Denník N

Manifest eurorealizmu – komentár k reakcii Martina Dubéciho a Radovana Geista

V prvom rade vítam reakciu DubécihoGeista na Manifest. Som si vedomý skutočnosti, že ohľadne budúceho možného usporiadania Únie existuje veľké pnutie a občania EÚ, politici, či odborná verejnosť vnímajú akékoľvek návrhy veľmi citlivo.

Skutočnosť, že všetci chceme tento projekt udržať, považujem za veľmi pozitívnu. Únia prešla v posledných rokoch viacerými krízami. K zmenám primárneho práva EÚ dochádzalo, s výnimkou poslednej modifikácie, pomerne pravidelne s odstupom približne 5 rokov (Maastricht 1992, Amsterdam 1997, Nice 2001, Lisabon 2007) a pôvodné zmluvy, na rozdiel od Lisabonskej, držali pokope pomerne málo členských štátov (Maastricht ťahal len 12 štátov, Amsterdam už 15 a Nice 25). A ako naznačil predseda Komisie, primárne právo sa možno bude otvárať znova.

Otvorená diskusia je preto viac ako potrebná. Vítam všetky odborné, vecné a konštruktívne argumenty týkajúce sa nášho návrhu na budúce fungovanie EÚ. Navrhované usporiadanie nemusí byť finálne, môže byť len dočasné. Jeho cieľom je jednak udržanie projektu Únie pri živote, stabilizovanie situácie po viacerých krízach a navrátenie dôvery, a to ako voči Únii, tak vo vzťahoch medzi členskými štátmi.

1. Vrátenie (niektorých) kompetencií členským štátom

Dubéci vo svojom článku uvádza, že „fungovanie spoločného trhu je založené na jednotných pravidlách. Norma na vysávač je rovnaká u nás aj v Portugalsku. Preto sa výrobca nemusí trápiť nad tým, kde svoj produkt vyvezie. Ide to do EÚ, hotovo. Predstava, že si každá krajina začne sama určovať pravidlá v týchto oblastiach je úplne mimo.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že Manifest zachováva pojmoslovie a definície uvedené v práve EÚ.

„Norma na vysávač“, ako ju označuje článok, ktorou je Delegované nariadenie Komisie č. 665/2013, nijako nesúvisí s právomocou EÚ na ochranu spotrebiteľa alebo priemysel, ako to uvádza Dubéci. Základom tejto normy je smernica 2010/30/EÚ, ktorej právnym základom v primárnom práve je čl. 194(4) Zmluvy o fungovaní EÚ, t.j. oblasť energetiky. Zmyslom smernice je úspora elektrickej energie, resp. energetická efektívnosť.

Právomoc ochrany spotrebiteľa, ktorú navrhujeme vrátiť členským štátom, pozostáva napríklad z práv a povinností vyplývajúcich zo smernice 2011/83/EÚ o právach spotrebiteľov, smernice 93/13/EHS o nekalých obchodných praktikách, smernice 2008/122/ES o ochrane spotrebiteľa na dovolenkách, či smernice 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom. Za nadbytočné nepovažujeme len existujúce legálne akty, ale aj množstvo návrhov, ktoré Komisia v tejto oblasti chrlí, napr. návrh na Nariadenie COM(2016)388, ktorým sa na obdobie rokov 2017 – 2020 zriaďuje program Únie na podporu osobitných činností, ktorými sa zvyšuje zapojenie spotrebiteľov a ostatných koncových používateľov finančných služieb do tvorby politiky Únie v oblasti finančných služieb, či návrh Komisie na nariadenie COM (2016)29 – Geo-blocking.

Dôležitejšie je však niečo iné.

Autor sugestívne podsúva otázku, či si tým, že odmietame harmonizáciu ochrany spotrebiteľa, vlastne želáme „benevolentnejšiu kontrolu škodlivých chemikálií v detských hračkách než má Taliansko či Estónsko.“ Na jednej strane verím, že slovenský zákonodarca a odborníci vedia túto oblasť ošetriť dostatočne. Veď napríklad, ak by platili STN, mnoho brakov by sa dnes na Slovensku predávať nemohlo.  A na druhej strane, mať najprísnejšie normy nie je problém, podobne ako nie je problém mať najvyššiu minimálnu mzdu v Európe. Otázkou je, či to, čo sa javí ako vhodná legislatíva pre Nemecko a Holandsko, musí byť automaticky najlepšou alternatívou aj pre Slovensko. Možno áno, možno nie. Zistíme to však len vtedy, ak budú medzi sebou členské štáty komunikovať, ak sa budú snažiť zohľadňovať „best practices“ ostatných, a nie nevyhnutne odstraňovať akékoľvek rozdiely harmonizáciou, ktorá neumožňuje dostatočnú flexibilitu, či zohľadnenie špecifík toho ktorého členského štátu a jeho právneho poriadku.

