z obskurných lokalít územia a do dvoch týždňov mi následne poslal rukopis „Vegetace Vohanovej doliny a problém primárního bezlesí na Muráňské planině„), dávnejšie sme boli spoločne na prírodovedných expedíciách v Sýrii a v Iráne.
Aj preto som tú knihu zháňal a po jej získaní sa mi prvýkrát v živote stalo, že som kuchársku knihu prečítal kompletne od začiatku do konca. Síce s prestávkami, ale tá kniha ma chytila tak, že som ju čítal ako beletriu, napínavý cestopis, odbornú knihu či sociologickú sondu v jednom.
Hlavný autor síce v úvode upozorňuje, aby sme texty knihy nebrali príliš vážne [„Ke kouzlu Orientu patří i nerozlišitelnost, co je ještě realita a co už sen, pohádka, fikce nebo sprostý podvod. V Pohádkách tisíce a jedno noci to tak čtete skoro na každé stránce. Abychom tomuto výchozímu naladění vyhověli, upozorňuje se, že některé z následujících receptů neexistují. Nebo, což je častější a ve výsledku může být ještě horší, téměř neexistují.„], napriek tomu sú recepty uveriteľné, suroviny aj u nás zohnateľné a jedlá uvariteľné či pripraviteľné (nečakajte ale žiadne gramáže a podobne, improvizácia je základným motívom tohto kuchárskeho skvostu). Môžete tak vyskúšať (takmer) všetko, čo na „orientálnej“ kuchyni (autor sa pohybuje v priestore od severnej Afriky, cez Stredomorie a Stredozemie, Balkán, Blízky Východ do strednej Ázie až Indie s odbočkami do Poľska, Ukrajiny a samozrejme do Česka či na Slovensko) máme radi. Všetky tie vône a chute v predkrmoch, šalátoch, byrekoch, plackách, sarmiciach, babách, pilafoch, kašiach, kebaboch, čoftoch, sarmách, gulášoch, polievkach … No, a je tam aj recept na pečenú zmiju levantskú (Vipera lebetina) na jogurte, pre prípad, že ju nájdete čerstvo zrazenú na ceste počas prírodovedeckej expedície … Nech tá lahodná surovina nevyjde nazmar.
Vrelo odporúčam. Kniha je písaná jadrným jazykom, recepty sú popretkávané rôznymi zemepisnými vysvetlivkami [„A ten Balúčistán, to je taková horká a bělavá polopouštní krajina na pomezí Íránu a Afganistánu„], botanickými poznámkami [„Chmel roste nejen na chmelnicích, ale v teplejších polohách roste naplano všude na plotech a v křovích. A je to bezvadná zelenina kvality chřestu …„] či vôbec „poznámkami“ [„Silně zjednodušená verze to všechno spráská ohavně dohromady , jako když sa nosí prasatům.„]. Lebo, nie je jedno, aké korenie („pepř„) sa používa. Niečo je Piper nigrum, niečo Piper longum, niečo Schinus molle a nakoniec niečo Zanthoxylum piperitum. Autor, botanik, všetko pekne vysvetlí.
A aby som nezabudol, je tam aj humor, napríklad aj takýto prvoplánový: „Grenadýrmarš. Čili takový pochod granátníků, ale tak tomu nikdo neřekne. Je to narážka na vojenskou minulost tohoto rakousko-uherského jídla (opravdu, našel jsem to v kuchařkách od nás až po sever Balkánu, čili všude, kde byla c. k. kasárna). A taky je to narážka na mocný účinek cibule, které tu musí být opravdu moc. Když pochodují granátníci z takového oběda, zajisté jim za patami hřmějí temné výbuchy.“
Jeden recept odcitujem celý, pozor, je to recept na chľast.
„Psí čumák. Když přijde zima, tak já si jí užívám po anglicku. Volně citováno podle Dickensových Pickwickovců: soudní komise zjistila, že kočí po dvanáct let nejméně dvakrát týdně popíjel nápoj zvaný psí čumák. Komise dále s nemalým úsilím vyšetřila, že tento nápoj sestává z porteru zahřátého s ginem, cukrem a muškátovým oříškem. Povzdechnutí a hlas ženy z lidu: Tak jest! Konec citátu. – No jéžiškovy brejle, oni si tam v té Anglii dělají něco jako pivní svařák! Tak já jsem zase s nemalým úsilím vyšetřil, že je to dobré. Porter čili silné černé pivo vaří v Pardubicích, gin lze užít lhostejno jaký, cukr má být ten hnědý a místo muškátového ořechu lze ještě lépe použít zázvor nebo badyán. Zahřátí neotevřené láhve piva obstará hrnek s horkou vodou, kupodivu to pak nijak moc nepění. Je to silné, voňavé a chutná vesele a důstojně a taky velice vánočně a staroanglicky.“
Tak, a takáto je celá kniha. Mňa inšpirovala k tomuto fotoalbumu. A vydavateľstvo Dauphin má aj ďalšie krásne knihy, nie len kuchárske.
