Denník N

Zacielené na emócie

Mnoho rodičov chce odo mňa „zázračné“ techniky na svojich potomkov. V práci počúvam príbehy o tom, čo ich potomok urobil tam a tam.  Opisujú, ako sa ich potomok nevhodne správa na návšteve. Ako stropil scénu v pizzérii.

Som presvedčená, že jedna takáto technika naozaj existuje. Je to perla medzi rodičovskými zručnostiami. Je podľa nej pomenovaný výchovný štýl – tzv. rešpektujúci. Každá kniha o rodičovstve jej venuje kapitolu, každý kurz rodičovských zručností jej venuje priestor.

 „Pampadadá, predstavujem reflektovanie emócií.“

Bublina spľaskla

Väčšinou sa stretávam so sklamaním. „To myslíte, že stačí?“, pýta sa mamička chlapca, ktorý sa bije so svojou mladšou sestrou. „Možno to nebude stačiť, ale rozhodne to pomôže“, prebleskne mi hlavou. „To som skúšala, ale to nám nefunguje,“ nespokojne krúti hlavou mama dcérky, ktorá si „vydupe“ každú požiadavku. Keď si spoločne analyzujeme tie „nefungujúce situácie“, nevidím tam veľa reflektovania.

„Reflektovanie emócií považujem pri výchove za jedinečné z mnohých dôvodov.“

Široké využitie

Nepoznám výchovnú situáciu, pri ktorej by sa reflektovanie emócií nedalo využiť. Kedykoľvek a kdekoľvek. Vždy, keď rodič vládze, môže rodič ako žolíka vytiahnuť z vrecka reflektovanie emócií. Podľa mňa je vhodné začať ním riešiť akúkoľvek náročnú situáciu. Nič tým nepokazíte, priam naopak. Väčšinu vyhrotených a silne emočných situácií, dokáže reflektovanie zmierniť.

Potomok je plný emócií

Dospelí sú rozumoví a potomok je emočný. Potomok nepozná veci, ktoré my v dospelosti už vieme využívať. Nevie si racionalizáciou pomôcť na ihrisku, aby si zdôvodnil, že „po šmykľavke sa nelozí opačnou stranou“. Šmykľavka je ako červená šatka pred očami býka, ktorá bičuje jeho túžbu. Nevie poprieť svoje emócie a uspokojiť sa vyššími morálnymi hodnotami ako “ hračky sa požičiavajú“„chvíľu ju máš ty a chvíľu on“.
Toto všetko sa potomok musí naučiť. Najlepšie, ak sa to naučí spôsobom, ktorý nezraňuje jeho osobnosť a emócie. Reflektovanie spĺňa tieto požiadavky.

Emócia je fakt

To, čo potomok prežíva, tomu naozaj verí. Akokoľvek jeho situáciu vnímate vy. Akokoľvek sa vám to zdá zanedbateľné či nedôležité. Vždy majte na pamäti, že pre vášho potomka,  je to skutočné a pravdivé. Vy viete, že „je tam toho. Pokazil sa ti hrad z kociek, tak postavíme nový“.  Vy viete, „že už si veľká, tak hádam by si preto neplakakala.“ Vy viete, že „presne takéto máš doma, tak teraz ti to nekúpim“. Pre potomka sú to životne dôležité udalosti. Náležite tie udalosti prežíva. Primerane k týmto pocitom bojuje za svoje túžby a predstavy.

„Akokoľvek vy neveríte emóciám vášho potomka, tak verte, že váš potomok im verí a bude sa podľa nich správať.“

Dôverujem svojim pocitom

Reflektovanie emócií je výchovná pecka, pretože učí potomka spoliehať sa na seba. Každá situácia, kedy sú jeho emócie popreté, nahlodáva istotu potomka veriť sebe. A týchto nahlodaní si potomok zažije veľmi veľmi veľa. Aj bez vašej pomoci.

Potomok sa učí rozoznávať emócie, učí sa ako to tu funguje. Keď  cíti, že „nechce ísť do škôlky“ a počuje „ale veď v škôlke je dobre“, začne mu v hlave vŕtať červík. „Hm, niečo je zlé. To, čo cítim nie je to, čo mám cítiť.“  Mama vraví (a to teda mama, tata sú na úrovni polobohov), že to mám mať inak. A tak sa potomok učí, že „ten poloboh“ to vie lepšie ako on sám.

Ono by to mohlo byť fajn a mohli by sme byť aj spokojní. Avšak čas polobohov, nás rodičov, nie je večný. Neskôr nás vymenia iní polobohovia. Kamoš, ktorý má super nápad vyliezť hore na strechu či prebehnúť pred idúcim vlakom. Kamoška, ktorá povie „nafoťme si nejaké fotečky a zavesme si ich na net, bude sranda.“ A to, čo môže zabrániť potomkovi odolať týmto super nápadom, je práve dôvera vo vlastné pocity.