Netreba si tiež zamieňať slávne kanvicové a vysávačové predpisy EÚ s nevyhnutnosťou jednotných štandardov na európskom trhu. Európske normy prijíma jedna z troch európskych normalizačných organizácií (ESO) – CENELEC, ETIS a CEN, ktoré nie sú súčasťou EÚ. Sú to samostatné organizácie (aj keď vzhľadom na zvýšenú mieru spolupráce na ich fungovanie Únia finančne prispieva), ktorých členmi sú normalizačné úrady členských štátov (napr. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR) a majú členov aj z krajín mimo členských štátov EÚ. Tieto normy sú väčšinou dobrovoľné.

Dubéciho pripomienku k Europolu akceptujem. Zároveň však dodávam, že pod oblasť „Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“ spadá podľa Lisabonskej zmluvy aj „spoločná politika v oblasti azylu, prisťahovalectva“, teda nápad prerozdeľovať utečencov spadá práve sem, a časť tejto kompetencie by sa preto mala vrátiť členským štátom.

Téma kvality (výlučná, spoločná, späť členským štátom) a kvantity prerozdelenia právomocí medzi EÚ a členské štáty bola pri tvorbe Manifestu najzložitejšou a najviac diskutovanou témou a zo všetkým tém zabrala najviac času a rozhovorov. Nie jednoduché oddeliť jednu právomoc od druhej a zachovať pritom zmysel vnútorného trhu a myšlienky Manifestu. Preto aj sa v Manifeste (strana 22) doslova píše: Uvedené zmeny predstavujú prvotný návrh a odbornú diskusiu na túto tému uvítame.

 Dubéci ďalej uvádza: „Čo sa týka optimálneho rozdelenia právomoci medzi EÚ a národnými štátmi, britská vláda v roku 2012 uskutočnila podobné, no oveľa rozsiahlejšie a odbornejšie cvičenie. Medzi rokmi 2012 až 2014 prebehla hĺbková analýza rozdelenia právomocí medzi Bruselom a Londýnom. Záverom tejto 3-tisíc stránkovej analýzy bolo, že vrátenie právomocí nie je nutné v žiadnej oblasti. K tomuto záveru nedospeli žiadni eurofederalisti, ale konzervatívna vláda D. Camerona.

 Štúdia, ktorú Dubéci spomína bola na žiadosť britskej vlády skutočne vykonaná. Týchto 32 správ však podľa samotnej britskej vlády demonštrovalo, „prečo potrebuje EÚ ambicióznu reformu...“ Podľa britskej vlády ďalej „Existuje veľa oblastí, kde opatrenia môžu a majú by byť vykonané v členských štátoch, a nie na úrovni EÚ“ a zároveň podávajú tieto správy ďalšie dôkazy odôvodňujúce potrebu zmeny britského vzťahu s Úniou. Potreba menšej a lepšej regulácie v EÚ, ako aj potreba efektívneho vykonávania a presadzovania existujúcich právnych predpisov bola spoločnou témou všetkých správ. Preto je veľmi otázne, na akom základe urobil Dubéci zjavne zavádzajúci záver, že „Záverom tejto 3-tisíc stránkovej analýzy bolo, že vrátenie právomocí nie je nutné v žiadnej oblasti.” Netreba tiež zabúdať, že Briti majú na viaceré kompetencie EÚ vyjednané výnimky (opt-in), a tak ich napríklad debata o prerozdeľovaní utečencov nemusí vyrušovať tak ako nás (viď časť Variabilná geometria v návrhu Komisie na Dublin IV).

