Denník N

Krajinka bez hrdinov

Vždy horšie ako prehrať je vzdať sa. Obzvlášť závažné ak sa vzdávame zlu. Je to jeho tichá legitimizácia a vyhrať potom už nie je ako.

Máme to tak doma aj v zahraničí. Naše vnímanie rozdielu medzi zlom a dobrom, je akoby cesta  posypaná lupeňmi ruží. A správny smer nám má ukazovať poprašok zlata a diamantov. Aspoň tak sa to prezentuje, aj keď realita je taká že tá cesta na ktorú sa berieme, nie je pokrytá ani len omrvinkami chleba. A ak by bolo tak náramne výhodné mať zlých kamarátov, boli by sme dávno milionármi všetci.  Ako krajinka sme nepodstatný. Namýšľať si pri schvaľovaní eurovalu, že ak nepadne vláda na slovensku tak sa EU rozpadne, bolo až teatrálne naivné. Domnievať sa že Nemecko nemá plán bolo detinské. A tak sme si nechali povaliť vládu, len aby sme ukázali svoje odhodlanie stáť na správnej strane. Nepodstatná ukážka nesprávneho rozhodnutia.

 

Dnes teatrálne obhajujeme záujmy vlastného nepriateľa. Toho, kto nebude uvažovať nad tým či nás zničiť alebo nechať tak. Toho, pre ktorého nie sme cieľom, nie sme ani zmienkou v učebniciach, ani zástavkou na ceste, ak by došlo k najhoršiemu. Obhajujeme právo agresora byť agresorom. Právo prestarnutého molocha tváriť sa ako svieži mladík.  A blahosklonne to obhajujeme našou snahou udržať akúsi predstavu o miery, ktorí je dávno pochovaný. Tvárime sa, že sa niečo deje a zároveň nič nedeje podľa toho, koho večeru jesť chceme. No pravda je taká, že ak si sami nenavaríme, zostaneme hladný.

 

Aj keď z paláca ozýva sa osamotený hlas rozumu, prevalcovaný je nemohúcnosťou  náreku z domčeka na opačnom konci záhrady.  Akoby sme zabudli. Akoby sme vôbec nepočuli čo medveď na východe hovori. Obnovovanie kultu Stalina, socialistické sentimenty a plač za zväzom ktorý by v knihe dostal meno Mordor. A politika kde osobná sloboda nemá miesto, pretože jej chýba tradícia, a kde moc v rukách prezidenta udržujú výnosi o daniach za alkohol, kde každý extrémista, od dobre nám známeho Žirinovského, cez miestnych náckov, až po tvrdých zástancov komunizmu oslavujú držiteľa záprahu a vždy keď treba a cár nemôže, povedia veci za neho, my stále dokážeme dúfať že krajina bratského východu, je vlastne len akoby väčším a trošku zaostávajúcim bratom. Bratom ktorému sa treba líškať, lebo napokon on nás zachráni pred záhubou. On nám ponúkne teplý Boršč keď príde zima a mi budeme hladovať.

 

Naivná predstava že aj jemu na nás záleží nás tlačí zachovať tradíciu dvojtvárnosti. Veď snáď sa potom postaví mohyla pri Topolčanoch. Ale nepostaví. Tie sa predsa stavajú tím, ktorí nezlyhali. A ako vidno má ju len jeden. Len ďalšie kontroverzné miesto v učebniciach dejepisu. A tá aj tak nebude písaná azbukou. Tak ako nie je písaná dnes po nemecky, aj keď naši iný „otcovia národa“ sa o to tak vehementne snažili presne rovnakou politikou.  Len zmienka o ďalšej nevyužitej možnosti povedať kam chceme patriť. Kam máme patriť. Kam sa máme snažiť dostať.

 

A tam je jadro sporu. Stále si v chybnej predstave myslíme že v Hobitovi  sme Elfovia. Vznešené bytosti, pre ktoré mier a láska sú najvyššou hodnotou. Že sme tí vyvolení ktorí sú na správnej strane, aj keď tú sme vlastne ešte nikdy poriadne neskúsili. Isteže o svete rozhodovať nebudeme, veď sme len Malá veľká krajina, ale kam nás naša budúcnosť dovedie ak konanie svojich akoby hrdinov a „otcov národa“ budeme obhajovať tím že ináč to vtedy nešlo. Aký je to hrdina a štátnik ak na jeho kritiku dokažu reagovať len geopolitickou nevyhnutnosťou. A napriek tomu si stále myslíme že sme tie spirituálne bytosti stredu, ktoré najlepšie chápu Ruskú dušu. Akoby civilizácia potrebovala práve zrodených hrdinov východu aby vyvažovali  dekadentnosť západu a naprávali svet. A my máme byť tými čo hrdinovi rozumejú. Len zabudli sme zamyslieť sa, kto je tu ten zlý a dekadentný.

 

Teraz najčítanejšie