V uliciach miest a v nákupných centrách už začína zúriť „tá“ atmosféra. Všetko sa žiarivo blýska, svetielkuje, keby malo ústa tak ten tovar priam kričí „kúp si ma!!!“ a ľudia ten krik asi počujú, lebo hlava-nehlava nakupujú.

Inak si neviem vysvetliť kopcovito naložené vozíky plné tovaru kupovaného spôsobom „majú v akcii toto – potrebujeme to? – nie, ale idú Vianoce – tak zober tri“

Aby ste ma pochopili správne. Úplne chápem, že na Vianoce si rodina kúpi ten hnedý nápoj v originál tvarovanej fľaši, nie nejaký nechutný, farbou podobný nápoj. Že si rodina dopraje morčacie prsia namiesto bežných kuracích krídel. Pochopím aj kvalitnejšiu salámu namiesto takej tej čo sa ani poriadne nakrájať nedá. Ale čo nepochopím, sú tie množstvá. Babička bude mať žlčníkový záchvat, dedko sa sčemerí, mama bude na sedačke odfukovať a „plakať“ že sa nezmestí do nohavíc, otec to všetko bude zalievať pivom (na pretrávenie), čo sa patrične prejaví aj na jeho správaní, len deti to vyskáču a vylietajú …

Ale jasné, aj u nás bude údené, rezne, kapustnica koláče, zemiakový šalát, samozrejme. Ale bude toho toľko, koľko vieme že (s)potrebujeme. A k tomu asi „tona“ ovocia, lebo to si teda dávame.

Tak si myslím že moje Vianoce nemusia byť o plnej chladničke dobrôt od výmyslu sveta. Aj tak si na raňajky dám celozrnný chlieb s oškvarkovou nátierkou. Dôležité pre mňa bude, že mamina nebude ďaleko v robote, že okolo nás bude pobehovať Daniel a ukazovať čo mu doniesol Ježiško u druhej babky, že sa budeme tak svojsky tešiť z darčekov a ďakovať, že sme, môžeme byť spolu …

Boli totiž aj také Vianoce, kedy každý z nás bol na inom mieste – ja som si v ZOS liečila nohu, mama bola v práci, oco sám doma, Janka so svojou rodinkou. U nej sme boli na obede s tým, že spoločné Vianoce si spravíme keď príde domov mamina – no a to som v horúčkach ležala v posteli …

A preto hovorím, že si prosím Vianoce. Nie sviatky komercie, konzumu a obžerstva.