2. Zriadenie subsidiárneho súdu

Dubéci píše, že subsidiárny súd by bol „nedemokratický, nevolený orgán.“ Pokiaľ by sme sledovali túto argumentačnú líniu, minimálne Súdny dvor EÚ, či aj súdy Slovenskej republiky, by mali mať tieto „nedostatky“ tiež. Ako je uvedené v Manifeste, už dnes je Súdnemu dvoru zverená právomoc rozhodovať o žalobách z dôvodu porušenia zásady subsidiarity legislatívnym aktom. Či už túto možnosť ponecháme Súdnemu dvoru EÚ alebo osobitnému (Subsidiárnemu) súdu zriadenému v súlade s čl. 257 ZFEÚ je už len technická záležitosť.

3. Posilnenie právomocí OLAF (Európskeho úradu pre boj proti podvodom)

Dubéci uvádza, že rozširovanie právomocí OLAF by bolo už nadbytočné, keďže nedávno schválený Úrad európskeho verejného prokurátora (EPPO) je presne o tom. Oplatí sa poznamenať, že EPPO schválený nebol (viď napr. tlačová správa Rady zo dňa 03.04.2017) a začiatkom roka došlo len k čiastkovej dohode o príslušnom návrhu nariadenia, ktorého text však bude predmetom ďalších rokovaní, a to tak na pôde Rady ako aj Parlamentu.

Pointou nášho návrhu je nevytvárať nový úrad s novými kompetenciami, ale rozšíriť právomoci (nie však rozsah oblasti) už existujúceho Európskeho úradu na boj s podvodmi (OLAF). Okruhy oblastí, ktoré v súčasnosti rieši OLAF (ochrana finančných záujmov EÚ, korupcia euroúradníkov s „policy making“) považujeme za postačujúce.

Na margo kompetencií EÚ treba povedať, že „boj proti podvodom“, ktorý tvorí základ OLAF-u v primárnom práve, nespadá podľa Lisabonskej zmluvy pod priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ako mylne uvádza Dubéci, ale pod inštitucionálne a finančné ustanovenia (čl. 325 (4) ZFEÚ).

4. Uzatvorenie obchodných dohôd s demokratickými krajinami

Dubéci píše, že odobratím kompetencií EÚ by sa uzatvorenie obchodných dohôd stalo prakticky nemožným, v dôsledku 27 regulačných režimov EÚ, napríklad v oblasti ochrany spotrebiteľa.

Právny poriadok EÚ už teraz pozná inštitút zmiešaných zmlúv, ktoré z dôvodu spoločných právomocí k oblastiam, ktoré sú predmetom niektorých medzinárodných zmlúv, uzatvára s tretím subjektom EÚ a zároveň aj členské štáty (napr. CETA). Samozrejme, otázka 29 regulačných režimov (t.j. únijný + 28 členských štátov) robí celý zmluvný vzťah komplikovanejším, avšak zďaleka nie prakticky nemožným. Uznaním Dubéciho premisy by sme popreli platnosť, potrebu a realizovateľnosť už uzavretých zmiešaných medzinárodných zmlúv.

Ochrana spotrebiteľa je dnes spoločnou kompetenciou EÚ, EÚ ju však zharmonizovala len čiastočne. A tak napríklad britská legislatíva dáva možnosť v niektorých prípadoch 6-ročnej záruky, zatiaľ čo na slovenský právny poriadok pozná odlišné záručné lehoty. A CETA sa podarilo uzavrieť aj napriek tomu. Svet nie je a nebude jednoduchý, to by však nemalo slúžiť ako zámienka na unifikáciu v každom smere. Jedna vec je stanoviť minimálne štandardy pre potreby fungovania vnútorného trhu (spoločná právomoc EÚ, ktorú podporujem) a uzatvárania niektorých medzinárodných zmlúv (výlučná kompetencia EÚ, ktorú podporujem), niečo iné však ich celoeurópska unifikácia.

 Uzatváranie Zmlúv o voľnom obchode je výlučná kompetencia EÚ. Otázka, či má EÚ výlučnú právomoc aj na uzatváranie napr. investičných zmlúv (a to nielen ohľadne priamych investícií, ale aj portfóliových investícií) je momentálne na Súdnom dvore EÚ (viď Zmluva EÚ Singapur – zatiaľ nie je k dispozícii rozsudok, len stanovisko generálneho advokáta, ktorý je v prospech zmiešanej zmluvy a nie výlučnej právomoci).

5. Pozastavenie rozširovania EÚ

Manifest je komplexný dokument a jednotlivé jeho časti je potrebné posudzovať v súvislostiach bez toho, aby sa čiastkové otázky vytrhli z kontextu.

