Denník N

Kto protestuje proti základniam NATO?

Myslím, že ani najväčší fanúšik happeningov podobných tomu, ktorý bol 12. marca v Bratislave, nemôže poprieť mimoriadne vysokú pridanú hodnotu kúzla nechceného tohto podujatia.

Skúsme sa napred pozrieť na to, proti čomu sa vlastne protestovalo. Začiatkom septembra sa objavila informácia, že Slovensko plánuje na svojom území vybudovať logistickú základňu, ktorá bude slúžiť pre potreby NATO a má byť v Poprade. Po skončení summitu NATO vo waleskom Newporte o tom informoval minister obrany Martin Glváč (tu). Podľa jeho vyjadrenia to mal prisľúbiť prezident Andrej Kiska (tu). Premiér Robert Fico reagoval prehlásením, že „Tréning vojakov a logistika áno, vojenská základňa na našom území nie.“ (tu) Následne minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák vyhlásil, že „Na Slovensku nebudú základne NATO. Slovensko o to nežiada a nikto to od Slovenska nežiada“. (tu) K téme sa vyjadril aj prezident Andrej Kiska, ktorý zdôraznil, že: „že niečo také od Slovenska nikto nechcel a nikto to ani neponúkol. Na základe návrhu ministerstva obrany som predložil len ponuku logistického skladu v Poprade. Je pritom otázkou, či ho Severoatlantická aliancia bude chcieť.“ a vyhlásil „O žiadnej vojenskej základni sa nikdy nehovorilo.“ (tu)

Od tých čias prišlo na pretras zriadenie objektu s posádkou cca 50 vojakov, z toho 25 by malo byť z našich ozbrojených síl a 25 zahraničných špecialistov (tu). Otázkou potom je, kde sa berie náhla hystéria rôznofarebného komparzu „mierotvorcov“, ktorí považujú za nutné protestovať voči niečomu čo, žiaľ, zrejme momentálne ani nie je na programe dňa. Pritom za situácie, keď Rusko na čele s dôstojníkom KGB oživuje svoje veľmocenské sny o obnovení starého sovietskeho impéria a jeho vojská bojujú na pôde nášho východného suseda, by bolo zriadenie základne NATO evidentným posilnením bezpečnosti Slovenska.

Aj katolíci, aj boľševici

Tam kde vejú červené zástavy s päťcípou hviezdou či kladivom a kosákom, by človek za normálnych okolností nečakal praktizujúceho katolíka s neblahými skúsenosťami z obdobia totality. Najmä ak zástavy a transparenty držia v rukách starí komunisti, ktorí nám 40 rokov vykresľovali západ a NATO ako smrteľného nepriateľa, či členovia zoskupenia VZDOR – strana práce (tu, tu, tu tu), ktoré zamorilo Slovensko bilbordmi platenými z neznámych zdrojov, žiadajúcimi návrat socializmu a vystúpenie Slovenska z NATO (tu, tu, tu, tutu). Ale zázraky sa nedejú iba v Lurdách či Litmanovej, ale aj v Bratislave. Pravdu povediac u Dr. Jána „Valdajoviča“ Čarnogurského (tutu), už človeka naozaj máločo prekvapí. Po tom, čo sa zúčastnil sa na pohrebe Gustáva Husáka, prehlásil, že Mečiar ako zakladateľ štátu nemôže byť trestne stíhaný (tu), pozval na obed (tu) kovanú komunistku, poslankyňu za KSS, Dagmar Bollovú (tu) lebo ho pochválila za rusofilstvo, po angažovaní sa pri zbieraní podpisov spolu s komunistami a Chmelárom proti vstupu Slovenska do NATO (tu), členstve vo Valdajskom klube (tu), predsedníctve Slovensko – ruskej spoločnosti, ktorá pod jeho taktovkou vyhlásila anketu o najväčšieho rusofóba (tu), by človek mal byť voči jeho extempore imúnny. Aj teraz však dokázal prekvapiť, keď vo svojom príhovore (tu) toto zhromaždenie prirovnal k Sviečkovej manifestácii, čím naštval aj dlhoročného súputnika Ferka Mikloška (tu). Ján Čarnogurský kedysi povedal na margo výrokov Vladimíra Mečiara: „to sú iba také Mečiarove pindy“. Vtedy mal pravdu. Keby to dnes niekto povedal o ňom, mýlil by sa?

Neprekvapila ani avízo zhromaždenia (tu), ani následná pochvala Čarnogurského spoločníka z Bratislavskej päťky, Antona Seleckého (tu), ktorý na stránke Magnificat Slovakia šíri proruskú propagandu (tu tu) a udatne bojuje s temnými úkladmi slobodomurárskych lóží, LBGT lobby či s chemtraills (tututu).

