Denník N

Každý sa môže stať vrahom

Keď v roku 2000 zaznela na istej inauguračnej prednáške táto veta, vyvolala v aule Univerzity Komenského rozruch. Vtedajší rektor sa na poslednú chvíľu pokúsil „zachrániť“ situáciu konštatovaním, že to sa hádam netýka členov prítomnej vedeckej rady. Nepochodil.
„Samozrejme, že áno,“ odpovedal prednášajúci, „týka sa to každého človeka.“
Bol ním (dnes už profesor) Anton Heretik, v odborných kruhoch známy aj ako špecialista na forenznú psychológiu.

Milovníci detektívok a kriminálok vedia, že forenzný psychológ je taký ten vážne sa tváriaci človek, ktorý na základe analýzy páchateľovho plastového autíčka z detstva dokáže vysvetliť, prečo obvinený zapichol svojho suseda kuchynským nožíkom.

Že si teraz trochu vymýšľam?
Samozrejme. Tí, ktorí niekedy mali tú česť stretnúť pána Heretika naživo, vedia, že je to charizmatický pán, ktorý na podobné zázračné úsudky v rámci svojho odboru nie je odkázaný. Zato však dokáže o svojej práci veľmi pútavo rozprávať.
Jeho najnovším „nevedeckým“ dielom určeným najmä pre laickú verejnosť je kniha s názvom Zlo (Spomienky súdneho znalca).
Anton Heretik sa v nej priamo priznáva, že v súvislosti so psychológiou používa výraz ZLO len nerád, a že ho dal do nadpisu len kvôli marketingu. Sympatická úprimnosť.

Zlo je o zločincoch, s ktorými sa autor stretol v rámci svojej špecializácie. O vrahoch, podvodníkoch, mafiánoch či zlodejoch. A tiež o vrahyniach, podvodníčkach, mafiánkach a zlodejkách (aj keď ich je, pravda, o čosi menej).
Mnohých z nich veľmi dobre poznáme, hoci ich identitu prezrádzajú len iniciálky. Často sme o nich čítali v novinách, hoci na niektorých sme už takmer zabudli.
Spomínate si, napríklad, na kanibala Mateja Č.?
Alebo na jedného z našich najbrutálnejších sériových vrahov Ondreja R.?
A čo boss podsvetia Mikuláš Č.? Povedomé, však?
Možno si ani neviete predstaviť, že všetci traja boli kedysi deťmi. Čo také sa muselo v ich životoch udiať, že sa z nich časom stali bezcitné monštrá?
Na tieto a podobné otázky sčasti odpovedá práve forenzná psychológia.
Asi vám lieta hlavou, že za to zaiste mohla zlá výchova. V niektorých prípadoch tiež príroda, ktorá takým ľuďom nadelila do genetického kódu necitlivosť, agresivitu či chabý intelekt.
Autor však v knihe opisuje nielen absolventov pomocnej školy z rozvrátených rodín, ale ja vysokoškolsky vzdelaných zločincov, ktorí sa narodili do kultúrnych a usporiadaných pomerov. Skrátka, ak ide o trestný čin, môže sa to stať naozaj každému.

Prof. PhDr. Anton Heretik, PhD. počas prednášky na UK (2013)

Vedeli ste, že súčasní psychológovia prestali používať výrazy psychopatiahystéria? Obe slová sa medzičasom stali hojne používanými nadávkami, preto by vo vedeckých analýzach a článkoch pôsobili rušivo.
Nakoniec, „nás psychopatov je naozaj veľa“ (ak si prečítate Zlo, dozviete sa, kto povedal túto vetu a či je to naozaj pravda).
Nateraz však opakujte po mne:
„Nie som psychopatická hysterka. Mám len historiónsku poruchu osobnosti.“

Nie, nechcem si robiť nemiestne žarty. Mať takúto diagnózu nie je skutočne nič príjemné. Navyše je rozdelená rovným dielom medzi obe pohlavia, takže už žiadne posmešky, dobre?
Skôr by vás mohlo zaujímať, či takáto porucha má alebo nemá vplyv na trestnú zodpovednosť zločinca a Zlo vám aj na to dá dobrú odpoveď.

Okrem iného sa dozviete:
– že nielen na prvú lásku, ale ani na prvú vraždu sa nezabúda,
– ako sa určuje psychologický profil neznámeho či mŕtveho páchateľa,
– kedy je obeť vinná viac ako vrah,
– prečo si dva znalecké posudky na jednu osobu môžu navzájom odporovať,
– či aj dobrá matka môže vychovať zlého syna,
– že podobne ako hliník, ani motív nemusí byť vždy prítomný,
– o prekvapivej reakcii učiteľov na vraha svojej kolegyne,
– či je dobrý nápad najímať si vraha na ulici,
– aká tenká je hranica medzi duševnou chorobou a simulovaním,
– či sú novodobí páchatelia inteligentnejší ako tí „socialistickí“,
– že agresivita môže byť aj dobrá,
– čo dokáže prekvapiť aj psychológa s 30-ročnou praxou.
To naozaj nie je všetko.

Je škoda, že písané slovo neumožňuje „zažiť“ profesora Heretika naživo. Ak je pravdou to, čo hovorí jeho kniha (a môj nadpis), tak sa s ním poniektorí pravdepodobne stretnete aj osobne (samozrejme, len ak vás polícia chytí).
Druhou možnosťou je začať u neho študovať psychológiu, no a my ostatní si radšej budeme iba čítať. Napríklad z týchto knižiek:
Anton Heretik: Zlo, Ikar 2015
Anton Heretik: Humor je vážna vec, Trio Publishing, 2013
Anton Heretik: Forenzná psychológia, SPN – Mladé letá, 2004

Staršie články autorky nájdete aj na blogu Sme.

Teraz najčítanejšie