Dubéci tvrdí, že navrhujeme „porušiť sľuby a zatvoriť dvere“. Nerobí však správny záver.

Balkánske krajiny vidíme z dlhodobého hľadiska v EÚ, tento cieľ nikde nespochybňujeme. Prístupový proces navrhujeme pozastaviť (nie zrušiť!), a navrhujeme zachovať „poradenstvo v oblasti zavádzania mechanizmov právneho štátu a trhovej ekonomiky“, čo je presne to, čo tieto krajiny potrebujú pre svoju vnútornú stabilizáciu. Priamo v texte (bod 10, strana 35) uvádzame: „Existujúce záväzky, samozrejme, EÚ dodržať musí“.

Je však aj v záujme kandidátskych krajín ostať pred bránami EÚ, kým nepríde k vnútornej konsolidácii EÚ. Inak by kupovali mačku vo vreci a mohli by ostať prekvapené budúcimi záväzkami, ktoré im dopredu nikto neoznámil. Ako napríklad Slovensko, ktoré pár rokov po vstupe do eurozóny začalo ručiť za dlhy cudzích štátov prostredníctvom eurovalu. Aké pnutie by napríklad mohla v Srbsku pár mesiacov po vstupe do EÚ vzbudiť požiadavka na prerozdeľovanie utečencov? V stave, keď samotná EÚ nemá vyriešený postup v zásadných politických záležitostiach, by bol vstup nových krajín rizikový aj pre ne samotné.

Kandidátskou krajinou je mimochodom aj Turecko, ktoré sa oficiálne usiluje o členstvo v EÚ už 30 rokov. Je teda Dubéci proti pozastaveniu prístupových rokovaní aj s krajinou, na čele ktorej stojí čoraz viac autokratický Erdogan?

 6. One in Two out

Dubéciho výrok „reguláciu robme podľa toho, či ju potrebujeme“ považujem za veľmi povrchný. 28 členských štátov, Komisia aj Parlament, nehovoriac o ďalších zúčastnených osobách, často vidia spoločné „potreby“ veľmi protichodne. Neexistuje všeobecný konsenzus o tom, čo je potrebné a v akom rozsahu. Niekedy zasa existuje spoločný cieľ (napr. zastavenie nadmernej migrácie, boj s terorizmom), ale jeho realizácia sa v očiach všetkých „hráčov“ diametrálne odlišuje (posilnenie vonkajších hraníc, zriadenie táborov v tretích krajinách, povinné kvóty, zákaz niektorých druhov strelných zbraní pre ich legálnych držiteľov). Ako na to poukázala aj Veľká Británia v rozsiahlej štúdii, na ktorú Dubéci poukázal už v bode 1, Únia je preregulovaná. Samotná EÚ sa snaží nadmernú reguláciu znižovať aj programom REFIT. Pravidlo „One in Two out“, teda za každú novú reguláciu majú byť dve staré zrušené, konzistentne uplatňuje od roku 2013  britská vláda. Čo sa britskej vláde osvedčilo, Európskej únii rozhodne nepoškodí.

7. Sunset klauzula

Geist tvrdí, že sunset klauzula  popri pravidle One in two out nemôže fungovať. Nepovažujem tento záver za správny. Zatiaľ čo v pravidle One in two out (ako je uvedený v bode A.6 Manifestu) sa píše o novoprijatých nariadeniach a smerniciach, Sunset klauzula (viď bod A.7 Manifestu) hovorí o predĺžení platnosti. Predĺženie platnosti právneho predpisu neznamená prijatie nového právneho predpisu.

8. Zoštíhlenie administratívy

Dubécimu sa nepozdáva, že navrhujeme zníženie európskej administratívy a bez akéhokoľvek podopretia svojho tvrdenia uvádza argument, že „administratíva EÚ je považovaná za jednu z najefektívnejších na svete“ a pre porovnanie dodáva, že na Slovensku máme 120 tisíc úradníkov a EÚ ich má len 55 tisíc.

Považujem za druhoradé, či euroúradníci vymýšľajú nadbytočné smernice efektívne alebo neefektívne, prvoradé je, že ich vôbec vymýšľajú. To po prvé. Po druhé, ak vrátime časť kompetencií členským štátom, bude potrebných aj menej úradníkov. Po tretie, porovnávať počet úradníkov Slovenska (ktorí napríklad aj manažujú dávky, sedia na úradoch práce, či vyberajú dane) s úradníkmi, ktorí toto všetko nerobia, nie je na mieste.

