Alt, Post, Pseudo

Tzv. “alternatívne fakty” alebo “postpravda” sú reaktívne novotvary, ktoré (metastaticky) vyrastajú, vyplazujú sa z otvorenia interpretačnej participácie v (či na) doménach faktu a pravdy.

 

Je to logický výsledok evolúcie individualizmu, pluralizmu, relativizmu, demokratizácie, konzumerizmu, kapitalizmu, ktorý vychádza z bankrotu feudalizmu a je ukotvený už zrušením nevoľníctva. Je romantickou ustanovizňou.

 

Pretvárajúci eklektizmus poznáme z míľnikov celej civilizačnej línie: napríklad z rímskej apropriácie (uzurpácie) gréckeho.

 

“Alternatívne fakty” alebo “postpravda” sú predpokladateľné, apropriatívne, ikonoklastné reaktanty.

 

Otvorenie interpretačnej participácie bolo akcelerované ad absurdum aj prácami Claude-a Lévi-Stauss-a (“mana”), Daniel-a Chandler-a (“non-existent signified”), Ernesto-a Lacalau-a (jeho “emancipácie”), Jacques-a Derrida-u, Roland-a Barthesa-, alebo aj “de-philosophisation” François-a Laruell-a, a iných, meditujúcich navôkol hravosti “empty” alebo “floating signifiers”.

 

Toto (demokratické) otvorenie malo ambíciu zápasiť s hegemonickými štruktúrami myslenia a vlády. Takáto hravosť definitívne zotrela hranice medzi žitým a hraným, medzi prírodným telom a kultúrnou rolou. Toto neskoro-moderné otvorenie prinieslo nový „vokabulár“, ale žiadnu novú „gramatiku“. Sémantická, semiotická, lingvistická… vzbura nakoniec prispieva iba neoliberalizmu.

 

Súčasné používanie výrazyva “alternatívny” je iné, či dokonca protichodné, aj jeho (viac-či-menej) exkluzívnemu poziciovaniu v rámcoch autonomistickej ľavice od polovice 70. do polovice 90. rokov 20. storočia. Vtedy bolo výrazyvo “alternatívny” používané ako východisko kritiky „mainsteamu“, silne sa zakotvujúce v pop-kultúrnom prostredí, hlavne v hudobnom priemysle. Synonymom “alternatívneho” (nasledovateľa “counter-culture”, “sub-culture”, či vojensko-kriminálneho “undergroundu”… hnutí odporu) bolo vtedy aj “nezávislý”. “Alternatívne” vyjadrovalo etický, morálny, kvalitatívny NÁROK. Vyznačovalo sa vyčlenením, vytváraní autonómnych zón a inštitucionálnych meta-sietí.

 

Toto kultúrne prostredie (násobnosť hnutí) narástlo do tak veľkých rozmerov, že zaznamenalo záujem “mainstreamových” médií už koncom 80. rokov 20. storočia. Spomeňme neskoro-večerné vysielanie “Alternative Nation” (est. 1992) vtedy globálne dominujúcej hudobnej stanice MTV. V roku 1997 MTV reláciu zrušila z uvedomenia si, že žánre dovtedy (viac-či-menej) izolované (emancipované) prenikajú do prime-timeového vysielania, že “alternatíva” a “mainstream” fúzujú, amalgamujú (alchymicky). Bolo tomu (aj) preto, že internet / www a konsekventná dostupnosť (finančná, užívateľská…) rôznych zaznamenávacích… techník / technológií prieniesli neobmedzené možnosti (ľudovej) produkcie, publikácie, distribúcie.

 

Generácie milénialov už nerozmýšľajú v intenciách “alternatíva” a “mainstream”, alebo rozmýšľajú o nich inak.

 

“Alternatívne” aj dnes vyjadruje akýsi etický, morálny, kvalitatívny NÁROK, avšak interpretačnou participáciou (predĺženou, posilnenou online-priestorom, anonymistickými fenoménmi…) sa rozšírilo ďaleko od autonomistickej ľavice — je privlastnené aj extrémistickou pravicou.

