Rušíme amnestie – na čo nezabudnime
Zrušenie amnestií je prvý krok z viacerých
Ako to už u nás chodí, spravodlivosť ťahá za kratší koniec, ale dobrá správa je, že tentoraz ten koniec uchopila celkom silno a amnestie sa zrejme podarí zrušiť aj napriek Ficovi s Dankom a ich zbytočným obštrukciám. Dnes to vyzerá tak, že prejde kostrbatá vládna konštrukcia a Fico dáva osud amnestií do rúk ústavným sudcom, kde sa ešte nájde pár mečiarových pohrobkov. Je preto riziko, že sa ústavný súd zachová ako povestný sústavný úd (pardon…) – čo by podľa mňa viedlo k tomu, že by sme si na reálne zrušenie počkali ešte ďalších pár rokov, kým sa v parlamente ocitne rozumná zostava, ústavný súd nebude z podstatnej časti tvorený polokvalifikovanými politickými nominantami s mentalitou komunisticko-mečiarovskej éry a páchatelia by tým pádom s najväčšou pravdepodobnosťou unikli spravodlivosti.
Keď som si prečítal Budajov návrh (klik sem), prekvapilo ma, že neobsahuje explicitné vyjasnenie premlčania / nepremlčania trestných činov, ktorých sa amnestie týkajú.
Je to pritom jedna zo sporných otázok, ktoré by pri slovenskom otrocky formálnom prístupe k interpretácii zákonov mohli zhatiť potrestanie mečiarovských zločincov, alebo ho minimálne na ďalšie dlhé roky odsunúť.
Vládny návrh som ešte na stránkach NR SR nenašiel, ale pri Ficovej fingovanej „právnej puristike“, ktorú uplatňuje v tomto prípade, kde nie je vôbec namieste (a inokedy na ňu zvysoka kašle), pochybujem, že to bude súčasťou návrhu.
Ale malo by byť.
Rovnako ako možno aj ďalšie veci, ktoré by nás napadli len ak by sme mysleli ako zákerný podnikový právnik z 90-tych rokov, ktorému ide o to, aby sa spravodlivosť zadusila v spleti chápadiel pokrútených paragrafov.