Zaujalo ma odôvodnenie prečo treba ponechať preukázateľne zbytočný Výbor regiónov a Hospodársky a sociálny výbor – lebo tu už boli vždy. Argument, ktorý mi Dubéci mal a mohol ponúknuť k tejto otázke by bol napríklad odkaz na dokument alebo argumentáciu poskytnutú jedným z týchto výborov, ktorá by prinášala pridanú hodnotu do procesov, ktorých sú súčasťou.

Dubéci návrh na rušenie agentúr odbíja tvrdením, že „Ukazovanie prstom na agentúry EÚ s 20 zamestnancami, za program považovať odmietame.“ Tých 6 agentúr, ktoré explicitne menujeme ako adeptov na zrušenie (ďalšie by boli predmetom auditu po navrátení kompetencií členským štátom), majú ročný rozpočet spolu vyše 100 miliónov eur. Pre ľavičiarov sú to možno drobné, daňoví poplatníci by však mohli mať iný názor. Práve tu by som očakával plnú podporu od ľudí, ktorí sa hlásia k programu dobre spravovaného štátu a Hodnoty za peniaze.

9. Saldovanie

Dubéciho tvrdenie, že „saldovanie nezjednoduší tvorbu európskeho rozpočtu“ sa nezakladá na pravde. Stačí si pritom uvedomiť, že saldovanie znamená, že krajiny, ktoré sú čistými prispievateľmi, už nebudú súčasťou komplikovaných eurofondových schém, ale jednoducho si svoje nároky odpočítajú od svojich príspevkov.

Avšak jeho návrh, aby „EÚ získala vlastné a nezávislé zdroje príjmov“ je v príkrom rozpore s dlhodobým a osvedčeným princípom No taxation without representation. Celoeurópske dane, ktoré nie sú prijateľné pre väčšinu, ak nie žiaden členský štát, by tiež mohli slúžiť ako zámienka na ďalšiu daňovú harmonizáciu.

10. Pozastavenie dlhodobých cieľov

Dubéci opäť uvádza klamlivé a ničím nepodložené tvrdenie, že európska ekonomika patrí medzi najkonkurencieschopnejšie na svete. Rekordné dlhy, vyše 20 percentná nezamestnanosť vo viacerých krajinách, ledva merateľný rast (menej ako 1% priemerne za roky 2005 až 2015), masívny výkup štátnych dlhopisov, nízke investície napriek nulovej základnej úrokovej miere sú všetkým možným len nie znakmi „jednej z najkonkurencieschopnejších ekonomík sveta“. Preukázateľne výkonne funguje napríklad nemecká ekonomika a to vďaka euru, ktoré je pre Nemcov príliš slabé (a napriek tomu pre Grékov či Talianov príliš silné). Práve preto je pozastavenie dlhodobých a vznešených cieľov a koncentrovanie sa na zníženie dlhu a zvýšenie konkurencieschopnosti nevyhnutný krok.

Kým v polovici 90tych rokov tvorili súčasné krajiny EÚ28 štvrtinu svetovej ekonomiky, v súčasnosti sa približujú k úrovni 15%. Svet nespí a bohatne vyšším tempom mimo EÚ.

11. Zníženie eurofondov

V tomto sa s Dubécim nezhodneme. Ako liberál uprednostňujem nižšie dane (pre všetkých, či sa jedná o zamestnancov, spotrebiteľov či podnikateľov) a následne ich nižšie prerozdeľovanie verejnou mocou. Dubéci uprednostňuje zrejme vyššie dane (neuvádza pre koho), ktoré potom v tejto vyššej miere prerozdelí medzi ľudí. Preto chápem, že Dubéci kritizuje aj toto, no pripomínam, že špeciálne na Slovensku priniesli eurofondy toľko korupcie, deformácií podnikateľského prostredia a zbytočných investícií, že našej spoločnosti ich obmedzenie (v spojení s bodom 9 Saldovanie) len pomôže.

Štedré eurofondy nemotivujú k „rozumným“ investíciám, ale k plytvaniu vzácnymi zdrojmi. Portugalsko napríklad má o 60% viac diaľnic na obyvateľa ako Nemecko, o 300% viac ako Británia. Španielsko má vďaka eurofondom najrozsiahlejšiu diaľničnú sieť v Európe, ale zbytočné diaľnice krajine rast neprinášajú.

