Denník N

Back to Japan! – Späť v Japonsku!

Japonsko nás privítalo v pôvodnom znení aj s titulkami. Doslova. Zdalo sa mi, že sa vôbec nič nezmenilo, len tých tituliek – anglických nápisov, je všade trochu viac, čo pravdepodobne súvisí s blížiacimi sa letnými olympickými hrami 2020 v Tokiu.

Colníci na letisku v Narite nás privítali s typickým úsmevom, úctou a ochotou…teda, ak sme mali všetky papiere v poriadku. Prepašovali nenápadne medzi tou nenapodobniteľnou úctou aj screening otlačkov prstov a fotku tváre (alebo zreničiek?) takže človeku pri tých úsmevoch a pohodovej ochote ani nedošlo, že prechádza kontrolou, ako pri nástupe do prísne stáženej väznice na vzdialenom ostrove. OK, preháňam, do naha sme sa vyzliekať nemuseli, ale s relatívne nudnou kontrolou pri návrate do EU sa to porovnať nedalo. S úctou, ale dôkladne.

Cesta prebehla veľmi, ale fakt veľmi rýchlo. Nebudem klamať, napraskala som sa mixom kinedrylu, niečoho alprazoidného a 2 dc vína (tak jo, aj poldecákom jägermeistera ešte na letisku) a cestu som prespala ako práve nakŕmené, spokojné babätko. Pri mojich panických epizódach by som to s najväčšou pravdepodobnosťou nedala a úprimne obdivujem všetkých okolosediacich, ktorí sú v pohodičke a ešte si ten let aj vychutnávajú…nemám šancu a potichu rozmýšlam na akom mixe fičia oni. Nie je predsa možné len tak pokojne sedieť v tom ozrutnom hučiacom monštre, bez pôdy pod nohami. Teda aspoň v mojom prípade nie.

Po prílete som potrebovala párhodinový detox a začala som zase vnímať svet bez nedbalej príležitostnej eufórie, až ľahostajnosti. Hmm…chcela som písať o Japonsku a skončila som pri liečení závislosti, ale áno, to sú stavy, do ktorých sa človek dostane po takýchto mixíkoch. Ma všetko rovno pred nosom, vidí to ako vznášajúcu sa bublinu, ale nevie sa do nej dostať a precítiť. V závislosti od množstva môže pôsobiť úpln normálne a dokonca sa aj správať zodpovedne. Len necíti. Každopádne odporúčam len v extrémnych prípadoch alebo najlepšie vôbec…

Ale späť k Japonsku. Po štyroch rokoch na Slovensku sa toho veľa nezmenilo. Všade je stále veľa starších, ale čiperných ľudí, deti pomenej.
Osobné veci alebo peniaze možete pokojne zabudnúť a nechať, kde chceta, s najväčšou pravdeodobnosťou sa k vám vrátia. Vyskúšala som si to hneď na druhý deň po prílete, keď som si moje milované, kvalitné a nie veľmi lacné slnečné okuliare zabudla na sedačke v banke. Vrátila som sa po piatich hodinách a pracovníčka banky mi ich s úsmevom vrátila. Ktosi ich tam stratené pekne odovzdal.
Nebudem nespravodlivá, podobných zážitkov som mala zopár aj na Slovenku, dvakrát stratený, dvakrát vrátený mobil v obchode s množstvom ľudí je u nás celkom silný zážitok.

Jedným z najväčších zážitkov v Japonsku je ale jednoznačne japonská domáca kuchyňa. A naša japonská babka je kuchár – pologénius. Nechcem zase skončiť pri FoodPorne, ale toto treba nazaj zažiť. Najesť sa v japonskej rodinne, kde jedlo pripravuje japonská domáca pani. Náboženstvom našej babky je jesť všetko čerstvé – natrhané, ulovené alebo pripravené (nechcela som to napísať, ale zabité) v deň konzumácie. Je do toho ochotná investovať oveľaj viac ako za potraviny v supermarkete, ale ono to chutí naozaj božsky. Chuť síce nesprostredkujem, ale viď aspoň ilustračné foto – Niet nad domáce japonské sushi a norimaki, ktoré si človek z ráno ulovených, cerstvých rýb pripraví sám, podľa vlastnej chuti…:-)

Sme v Kashiwe – v „malom“ satelitnom mestečku blízko Tokia, s približne rovnakým počtom obyvateľov ako Bratislava, len pár dní, ale malú zmenu som si predsa len všimla.
Japonsko sa mi zdá trochu viac otvorené voči cudzincov, čo v minulosti práve výsadou Japoncov nebolo. Nie sú to len tie anglické nápisy takmer všade, ale aj postoj Japoncov. Takmer každý deň, keď sa niekde zastavím a rozpamätávam sa ako ďalej, pri mne niekto pristaví a opýta, či potrebujem pomôcť – ešte pred pár rokmi nemysliteľné. Na moju bonďavú hlavu vyvaľujú oči už len deti – pred 20 rokmi som si pri tých všetkých pohľadoch pripadala ako mimozemsťan, čo práve pristál na planéte ZEM a vzvoláva vo všetkých strach a neistotu.
Milé a úctivé správanie Japoncov ale zostalo bez zmeny. V našej západnej kultúre to môže pôsobiť ako pretvárka a klam, ale to vôbec nevadí. Tá všadeprítomná úcta je ako dokola opakovaná lož, ktorá sa nakoniec stáva pravdou. Každá komunikácia zostane vďaka úctivému prístupu vždy na úrovni „High Level Harmony“. Ku konfliktu sa tu dopracujete len ťažko. Ešte aj keď vám Japonec niečo vyčíta, máte pocit, že vás chváli, priamy útok na vás nikdy nespustí. A vôbec im nevadí ospravedlniť sa, aj keď ste chybu spravili vy.
Problémy alebo sťažnosti si samozrejme Japonci vedia sprostredkovať. Vždy sa ale snažia, čo najviac sa pri tom vyhnúť vzájomným nepríjemným pocitom.

7 hodinový časový posun robí svoje. Ráno som podľa našich hodín vstávala o druhej. Idem dospať včerajšiu noc. Malý, ktorý bol hlavným dôvodom našeho návratu do Japonska chce, aby sme začali natáčať japonské vlogy, tak bude zajtra zase kopec zábavy:-).

Zatiaľ, oyasumi nasai!

Teraz najčítanejšie

Marianna Hasegawa

Na Slovensko som sa vratila v roku 2013, po 16 rokoch zivota v Tokyu . Este na zaciatku 90tich rokov som odisla studovat Japoncinu a Korejcinu do Viedne na Vienna University a potom do Tokya na Tokyo University Of Foreign Studies, kam som sa dostala na stipendium. V Japonsku som nakoniec ostala trochu dlhsie ako bol povodny plan a prezila tam nadhernych 16 rokov:-). Mam dvoch polojaponskych synov, s ktorymi si momentalne vychutnavame zivot na Slovensku. Moje zážitky z Japonska som zhrnula do najnovšej e-knihy "16 rokov v Tokiu" na mojej FB stránke. Enjoy :-)! Kedze som nomad, nikdy neviem, kedy a kam ma zase vietor zaveje :-). Yoroshiku Onegai Shimasu!