Denník N

Nedeľná nostalgia v Konditorei zn. 21

Spomínanie na časy dávne z pohľadu jedného skoro-dospeláka

V našej rodine máme tradíciu nedeľných výletov. V mojom detstve to boli veľmi často výlety do prírody, lebo som vždy býval viac knihomoľ ako daľší výherca detskej olympiády. Nie teda, že by som dnes bol nádejný medailista, moje prirodzené teritórium bude pravdepodobne vždy môj domov. Skrátka to bol čas pre rodinu a rodinné aktivity. Nedeľné výlety prirodzene nadobudli podobu nedeľných prechádzok, ako sme so sestrou postupne vyrástli a začali mať vlastné záujmy a povinnosti.

 

No a presne v jednu takúto nedeľu pár týždňov dozadu sme sa rozhodli vyraziť s mojimi rodičmi na potulky Bratislavou za novými kaviarenskými zážitkami. Nemali sme naplánovaný konkrétny podnik, a tak sme sa vydali do starého mesta, kde veríme, že je najväčšia koncentrácia uspokojivých kaviarní. Ako sme tak prechádzali Hlavným námestím smerom ku Michalskej bráne, narazili sme na kaviareň doposiaľ nepoznanú. Nad dverami visel nadpis Konditorei Kormuth. Náš zrak hneď upútal výklad s pohybujúcimi sa figurínami pekárov. Pri bližšej inšpekcii sme si tiež všimli mierne bizárnu ceduľu: „Počkajte kým budete usadení“. Prišlo nám to vcelku humorné, keďže sme zatial nepoznali kaviareň, kde by nás usádzali ako v nóbl reštaurácii. A tak, upútaný týmto exteriérom, prekročili sme prah a vstúpili sme do budovy, ktorá ma ihneď zaplnila nemým úžasom. Kaviareň je naozaj veľmi luxusne vyzdobená, to sa jej musí uznať. Ešte pred tým, ako sme boli usadení veľmi úslužným čašníkom v strednom veku (oblečeným, ako sa patrí, do fraku s motýlikom), som začal pozorovať jej detailný umelecký interiér. Portréty rôznych významných slovenských či rakúsko-uhorských osobností lemovali steny, porcelánove taniere a šálky zdobili pulty a stoly. Dezerty boli primerane naskladané v sklenenej vitríne blízko vchodu, a tak každý kto vstúpi môže rýchlo zhodnotiť situáciu a vybrať si podľa svojho gusta.

 

Nuž a ako som tak pohľadom brázdil po cukrárenských stenách, všimol som si jedno vyobrazenie brehu Dunaja s pohľadom na Bratislavský hrad. Pri pohľade naň som sa nevedel ubrániť pocitu akejsi zvláštnej nostalgie. V myšlienkach som si predstavoval ako asi autor maľoval takýto obraz v jeden krásny slnečný deň niekedy a niekde dávno v starej Bratislave. Zrazu som zatúžil sedieť na tom brehu tiež, možno sledovať majstra pri práci a spýtať sa ho ako sa mu darí a či je život dobrý. A aj keď som nikdy v tej dobe nežil, srdce mi cnelo za časami dávno stratenými, ktoré si už nik živý nepamätá a môžme sa o nich dočítať len v múdrych knihách a kronikách. Fascinujú ma staré časy. A práve tu, v centre Bratislavy, v kaviarničke Konditorei, som cestoval naspäť v čase a mysľou som sa túlal ťahavými ulicami starého mesta.

 

Z tohto hĺbavého stavu ma však vyrušil čašník, ktorý priniesol podnos s našimi nápojmi. Mne čaj a rodičom kávu. Všetko bolo prinesené vo vyzdobených ornamentovaných šálkach, ktoré sa veľmi podobali tým zo slávnostných setov našich babičiek, ktoré sa samozrejme takmer nikdy poriadne nepoužili a slúžili len na čisto reprezentatívne účely. Dokonca sme mali k dispozícii aj nádobu s nožničkami na cukor, ktorú som síce nepoužil ale i tak ma fascinovala. Nožničky na cukor! Tak špecifický vynález… Povedal by som že lyžička by stačila, ale oni museli priniesť nožnice. Človek si zrazu prišiel ako barbar, ktorý celý čas používal vidličku na česanie vlasov. Alebo som skrátka divný a všetci od pradávna používali nožničky na cukor. Každopádne som bol (milo) zaskočený.

 

Kaviareň na mňa však nadalej pôsobila veľmi čarovne. Už len po napití sa z šálky, ktorú mi priniesli, som mal pocit ako keby som sa stal súčasťou nejakej starej tradície, ktorá tu trvá už od nepamäti. Žijem v modernom dome, v modernej dobe, takže takéto spojenia s minulosťou sú pre mňa veľmi vzácne. Vychutnanie nápoja tak slávnostne je pre mňa skôr zriedkavé, keďže mám sklony k tomu jesť a piť pri iných aktivitách, ale práve tu som si uvedomil krásu momentu. Zrazu som sa pristihol, ako hovorím rodičom o tom, ako by som chcel mať podobný set raz doma a aké úžasné sú niektoré zabudnuté tradície. A to vám môžem povedať, ja nie som veľký zástanca tradícii. V iný moment by som vám pravdepodobne povedal aké zbytočné je udržiavať doma starý porcelánový podnos, ktorý aj tak pravdepodobne bude len chytať prach a zbytočne bude zaberať miesto. Ale v tom momente by som vám dokázal obrániť všetky staré, podivuhodné zvyky.

 

V centre Bratislavy sa mi podarila nájsť výkladná skriňa plná čudne známej inšpirácie na nečakanom mieste. Prapodivné takmer-spomienky na nezažitú minulosť sa tu vo mne koncentrovali v plnej sile. Niekedy veľmi túžim po tom, aby som sa vedel prejsť ulicami starého Ríma alebo vidieť konštrukciu Eiffelovej veže v Paríži. Pri pohľade na artefakty z minulých časov si viem svoj sen skoro uskutočniť. Tieto artefakty mi vytvárajú malé portály, brány do minulých svetov. A mnoho z týchto portálov som našiel práve v Konditorei Kormuth, v srdci Starého mesta.

 

A tak, po dopití posledných dúškov zeleného čaju, som sa s spolu s rodičmi zodvihol a opustili sme miesto, kam sa určite ešte vrátim. A ako často, o tom rozhodne len môj rozpočet a vôľa ísť si zaspomínať na časy dávno-známe.

 

Daniel

 

 

 

Teraz najčítanejšie