12. Zrušenie agrodotácií

Dubéci síce hovorí, že súčasný systém agrodotácií nie je ideálny, ale napriek tomu ich chce ponechať. Kritizuje, že bez agrodotácií by vidiecke regióny „padli na dno“ a ak by sa agrodotácie zrušili, došlo by k dotačnej vojne členských štátov. Nesedí ani jedno, ani druhé, práve naopak, súčasná politika agrodotácií (kedy slovenský farmár dostane citeľne menej ako napr. rakúsky farmár) likviduje slovenské poľnohospodárstvo. Vidieť to na počte dobytku, ošípaných, produkcii cukru, a pod. K dotačnej vojne, ktorou straší Dubéci uvádzam, že by to porušovalo pravidlá hospodárskej súťaže EÚ. Ochranu pravidiel hospodárskej súťaže zachovávame ako výlučnú kompetenciu EÚ, a jej prínosom je práve fakt, že štáty nemôžu selektívne zvýhodňovať vybrané podnikateľské subjekty. Tento fakt prehliadol aj Geist.

Týmto oboch pánov pozývam na verejnú diskusiu na tému Spoločná poľnohospodárska politika, ktorá sa uskutoční dňa 11.04.2017 o 18:00 v miestnosti A1, Agroinštitút Nitra, štátny podnik, Akademická č.4, Nitra. Na diskusii budú prítomní odborníci i samotní poľnohospodári, páni môžu dostať slovo vyjadriť svoj názor, či pýtať sa.

13. Zrušenie Junckerovho balíčka

Toto kritizuje Dubéci samozrejme tiež, veď zrušenie balíčka by znamenalo menej prerozdelenia. Len pripomínam, že z Junckerovho balíčka sa okrem iného stavajú mliekarne či veterné parky, ktorých je momentálne nadbytok.

14. až 19. Opatrenia k spoločnej mene Euro

Samozrejme, ako inak, všetko zlé, môj prístup nerieši základné problémy a ešte aj je mimo ekonomického mainstreamu.

Nuž, čo na to povedať. Snáď len toľko, že už som raz zažil, ako sa 16 krajín nemohlo mýliť (to bolo vtedy, keď „záchranci“ eura tvrdili, že po navýšení dočasného eurovalu a druhom záchrannom balíku sa Grécko vráti na finančné trhy).

Mainstream politickej a ekonomickej debaty nepredvídal finančnú krízu a aj napriek svojim pravidelne chybným predpovediam neprestáva chrliť odporúčania pre monetárnu politiku na základe nepresných modelov.

Argentína skrachovala aj pod dohľadom Medzinárodného menového fondu a MMF tiež odhováral Slovensko od zavedenia rovnej dane počas II. Dzurindovej vlády. Niekedy je preto lepšie aplikovať zdravý rozum a akademických ekonómov skrátka nepočúvať. Podobne ako politici, ani akademickí ekonómovia nenesú náklady svojich odporúčaní.

Oddelenie fiškálnej a monetárnej politiky funguje len na papieri, a rovnako existuje len na papieri nezávislosť (nielen) Európskej centrálnej banky. Slávny Draghiho prísľub bol v skutočnosti politickým rozhodnutím s cieľom stabilizovať fiškálnu situáciu v problémových krajinách. So štandardnou monetárnou politikou mal pramálo spoločného. Prísľub nás stál „len“ prehodenie rizík problémových krajín na všetkých členov eurozóny. Zatiaľ. No na prerozdeľovanie strát ECB mandát od nikoho nedostala. Navrhovanými opatreniami sa snažíme zaplátať práve tieto praktické nedokonalosti monetárneho systému a na rozdiel od Dubéciho sa zameriavame na dlhodobé prežitie eurozóny, nie na odloženie jedného problému, ktorý o pár rokov vytvorí ešte väčší.

Stačí sa len pozrieť na pár čísel: Kým v roku 2007 mali krajiny dnešnej eurozóny dlh 65% HDP, v roku 2015 to bolo už vyše 90% HDP. Základná úroková sadzba ECB je však na nule, hlboko pod úrovňou z roku 2007. Otázkou je, ako budú krajiny eurozóny schopné refinancovať svoje dlhy, keď stúpajúca inflácia dotlačí ECB k rastu úrokových sadzieb. Skúpi ECB toľko dlhopisov, koľko bude treba, čím znehodnotí našu menu, ako to sľuboval Draghi? Súčasnú situáciu tak za stabilizovanú rozhodne nepovažujem.

20. Spoločná ochrana schengenských hraníc

S týmto Dubéci súhlasí, no tvrdí, že len ak sa krajiny západného Balkánu stanú členmi EÚ, bude možné migrantskú krízu riešiť. Pritom dohoda s Macedónskom (nečlenská krajina EÚ), ktorú iniciovalo Rakúsko výrazne utlmila príval migrantov a naopak, fungujúce dohody s členskou krajinou EÚ Gréckom (Schengenská zmluva a Dublinský dohovor) zlyhali.

21. Utečenecké tábory mimo EÚ

Dubéci tvrdí, že utečenecké tábory mimo EÚ by boli mimoriadne drahé a prakticky nerealizovateľné a tiež, že to je prekonaný a nefungujúci koncept.

Popravde, nerozumiem, ako môže byť niečo prekonaným konceptom, keď ešte nedošlo k jeho realizácii. A či je drahý, to je relatívne. Prenajať pôdu, postaviť tábor, zabezpečiť stravu, vodu, zdravotnú starostlivosť a ochranu by stálo určite stovky miliónov eur, možno miliardy. Na porovnanie, len Nemecko vydá tento rok na migrantov 22 miliárd eur. Nehovoriac o problémoch dostať von z krajiny migrantov, ktorým bol azyl zamietnutý a s tým spojenými následkami.

S návrhom na utečenecké tábory mimo EÚ súhlasí i nemecký minister vnútra, ktorý  je z rovnakej politickej strany ako kancelárka Merkelová, či rakúsky minister zahraničných vecí.

22. Sprísnenie azylovej politiky

Chaos na jeseň 2015 nevznikol preto, že sme nemali spoločnú azylovú politiku, ako zavádza Dubéci, ale preto, že pani Merkelová veľkoryso pozvala migrantov do Európy. Na veľké šťastie neexistovala spoločná azylová politika, lebo by sme sa prerozdeľovaniu migrantov na základe kvót neubránili. Samozrejme, s človekom, ktorý je za prijímanie migrantov je vecná diskusia na túto tému veľmi ťažká.

Okrem toho má maslo na hlave aj Komisia, ktorá dovolila Grécku zotrvať vyše 6 rokov v porušení práva EÚ, nakoľko dlhodobo Grécku tolerovalo azylový systém nekompatibilný s právom EÚ (na čo som sa Komisie pýtal a dostal vyhýbavú odpoveď).

23. Spojenie rozvojovej pomoci so spoluprácou

Dubéci píše, že „volanie Richarda Sulíka po rozvojovej pomoci a riešení migrácie skrz ňu pôsobí dosť nedôveryhodne, keďže opakovane jej poskytovanie kritizoval.“

Rozvojovú pomoc pritom zachovávame ako spoločnú kompetenciu EÚ. V bode 23 sme akurát zdôraznili, že „rozvojovú pomoc v akejkoľvek forme navrhujeme podmieniť existenciou readmisného mechanizmu vrátenia žiadateľov o azyl“, čím sme chceli zdôrazniť, že rozvojová pomoc má mať aj hlavu aj pätu.

To nevylučuje našu podporu zachovania rozvojovej pomoci slúžiacej na bezpečnostnú stabilizáciu a budovanie inštitúcií transformujúcich sa krajín v blízkom zahraničí EÚ (napríklad Tunisko a Egypt). Stabilita krajín blízkeho zahraničia EÚ (severná Afrika, Blízky Východ, Ukrajina) prispeje aj k vyššej bezpečnosti vnútri EÚ.

 

Teraz najčítanejšie

Richard Sulik

Záleží mi na tejto krajine. Lebo tu chcem žiť, lebo sem patrím. Nechcem aby moje deti opustili Slovensko, ako moji rodičia v 1980. Preto som v politike, preto spravím všetko, aby Slovensko bolo lepšou krajinou pre život. Máme na to. Máme skvelých ľudí, krásnu krajinu, mier a ak bude veci verejné spravovať lepšie, bude tu radosť žiť.