 

História Skinheads je príklad dokonalého “empty signifier” pohybujúceho sa od prava do ľava, od bieleho po čierne, od hetero po homo, od alkoholikov po abstinentov a vegánov, od múdrych po hlúpych, od vzdelaných po nevzdelaných, od dobrých po zlých, nesúcich ako Hakenkreuz tak aj Dávidovu hviezdu.

 

A zákutia dark-webu sú obývané subkultúrami (galérie a galérky) ako krypto-anarchistov, tak neo-nacistov ako aj obchodníkov so zbraňami, drogami, ľuďmi, deťmi… Rozprestierateľnosť sub-kultúry neguje jej akékoľvek per se, akýkoľvek etický, morálny, kvalitatívny NÁROK výnimočnosti — “alternativita” dnes je nárokom na rovnocennú participáciu aj monštier vo svete ľudí. “My sme sa (z nich) nenaučili nič, ale oni veľa (z nás).”

 

Interpretačná participácia je pravdivo demokratická veličina, ale jej (logická) nadrozmernosť (asi hraničiaca s neúnosnosťou) vyčerpáva doménu slobody ad absurdum. Sloboda je termín výsostne určený dojednávaniu sa a nevyhnutnému konsenzu medzi viacerými naraz, ale tu niet možnosti konsenzu — sme nepriateľmi.

 

Neúnosnosť neorganizovanosti interpretačnej participácie v esteticky a politicky depolarizovanom svete zdôrazňuje beznádej, bezmocnosť, bezprízornosť a bezhlavosť hyper-relativizácie — fatamorgánu dematerializácie, kataklyzmu faktu a pravdy.

 

Aké sú možnosti z tejto sémantickej, semiotickej a lingvistickej, epistemologickej, hermeneutickej… krízy “von”?

 

Neexistuje žiadne “von”.

 

Sme neoddeliteľnou súčasťou presieťovanej prírody. Naše žily a synapsie nás pharmakonicky presahujú. Naše pamäte (a teda rozumy) nemáme v hlave, ale vo výpočtových mračnách a intimity v zdravotných poisťovniach. Odstrihnutie, odpojenie sa od siete by spôsobilo našu smrť.

 

Teda keďže musíme ostať v sieti, tak zmena sa môže generovať iba z-vnútra, vo-vnútri.

 

Musíme sa stať nano-tech-med aparátmi, čo postupne ničia karcinogénne bunky. To je uskutočniteľné.

 

Áno, morbídna obezita jazyka, anorexia jazyka, bulímia jazyka — lebo príliž veľa všetkého (aj najlepšieho) nikomu neprospieva (Postmoderna ignorovala aspekt “miery” a bez miery niet mieru). PSEUDO JAZYK nedáva — iba dávi slová.

 

Ak sa teda pozriem na aspekt “alternativity” z radikálneho hľadiska (možno aj revolučného katechizmu), na jej interpretačné, významové a ešte ďaľšie možné pole a polia rozšírené, epidemicky rozplynuté ad absurdum, rozptýlené, vyprázdnené, prázdne, emisie (jedno pole a milión protichodných ekologických a ekonomických a sociálnych a politických koncepcií agrikultúry, znamená rozdelenie, fragmentalizovanie pôdy, jej vyčerpanie alebo nechanie úhorom: slepý úhor, Ouroboros a Leviathan, Biscione pojedajúci deti, pôda, hlina, zem, Zem, hmota, matéria, matka), tak uznám jeho nezrekonštruovateľnosť a teda nevyhnutnosť ho nahradiť.

 

Dospeli sme k štádiu NEVYHNUTNOSTI detailnej revízie jazyka.

 

Toto ustanovuje významne novú rolu (aj) poézie.

 

Ten zápas nie je ani tak ťažký ani tak tvrdý (naopak: odohráva sa v soft-rozhraní), ako titerný a zdĺhavý.

 

PS: …Deleuze nailed social media back in 1991: „Discussion is just an exercise in narcissism where everyone takes turns showing off. Very quickly, you no longer have any idea what is being discussed.“ Page 380 in Two Regimes of Madness (via Nick Srnicek)…