Denník N

„Obyčajní“ ľudia

Napíšem vám dva príbehy. Len tak. Lebo chcem. Nehľadajte nejakú ťažkú filozofiu.

V roku 2002 sa moja sestra s rodinou vysťahovala do Kanady. Jej muž bol vždy antikomunisticky založený. V súkromí svojho bytu a v súkromí krčmy neustále nadával na papalášov. Veril, že po „Nežnej“ sa tu niečo zmení. Nezmenilo sa. Keď sa tento rok prvýkrát vrátil pozrieť rodinu, povedal, že akurát sa vymaľovali činžáky, pribudli billboardy a shopping centrá.

Odchádzali ako úplne „obyčajní“ ľudia. Moja sestra, bývalá vedúca kancelárie na súde, tam „len“ upratuje a švagor pracuje vo firme ako zvárač. Sú však veľmi šťastní a spokojní. Žijú v blahobyte, o ktorom sa im na Slovensku ani nesnívalo. Obidve dcéry vyštudovali a majú prácu. Osamostatnili sa. Prenajímajú si krásny byt v centre. Sestra si pre radosť kúpili apartmán v Belize. Nie preto, že je to daňový raj, ale preto, že je to raj na zemi.

Keď moja dcéra odchádzala navždy do Ameriky za svojim americkým manželom, na letisku som jej dala krížik na čelo (nebola som na birmovke) a povedala: pred nikým sa neponižuj a nad nikoho sa nepovyšuj. Je na materskej dovolenke s druhým dieťaťom (v USA neplatenej) jej manžel je „obyčajným“ vedúcim v predajni Apple. Majú dom s veľkou záhradou, dve autá, vnuk chodí do španielskej školy, každý rok dovolenka v exotike. Sú šťastní a spokojní.

Prečo na Slovensku nie sú „obyčajní“ ľudia spokojní a šťastní?

Teraz najčítanejšie