Oveľa viac ma prekvapila účasť dlhoročného člena KDH, neskôr predsedu KDS, exministra vnútra Vladimíra Palka (tu), ktorého som si napriek názorovým rozdielom (tu) kedysi vážil a považoval ho za presvedčeného demokrata a antikomunistu. Hoci práve za jeho ministrovania sme sa stali členmi NATO, neváhal svojou účasťou podporiť túto akciu. Zdôvodnil to na Facebooku tým, že vraj „25 rokov obkľučujeme Rusko, chceli by sme mať v EÚ a NATO ešte i Donbas. Nepovažujem to za dobrú politiku.“ (tu)

Ako vidieť u časti bigotných katolíkov pretrváva inštinktívny odpor k západu a liberálnej parlamentnej demokracii a títo naďalej snívajú sny o duchovnej hĺbke svätej Rusi, ktorá obrodí Európu. Obávam sa, že súčasné Putinove Rusko reprezentujú skôr takéto „ikony“ (tu, tu tu), ako tie ktoré sa zjavujú v mystických snoch Čarnogurského učeníkov. Konečne, takáto orientácia sa už v minulosti u mnohých prejavila viac ako dostatočne (tu, tutu).

Aj z „Božej milosti“ rektor, aj obdivovateľ Jozefa Tisa a Slovenského štátu

Eduard Chmelár, ktorý má na mnohé veci svojské názory (tu), na svojej Facebookovej stránke (tu) o svojej účasti na zhromaždení, tak ako je jeho zvykom, príliš mnohými slovami povedal príliš málo. Teda málo toho čo by dávalo nejaký zmysel a vysvetľovalo nevysvetliteľné. V pamäti mi utkvela najmä zmienka o tom, že na „blokády pochodov neofašistov pri príležitosti výročia 14. marca 1939 chodievam zasa pravidelne, od začiatku.“ Za to, že Eduard Chmelár chodieva na blokády neofašistov mu patrí aj moja úcta. Prečo sa však potom zúčastní (tu) na podujatí, ktoré propaguje aj Slovenské hnutie obrody“ (tu) a na ktorom reční jeho predseda, obdivovateľ Jozefa Tisa (tu), rasista (tu) a čitateľ Zem & VEK (tu), Róbert Švec (tutu), ktorý sa následne 14. marca zúčastnil osláv „dňa Slovenskej štátnosti“ v Čakajovciach (tutu)?

A žiada sa dodať, že tí, ktorých 14. marca pomáhal blokovať Eduard Chmelár, pochodovali aj s vlajkami ANTI EU (tu) a na ich bašte v Banskej Bystrici, obsadenej Kotlebom, visel iba nedávno rovnaký transparent (tu), aké boli na Chmelárom podporenom zhromaždení proti NATO. Preto mi jeho účasť na obidvoch podujatiach pripadá ako skutočne bizarná.

Aj predseda Matice slovenskej, aj bojovník proti „homoloby“, aj exaltovaná tetuška

Neprekvapila ani účasť a prejav Mariana „Krajana“ Tkáča (tutu). Jeho orientácia, ako aj smerovanie ním vedenej organizácie je dlhodobo dobre známa. Rovnako ako „kresťanského“ bojovníka proti „homoloby“ Mojmíra Kovářa (tutu), pre ktorého bolo najväčším zážitkom, že vraj aj prítomní komunisti prízvukovali, že Boh je s nimi (tu) a ktorý takto hviezdil v Košiciach (tu tu). Svojich päť minút slávy si užila a ovácie za svoj plamenný prejav zožala aj akási rozhnevaná tetuška Jarmila Karasová (tutu).

Jalal Suleiman, náš sýrsky Forrest Gump

Najpozoruhodnejším účastníkom a rečníkom podujatia bol pre mňa Sýrčan Jalal Sulejman (tu), ktorý žije na Slovensku. Jalal, ktorý kandidoval do Európskeho parlamentu za KSS (tu) sa v minulosti vyskytoval na zaujímavých miestach. Môžeme ho vidieť v spoločnosti premiéra Roberta Fica v beduínskom stane Muammara Kaddáfího (tutu), aj v spoločnosti Ivana Gašparoviča a sýrskeho diktátora Baššára Asada v Bratislave (tu). Rovnako tak 16.11.2014 pred prezidentským palácom pri proteste proti návšteve ukrajinského prezidenta Petra Porošenka (tutu).

Zaujalo ma na tom niekoľko vecí. Čo robia služby, ktoré zo svojich daní platíme, ak sa takýto človek, hoci aj ako tlmočník, vyskytuje v blízkosti našich najvyšších predstaviteľov? Ako vyberajú tí, ktorí to majú na starosti ľudí, ktorí sa pohybujú v bezprostrednej blízkosti prezidenta a predsedu vlády SR? A pri všetkej úcte, akým právom niekto, kto je u nás hosťom (tu) nám chce predpisovať ako máme spravovať svoje záležitosti a akú máme mať bezpečnostnú politiku? (tu od 2:10)

Tradične tragický komparz, ktorý si berie späť svoju krajinu. Helena Mezenská, aj inštruktor Slovenských brancov