A to za tú námahu, podľa mňa stojí. Čo myslíte?

Ako to vyzerá?

Reflektovanie emócií znamená, že rodič potvrdzuje emóciu. Nie, že potvrdzuje správanie, len aby bolo medzi nami jasno. Takže si preberám situácie, ktoré zažívam so svojimi potomkami.

Potomok, nechce ísť do škôlky.

Kráčame po chodníku.  Kriví pusinku a slzy sa mu hrnú do očí. Chytá moju ruku a túli sa bližšie. „Hm, ja viem, že nechceš ísť do škôlky, ale ja musím ísť do roboty.“ Nič, potomok mi silnejšie stisne ruku. Poprípade zopakuje po 180krát „nechcem ísť do škôlky“. „Hm, ja viem, že je to pre teba ťažké.“ Potomka ani nenapadne, že by mi k tomu niečo povedal. „Ako by som to mohla spraviť, aby to bolo pre teba ľahšie?“ Potomok s plačom na krajíčku povie: „Najskôr objímeš mňa, potom objímeš hračku, potom ma chytíš za ruku a otvoríš dvere. Ty pozdravíš pani učiteľku.“ „Aha, takže …,“ opakujem jeho slová a obaja sa sústredíme na plán. Stáva sa to pre nás dôležitou misou, ktorú zrealizujeme. Už bez sĺz.

S potomkom sme skončili v nemocnici.

Všade sa to melie bielymi plášťami. „Rýchlo do ošetrovne mamička!„, zavelí hlas sestričky. Potomok ničomu nerozumie, vidí tie strašidelné prístroje, vidí skúmavky, ihly. Je mu zle. Začne plakať, celé telo má v napätí a drží sa ma ako kliešť. Sestrička začne apelovať na potomkovu odvahu „No ták, veď už si veľký chlapec.“ No jasne, napadne ma. Už má 3 roky, tak hádam by to už mohol zvládnuť bez plaču. Na ironické myšlienky však nie je priestor. Sestrička pokračuje.  „Neboj, to bude len ako keď pichne včelička.“ Potomok je v šoku. Videl ako sestru pichla včela a vôbec sa mu to nepozdáva. Tak skúsim ja. „Ja viem, že sa teraz bojíš. Spolu to zvládneme. Som s tebou. Stále tu budem.“ Zrazu mám pocit, že hráme so sestričkou nejaký pomyselný „battle“.
„Ale no tak, neplač, veď to nič nie je.“
„Ak potrebuješ plač, som tu s tebou.“
„Toľko kriku kvôli jednej injekcii. To som ešte nezažila.“
„Viem, že potrebuješ plakať. Je to v poriadku.“
„Už to mám hotovo. Už ťa to nemôže bolieť“
„Ak ťa to bolí, zatlač tu bolesť do mňa. Silno! Ako potrebuješ.“
Našťastie odchádzame z ringu a na izbe máme dostatok času. Držím potomka v náručí, kým sa neupokojí.

Takéto udalosti zažívame stále. Vďaka reflektovaniu moji potomkovia vedia povedať „Maminka, ja by som sa teraz potreboval s tebou pretláčať.“ To vtedy, keď potomok cíti, že ho chytá hnev a potrebuje ho dať von. „Maminka, mňa tá noha bolí. Ale pomohlo by mi, ak by si mi prečítala rozprávku.“ Alebo moje obľúbené pri obede „Maminka, niekto má rád polievočku a niekto nie. Nemusíme mať radi všetci všetko.“

Ja milujem reflektovanie emócií. Nedám naň dopustiť. Pomohlo mi vyhnúť sa mnohým scénam na ihrisku, pri odchode z herničky v materskom centre. Pomohlo mi zvládnuť vyšetrenia u lekárov, chodenie do škôlky či zachovať si ľudskú tvár, keď by som potomkov najradšej roztrhla.

Teraz najčítanejšie

Soňa Pekarovičová

Som mama, mama dvojičiek. Žijem v Novom Meste nad Váhom. Výchova mojich detí je pre mňa zmysluplnou činnosťou, ktorá ma veľa učí o sebe, o vzťahoch i o svete. Som špeciálna pedagogička so súkromnou praxou. Dlho som pracovala a stále pracujem na vlastnom koncepte pomoci pre detí s ADHD/ADD a poruchami učenia. Baví ma objavovanie nových možností. Baví ma pomáhať riešiť emočné problémy detí a problémy v správaní.