Denník N

Kto sú Trinásťroční?

Trinásťročného človeka už nemožno brať ako malé dieťa, ale ešte nemá dovolené nič zo sveta papierovo dospelých. Trinásťroční ľudia sú na rozhraní a sú preto fascinujúci. Na mnoho vecí už majú názor, už sú ochotní si ho zastať a obhajovať, už vedia, že ešte nevedia, ale chcú vedieť a preto skúšajú búrať zabehnuté praktiky, pričom nemyslia na dôsledky. Chcú ísť na divokú jazdu, ale ešte netušia, načo sú spätné zrkadlá. Aj preto som im venovala celú knihu.

Trinásťroční sú pre mňa výnimoční. Je to moja prvá kniha poviedok, prvá kniha pre čitateľov starších než 10 rokov, prvá časť zatiaľ najväčšej (zamýšľanej) série. Napísala som päť príbehov mladých ľudí, ktorí nemajú obsahovo nič spoločné, navyše každý z nich žije v úplne odlišnom časovom pásme, niektorí v minulosti, niektorí v ďalekej budúcnosti. Zhoda je len v tom, že sa všetky poviedky odohrajú na Slovensku, vždy na jednom výnimočnom mieste a dej sa ukončí v rámci dvadsiatichštyroch hodín. Údaj kto, kde a kedy, je vždy napísaný v úvode pod nadpisom.

darinaDarina, 31.12. 2026, búda pod Ostredkom

Zdanlivo blízka budúcnosť ma nadchýna. V mojej predstave sa v nej každý trinásťročný človek na planéte stáva súčasťou virtuálnej sociálnej siete Oxakul – od rodičov dostane špeciálne okuliare, v ktorých existuje svet s jedinou možnou emóciou – šťastím. Darina je jednou z mnohých decák, ktoré sa preto z Oxakulu nechcú vrátiť do reality. Keď im dospelí skúšajú prístup do virtuálu obmedziť, trinásťroční neváhajú dokonca vydávať výhražné vyhlásenia o masových samovraždách a tým držia všetkých v šachu. Tlak je taký silný, že napriek zákazu používať Oxakul v školách, sa na Slovensku spustí skúšobný program školskej dochádzky v rámci Oxakulu (časť vyučovania by prebiehala vo virtuálnej realite). Zúfalí rodičia teda vynakladajú obrovské prostriedky, aby deťom vytvorili reálny svet, v ktorom sa nemôže nič stať. Až na Darininých rodičov, ktorí sa na celú vec pozreli celkom inak a vydesenému dievčaťu nielen, že Oxakuly ukradli, ale ho aj uniesli na neznáme miesto vo Veľkej Fatre.

Napriek téme, ktorú vnímam ako vcelku vážnu (veď už teraz existuje mnoho prípadov závislostí na sociálnych sieťach, vek užívateľov klesá a nerobím si ilúzie, ako to bude v budúcnosti), som sci fi Darinu písala s ohromným nadšením a snažila sa preniesť do deja aj vtip a nadhľad. Mimochodom, krátko po vydaní poviedky som sa dočítala, že pokusy premiestniť sociálne siete v skutočnom svete do virtuálnej reality už nie sú len fantazmagórie. Sú na dosah. Darina môže byť čochvíľa naozajstnou osobou a zo mňa bude vizionárka.

oliverOliver, 3.3.1992, Košice

Ako Prešovčanka som do Košíc chodievala celý život na výlety a hoci sú od nás len pár kilometrov, návšteva obchodného domu Dargov v temnom socíku bola pre nás ako deti veľkou slávnosťou. Neskôr som tam niekoľko rokov žila a prirástli mi k srdcu. Pri písaní Olivera sa mi vynárali v mysli záblesky mesta, ako si ho pamätám z detstva, kedy boli, v porovnaní s tým, akú atmosféru majú dnes, ešte Košice sivé, rozbité, neosobné.

Oliver má otca Slováka, emigranta, ktorý ako 15 ročný musel s rodičmi po invázii vojsk varšavskej zmluvy opustiť Československo. Otec sa po revolúcii konečne vracia po dvadsiatich rokoch z vyhnanstva do rodného mesta, ktoré synovi opisuje v tých najžiarivejších farbách. Oliver, ktorý v tejto časti sveta nikdy predtým nebol, vidí Košice svojimi nezaujatými očami a nechápe otcove nadšenie. Sleduje absurdné výjavy skorého rána v starom meste a v myšlienkach sa vracia na miesta, kde pred tým s otcom žili – Škótsko, Mexiko, Rusko, Nový Zéland, Filipíny. Do príbehu okrem Oliverovho vnímania sveta silno zasiahnu aj rodinné krivdy minulej doby a verím, že v kontexte, v akom sa chlapec dostane po bezcieľnom putovaní celým svetom až do Košíc, budú tieto dejinné súvislosti pre mladých čitateľov stráviteľné.

sarlotaŠarlota, 31.8.2016, Tatranská Lomnica

Šarlota pochádza z rodiny, ktorej nechýbajú peniaze. Má všetko, na čo si spomenie, krásnu izbu, smartfón, kozmetiku, vyberané jedlo, oblečenie. A tiež rodičov, ktorých viac, ako dcéra, zaujímajú vzájomné hádky, v ktorých sa Šarlota ocitá len ako nástroj pomsty. V jednej takejto vypätej chvíli Šarlota neuvážene vyriekne slová, ktoré vyvolajú akýsi nezvyčajný prírodný úkaz. Nebudem opisovať, čo to bolo a čo sa so Šarlotou stalo, pretože akýkoľvek ďalší opis jej stavu by bol spojlerom. Je to poviedka, do ktorej som dala trochu mystéria. Šarlota prežije v Tatrách čosi nevysvetliteľné, pričom sa všetko deje vo veľkých pochybnostiach, čím som jej chcela dopriať stav, „kedy sa rozum zastavuje“ a skrátka to treba len prežiť. Na konci čaká toto nežné, trochu skazené a trucovité dievča niečo, po čom vždy túžila, len to až doteraz netušila.

svatoSväťo, 14.6.2003, Prešov

Námet na Sväťa som našla v jednej z dokumentárnych koprodukcií City Folk, na ktorých som niekoľko rokov pracovala. Originálny Sväťo pochádza zo severskej krajiny, ale jeho príbeh sa mohol stať hocikde. Umiestnila som ho do Prešova, pretože mi naše ulice automaticky vybiehali v predstavách a nedokázala som to nijako ovplyvniť. Sväťov príbeh tu spracúvam už druhýkrát. Pôvodne mal podobu rozhlasovej hry Za pokus nič nedáš, za ktorú som v súťaži Slovenského rozhlasu získala autorskú prémiu, ale hra sa nikdy nerealizovala. Tým, že námet má reálnu predlohu, bol pre mňa stále atraktívny, zmenila som mu len koniec.

Trinásťročný Sväťo sa nevie zmieriť s tým, že jeho mama, ktorá ho mala v sedemnástich, chce dnes začať nový život. Sväťo sa trápi tým, že si nepamätá tvár svojho otca, ktorý od nich veľmi skoro odišiel a hnevá sa za to na mamu, aj na celý svet. Odmieta prijať nového muža po jej boku, uniká pred ňou a trápi ju tým, že sa za všetko uráža, odúva a papuľuje. Má vlastnú hip hopovú skupinu, skúša repovať a píše kostrbaté texty o živote. Zo vzdoru ho preberú až dve facky, ktoré schytá celkom nepripravený. Za prvou je dievča a za druhou, omnoho bolestivejšou, je… nepoviem. Prečítajte.

violaViola, 4.11.2157, Vysoká pri Morave

Písať o ďalekej budúcnosti je krásne. Môžete si vymyslieť hocičo a všetko môže byť pravda, pričom ostávate v známom priestore a nemusíte sa trápiť s vymýšľaním nových krajín, rastlín, zvierat a podobne. V mojom roku 2157 sa ľudia práve chystajú na oslavy 100. výročia ukončenia tretej svetovej. Svet sa po nej dosť zmenil. Ostali len štyri kontinenty, Európa, Polázia, Južná Amerika a Afrika. Slávnosť kazia iba starosti s odpratávaním škôd po obrovskej povodni, ktorá zasiahla celé juhovýchodné Slovensko.

Violin príbeh som nechala rozpovedať jej staršieho brata, ktorý ju pozoruje a nedokáže prísť na to, čo jeho sestra celé dni robí. Dievča sa pohybuje niekde medzi pivnicou, strechou ich domu a blízkym lesom, kam sa ľudia boja chodiť pre hrozbu nákazy, ktorú roznášajú malé zvieratá. Kým v úvode poviedky musí Violin brat trošku povysvetľovať, ako to v budúcnosti chodí, zvyšné tri štvrtiny sú venované opisu Violinho prenasledovania do hlbín lesa, kde na jej brata čaká niekoľko šokov a prekvapení, z ktorých sa nedokáže len tak spamätať. Viola si tam vytvorila svet, v ktorom veľkú rolu zohrávajú ticho, zručnosť, vynaliezavosť a zvieratá, osobitne jedna líška, ktorá sa dostala aj na obálku knihy.

Kniha vychádza vo vydavateľstve CooBoo. Foto: autorka.

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.

Teraz najčítanejšie