Na zhromaždení samozrejme nemohli chýbať tváre notoricky známe z protestov „berieme si späť svoju krajinu“(tu tu), poniektorí členovia „Občianskeho tribunálu“ (tu), ktorý je podľa nich jediným legitímnym držiteľom moci na Slovensku a tzv. „Pokojní bojovníci“ Veroniky Moravcovej (tu tu). Nechýbala ani poslankyňa OĽANO Helena Mezenská (tu) a vedecký pracovník SAV Filip Rázga, inštruktor, či ako sa vyjadril v rozhovore s Radovanom Bránikom, staršina Slovenských brancov (tu, tutu). Rázga síce v rozhovore tvrdil, že Slovenskí branci sú apolitickí, jeho účasť na tomto podujatí ako aj 16.11.2014 pred prezidentským palácom, kde víta ukrajinského prezidenta s nápisom „VRAH a vojnový zločinec“ (tu), hovorí o niečom inom a naznačuje, že branci nie sú až takým nevinným spolkom ako sa snažia tváriť.

Aká náhodička

Určite iba náhodou sa viacerí rečníci a účastníci protestného zhromaždenia pred časom stretli na akcii, ktorú usporiadalo Kapustovo Extra Plus (tu tu). Konečne, Pavel Kapusta, bývalá Mečiarova hlásna trúba, na zhromaždení samozrejme nechýbal. A rovnako iba náhodou okrem bežného spravodajstva TA 3 (tu), Topky (tu), SME (tu) sa téme v duchu sebe vlastnom venovali aj Hlavné správy (tu), Nové slovo (tu), Zem a vek (tu), Parlamentní listy (tu),  spomínané Extra plus (tu) či E-magazín Panslovanskej únie (tu).

Z uvedeného je zrejmé, že koordinovaná ruská dezinformačná kampaň, vedená prostredníctvom viac ako stovky pochybných webovových stránok, prináša svoje neblahé ovocie. Čo s tým vážení?

 

Poznámka 25.3.2015

Vladimír Palko, minister vnútra za KDH v druhej Dzurindovej vláde (2002 – 2006), ktorá 27.3.2003 na mimoriadnej schôdzi jednomyseľne schválila pristúpenie SR k Severoatlantickej zmluve, sa pokúsil svoju účasť na zhromaždení vysvetliť v tomto blogu. Ako barličku používa ním mierne dezinterpretovaný prejav Václava Havla z 21 februára 1990 v americkom Kongrese. V tej dobe však Václav Havel nemohol tušiť ako sa bude Rusko správať v blízkej budúcnosti. Ak na to čo Rusko v období po Havlovom prejave urobilo Vladimír Palko zabudol, je dobré mu to pripomenúť.

1. Litva vyhlásila ako prvá z Pobaltských republík samostatnosť 11. marca 1990. To sa však nepáčilo vláde v Kremli a zásah jednotky sovietskeho ministerstva vnútra OMON bol veľmi brutálny. O život prišlo približne dvadsať ľudí. (tutu)
2. V zime 1991 – 1992 prebehla krátka vojna medzi moldavskou armádou a podnesterskými ozbrojenými silami, ktoré boli podporené sovietskou 14. armádou, umiestnenou v Podnestersku. Podnestersko je doposiaľ nikým neuznaný „štát“, ktorý existuje iba vďaka politickej a v vojenskej podpore Ruska. (tu)
3. Prvá vojna v Čečensku: december 1994 – august 1996. Počet obetí: 5 500 na ruskej strane, 3 000 – 15 000 mŕtvych čečenských povstalcov, 30 000 – 100 000 mŕtvych čečenských civilistov.
Druhá vojna v Čečensku: august 1999 – máj 2000. Táto vojna si podľa rôznych odhadov vyžiadala od 25 000 do 50 000 obetí, väčšinu z nich predstavujú civilisti. Straty ruských vojsk podľa oficiálnych údajov predstavujú 5200 mužov, podľa neoficiálnych tvrdení však zahŕňajú až 11 000 mŕtvych.
4. August 2008, Rusko – gruzínsky konflikt ktorý vznikol kvôli ruskej politickej a vojenskej podpore separatistických „republík“ Južné Osetsko a Abcházsko. Po útoku Gruzínska na pozície separatistov v Južnom Osetsku, Rusko vojensky napadlo Gruzínsko čo zdôvodnilo údajnou ochranou ruských občanov v Južnom Osetsku, ktorí vraj požiadali o pomoc (nikomu to nič nepripomína?). Ruské jednotky následne prenikli až do vzdialenosti 55 km od Tbilisi. Rovnako zasiahli ruské jednotky do bojov v separatistickom Abcházsku.
5. Anexia Krymu a prítomnosť ruských vojakov a zbraní na západnej Ukrajine. (tu tu)

Priamou reakciou na môj blog na stránke Magnificat (tu) prispel aj Anton Selecký. Myslím, že vyjadrovať sa k nemu je zbytočné, každý si môže urobiť úsudok sám.

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím.