BLOG
Martin Dubéci
Martin Dubéci
7 535

Sulíkov “Manifest eurorealizmu” – factcheck a reakcia (II.)

Reakcia predsedu SaS sa nevyrovnala so základnými slabosťami jeho Manifiestu. Jeho minulotýždňové hlasovanie o bezvízovom styku s Ukrajinou ukázalo, že s filozofiou z jeho dokumentu to myslí smrteľne vážne.

Napísané spolu s Michalom Šimečkom.

Richard Sulík vo svojom blogu odpovedal na našu kritiku Manifestu slovenského eurorealizmu, dokumentu, v ktorom SaS predstavila 23 návrhov na reformu EÚ. Vážime si čas a energiu, ktoré ako líder opozície venoval našej kritike. Oceňujeme, že zareagoval vecným a konštruktívnym tónom, dokonca s pozoruhodným dôrazom na technické a právne detaily, hoci tie – ako ukazujeme nižšie – žiaľ len dokresľujú zmätočnú logiku Sulíkových návrhov.

Polemika so Sulíkom by mohla ostať len v akademickej rovine – ako príklad stretu libertariánskej dogmy s liberálnym a progresívnym pohľadom na spoločnosť. Lenže to by Richard Sulík nemohol byť lídrom opozície v krajine, ktorej strategický záujem spočíva v účasti v jadre integračného projektu. Svoj deštruktívny potenciál ukázal naposledy tento týždeň v Štrasburgu, keď ako jediný zo slovenských europoslancov nehlasoval za liberalizáciu vízového režimu s Ukrajinou: presne v línií svojho Manifestu, no v rozpore s dlhodobými záujmami Slovenska, ako ich presadzovali všetky vlády od prvej Dzurindovej v roku 1998.

Ak by sa manifest SaS stal oficiálnou pozíciou vlády, Slovensko by sa ocitlo na okraji EÚ, tak ako je dnes Orbánovo Maďarsko. Nehovoriac o tom, že ak by sa EÚ skutočne vydala smerom, ktorý vytýčil Sulík – k oslabeniu spoločných inštitúcií a návratu k národnému a mocenského princípu – obeťou by boli práve menšie krajiny ako Slovensko, ako tomu bolo v prvej polovici 20. storočia. Aj preto je dôležité túto debatu s Richardom Sulíkom viesť.

Nejde však len o odbornú kvalitu jednotlivých argumentov, alebo o to, že Sulíkove návrhy by spôsobili omnoho viac problémov, než by vyriešili. Ide aj o hodnotový a filozofický spor. Richard Sulík predkladá víziu Európy, ktorá je nedemokratická a uzavretá pred vonkajším svetom.

Európy, kde si štáty konkurujú sociálnym dumpingom. Európy, ktorá rezignovala na spoločný záujem a spoločnú budúcnosť, a drží pokope len pod hrozbou trestov a sankcií. Ideologická čistota – v tomto prípade čistota libertariánskej dogmy – v nej dostáva prednosť pred kvalitou života, slobodou či dokonca bezpečnosťou, nehovoriac už o schopnosti EÚ čeliť výzvam 21. storočia.

To je v príkrom rozpore s tým, ako európsky projekt vnímame my – a spolu s nami väčšina kresťanských demokratov, liberálov aj sociálnych demokratov v Európe.

Na rozdiel od Sulíka sme presvedčení, že voľný trh nie je – a nikdy nebol – jediným zmyslom európskej integrácie. Sulíkovi to bude pripadať absurdné, no presne tie vlastnosti EÚ, ktoré kritizuje ako neefektívne – všetky tie agrodotácie, eurofondy, a byrokratické výbory a agentúry – prispeli k tomu, že vojna v Európe je dnes nemožná: okrem iného aj vďaka tomu, že sa mocenské konflikty medzi štátmi rozriedili v sporoch o rozpočet, smernice a kvóty. To je malá cena za najdlhšie obdobie mieru v novodobých európskych dejinách.

Na rozdiel od Sulíka sme presvedčení, že súčasťou európskej civilizácie – tým, čo EÚ odlišuje napríklad od čínskeho kapitalizmu – sú aj hodnoty ľudskej dôstojnosti, sociálnej spravodlivosti a ochrany životného prostredia, vyjadrené v úniových normách a štandardoch. Áno, mnohé z nich sú zbytočné, či rovno zle nastavené. A áno, viaceré európske inštitúcie fungujú neefektívne. To ale zďaleka nie je príčinou súčasnej krízy.

Podstatu európskej krízy – demokratické odcudzenie, makroekonomická nerovnováha Eurozóny, bariéry na jednotnom trhu v službách a digitálnej ekonomike, sociálna nerovnosť, či geopolitické hrozby – Sulík vôbec nerieši. Vlastne neprináša žiadne pozitívne návrhy, len škrtanie kompetencií a inštitúcií.

 

1. Vrátenie (niektorých) kompetencií členským štátom

Sulík sa zamotal do vlastnej argumentácie. V reakcii na našu pripomienku, že jednotný trh potrebuje spoločné pravidlá – napríklad aj normy na vysávače – reagoval, že predsa príkon vysávačov nespadá do kompetencii ochrany spotrebiteľa, ktoré on chce EÚ odobrať, ale pod energetiku (čl. 194 Lisabonskej zmluvy). V manifeste však sám aj oblasť energetiky (bez cezhraničných presahov) chce vrátiť národným štátom.

Smršť smerníc a nariadení, ktoré chce Sulík rušiť a nahradzovať národnými reguláciami, potvrdzujú len jednu vec. Prenos kompetencií by súčasný stav na jednotnom trhu komplikoval. Bodka. Znamenalo by to viac byrokracie, viac papierovačiek, viac strateného času pre firmy.

Obhajcami lepšieho podnikateľského prostredia sme v tejto debate my.

Sulíkove návrhy z posledného blogu navyše idú priamo proti duchu voľného trhu: zrušil by napríklad nariadenie o zákaze neopodstatneného geografického blokovania služieb a predaja cez internet (toto nariadenie mimochodom vychádza z článku 114 Lisabonskej zmluvy, teda z kompetencií v ochrane vnútorného trhu, ktoré chce Manifest zachovať ako výlučné, a nie ochrany spotrebiteľa). Inými slovami: ponechal by v platnosti bariéru pre konkurenciu, navyše v digitálnych službách, kde leží ťažisko budúceho hospodárskeho rastu.

Druhý podstatný bod je filozofia, ako k tejto téme pristupujeme. Podľa Sulíka vie národná vláda rozhodnúť vždy lepšie, aj v oblasti regulácie. Od politika, čo pred mesiacom zviedol boj proti slovenskému ÚRSO, je to prekvapivé.

Sulík vo svojom blogu navodzuje dojem, že európske predpisy v priemysle a ochrane spotrebiteľa vlastne netreba, lebo technické normy výrobkov stanovujú paneurópske združenia normalizačných úradov (CEN, CENELEC alebo ETSI), ktoré nie sú súčasťou EÚ, a ich štandardy sú prijímané na dobrovoľnej báze. No to je veľmi skreslená predstava. Podstatná časť technických noriem vypracovaných týmito expertnými organizáciami – tzv. “harmonizované štandardy”, kam patrí napríklad bezpečnosť hračiek, výťahov, a mnoho iných – je uplatňovaných práve vďaka tomu, že sú vtelené do príslušných smerníc EÚ ako minimálne štandardy pre výrobky na jednotnom trhu.

Ako sme písali už v prvom blogu, otázku, či kompetencie EÚ v ochrane spotrebiteľa či  energetike majú či nemajú zmysel, riešila pred časom 3-tisícová štúdia (tzv. Balance of Competences Review) konzervatívnej vlády Davida Camerona – a nenavrhla vrátenie žiadnej z nich. Napríklad v kapitole o ochrane spotrebiteľov dochádza k “celkovému záveru”, že “európska politika ochrany spotrebiteľa je prínosom, primárne preto, že je faktorom prispievajúcim k tomu, aby jednotný trh fungoval efektívne”.

Sulík sa tieto závery snažil vo svojom blogu spochybniť odkazom na komentár vtedajšieho britského ministra zahraničia Philipa Hammonda, podľa ktorého štúdia ukázala, že existuje veľa oblastí, kde opatrenia môžu a majú by byť vykonané v členských štátoch, a nie na úrovni EÚ“. Lenže to nikto nespochybňuje: samozrejme, že Cameronova vláda – aj vláda Marka Rutteho v Holandsku, ktorá v roku 2013 vykonala podobnú štúdiu – našli množstvo konkrétnych prípadov, kde videli možnosti na úpravu. No to len posilňuje náš argument: teda že ani euroskeptických Britov, ani Holanďanov, by nenapadlo žiadať návrat kompetencii en bloc, ako to chce Sulík.    

Technická pripomienka. K potrebe kooperácie v bezpečnosti sa Sulík vôbec nevyjadril. Uznal kritiku, že jeho návrh by zrušil Europol a oslabil spoluprácu v oblasti boja proti terorizmu. Zjavne ale trvá na svojom pláne vrátiť štátom kompetencie v oblasti “Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti”.

2. Zriadenie subsidiárneho súdu

Sulík uznáva, že už teraz je táto právomoc v rukách Súdneho dvoru EÚ. Presne preto sme argumentovali, že by do tejto témy mali viac vstupovať demokraticky volení zástupcovia, nie nový nevolený orgán, čím by EÚ len posilnila svoj demokratický deficit. Tu je zaujímavá Sulíkova poznámka o tom, že otázka, či rozhodovanie o subsidiarite ponechá Súdnemu dvoru alebo zriadi nový súd, je len “technická záležitosť. Od politika, ktorý brojí proti nadmernej administratíve v EÚ a ešte sa pasuje za eurorealistu, je to veľmi zvláštny postoj.

3. Posilnenie právomocí OLAF (Európskeho úradu pre boj proti podvodom)

Manifest navrhuje rozšíriť právomoci OLAF tak, aby “prokurátor z OLAF-u získal podobné právomoci ako prokurátor v členskom štáte”, keďže dnes OLAF nemá moc stíhať a vyšetrovať podvody, korupciu euroúradníkov či daňové úniky. Problém, na ktorý sme poukázali, spočíva v tom, že takéto  rozšírenie právomocí OLAFu sa bije so Sulíkovou požiadavkou na zrušenie spoločných kompetencií v oblasti polície a súdnictva. Sulík na to reagoval slovami, že “boj proti podvodom“, ktorý tvorí základ OLAF-u v primárnom práve, nespadá podľa Lisabonskej zmluvy pod priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ako mylne uvádza Dubéci.  

Toto tvrdenie je chybné hneď vo dvoch rovinách. Po prvé, nikde sme neuviedli, že OLAF vo svojej súčasnej (oklieštenej) podobe spadá v Lisabone pod priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. To, čo sme tvrdili a tvrdíme, je, že ak chce Sulík posilniť OLAF a vybaviť ho možnosťou vyšetrovať a vznášať žaloby, nejde to bez spoločných kompetencií v oblasti spravodlivosti a vnútornej bezpečnosti. To je napokon zjavné aj z toho, že projekt Úradu európskeho verejného prokurátora – ktorý sleduje presne ten istý cieľ ako Sulíkov posilnený OLAF (čo Sulík sám uznáva) – Lisabonská zmluva vymedzuje v čl. 86, teda spadá pod oblasť “slobody, bezpečnosti a spravodlivosti”.

4. Uzatváranie obchodných dohôd

V tomto bode Sulík de facto uznal náš argument, že návrat k národným reguláciám si odporuje s prioritou uzatvárať nové obchodné dohody s USA, Indiou či Japonskom. Respektíve podľa Sulíka to robí zmluvný vzťah “komplikovanejším, avšak nie prakticky nemožným”. Poukazuje pri tom na tzv. zmiešané zmluvy, teda obchodné dohôd medzi EÚ a tretím štátom, ktoré pokrývajú aj oblasti, čo idú nad rámec výlučných kompetencií EÚ a ktoré nie sú plne harmonizované (čiže napríklad spoločná kompetencia v oblasti ochrany spotrebiteľov). Ako príklad uvádza CETA s Kanadou.

Sulíkova obhajoba s odkazom na zmiešané zmluvy mieri úplne mimo. Samozrejme: v globálnom obchode pôjde čoraz viac o búranie bezcolných bariér – zladenie regulácií v službách, technických štandardov, pravidiel verejného obstarávania či iných aspektov zasahujúcich do spoločných kompetencií EÚ – takže je pravdepodobné, že tie najambicióznejšie bilaterálne dohody (napr. s USA, Japonskom či Austráliou) budú mať zmiešaný charakter. Vyjednávať bude Európska komisia, ale podpisovať a ratifikovať ich budú aj členské štáty vo svojich parlamentoch. To samo osebe situáciu komplikuje. Ale vôbec to nesúvisí s našou základnou premisou: čím rozdrobenejšia bude regulácia vnútri EÚ, tým ťažšie bude uzavrieť akúkoľvek novú dohodu, bez ohľadu na jej právny charakter.

Navyše, už v dnešných podmienkach je to extrémne náročné, čo ukázal nielen krach rokovaní o TTIP, ale aj sága okolo ratifikácie CETA. Tú Sulík paradoxne uvádza ako pozitívny model zmiešanej zmluvy. Pritom CETA takmer padla kvôli odporu malého regionálneho parlamentu v belgickom Valónsku – okrem iného aj preto, že podľa valónskych socialistov dohoda podlieza európske štandardy v oblasti životného prostredia, zdravia či ochrany spotrebiteľa.

A teraz si skúsme predstaviť, ako bude celý proces vyzerať, keď Sulík navráti tieto spoločné kompetencie národným štátom, a parlamenty budú rozhodovať o ratifikácií obchodných dohôd na základe odlišných noriem v životnom prostredí či ochrane spotrebiteľa.

Sulík je ochotný obetovať aj šance na zmysluplný medzinárodný obchod, aby oslabil právomoci EÚ. V exportnej krajine ako Slovensko.

Opäť sa ukazuje, že v konečnom dôsledku na strane lepšieho ekonomického prostredia sme v tejto debate my.

5. Pozastavenie rozširovania EÚ

Sulík tvrdí, že jeho zámer pozastaviť prístupové rokovanie s Balkánskymi krajinami je len dočasný. Stále sme presvedčení, že tento neurčitý krok je nielen porušením pravidiel hry, ale vyvolá aj nestabilitu v regióne, čo je v ostrom rozpore s bezpečnostnými záujmami Slovenska a EÚ. Stačí sa pozrieť na príklad Macedónska, ktorému sme de facto pozastavili prístupový proces – hoci mu bol udelený štatút kandidátskej krajiny v roku 2005, prístupové rokovania sa odvtedy neposunuli do ďalšej fázy, najmä kvôli historickému sporu s Gréckom. V Macedónsku sa tým zvrátil reformný proces, krajina upadla do takmer permanentnej politickej krízy, v ktorej každú chvíľu hrozí vypuknutie nového etnického konfliktu.

Nevieme, prečo do tejto debaty mieša Sulík Turecko. To sa vydalo úplne inou cestou a o členstvo v EÚ nemá záujem a ani do nej v dnešnom stave nepatrí. Nechceme však, aby sa touto cestou vydali balkánske krajiny, ktoré sa dnes o členstvo v EÚ usilujú.

6. Pravidlo regulácie one in, two out

Na tomto pravidle nestojí a nepadá budúcnosť EÚ. Sulík bojuje za menej (európskej) regulácie. Tu nereagoval na fakt, že Junckerova komisia sama podnikla v tejto oblasti rozsiahle kroky. Rozkopáva otvorené dvere.

7. Sunset klauzula

Technická debata, ktorá už asi nepotrebuje ani ďalšiu výmenu.

8. Znižovanie administratívy EÚ

Sulíkovi sa stále nepodarilo vysvetliť, v ktorých oblastiach vidí šancu na masívne osekanie 55-tisícového administratívneho aparátu. My nespochybňujeme potrebu analýzy prínosu každého jedného miesta. Len si úprimne myslíme, že šanca na úsporu je v tejto oblasti malá. Nestojíme o vytĺkanie bodov na nejakých zlých úradníkoch, ktorých treba auditovať. Debata o budúcnosti EÚ si zaslúži viac.

K Hospodárskemu výboru či Výboru regiónov sme nepovedali to, že ich zmysel je v tom, že tu vždy boli. Hovorili sme o tom, že ich zrušením by Sulík len posilnil demokratický deficit, lebo by zničil spôsob zapojenia odborov, zamestnávateľov či regiónov do tvorby pravidiel a chodu EÚ.

Ďalšou v zozname inštitúcií, ktoré chce Sulík okamžite zrušiť, je Agentúra Európskej únie pre základné práva so 74 zamestnancami. No nie je to skôr tak, že v dnešnej dobe – v čase nárastu pravicového extrémizmu a posunu k autokracii v susednom Maďarsku a Poľsku – potrebuje EÚ naopak silnejšie nástroje na obhajobu hodnôt zakotvených v Lisabonskej zmluve a Charte základných práv? Okrem Agentúry navrhuje Sulík okamžite zrušiť aj Európsky inštitút pre rodovú rovnosť, čo navodzuje otázku, či ho nevedie aj iný motív než len obava z prebujnenej byrokracie. Európski byrokrati pritom nevadia SaS ako lákadlo do volebnej kampane – napríklad kandidát na župana a spoluautor manifestu Martin Klus sľubuje pritiahnuť do Banskej Bystrice sídlo Európskej liekovej agentúry s jej takmer 900 zamestnancami.

9. Saldovanie platieb do EÚ

Saldovanie je technický krok, ktorý nijak nezjednodušuje komplikovaný spôsob, akým sa EÚ prostriedky vyberajú.  (Výpočet z HDP a DPH)

Daň, ktorá by plynula priamo do rozpočtu EÚ (namiesto terajších príspevkov štátov) je často opakovaným návrhom na riešenie. Iste si vyžaduje dlhú diskusiu, my naznačujeme len jej smerovanie.

Sulíkove tvrdenie, že takáto daň by bola porušením princípu no taxation, without representation je zvláštne. Od priamo voleného poslanca Európskeho parlamentu.

10. Pozastavenie dlhodobých cieľov

Stále sme sa nedozvedeli, čo je problém na tom, že nejaký celok si určí strategické ciele. Predpokladám, že Sulík-podnikateľ o tom niečo vie.

Sulík vymenúva x-problémov európskej ekonomiky, ktoré majú štrukturálny základ. Nezamestnanosť, infraštruktúra, atď. Súvis s tým, ako ich riešeniu pomôže zrušenie strategických cieľov sme sa stále nedozvedeli. Dokonca to robí menej pravdepodobným, keďže práve na tieto problémy sa tieto ciele zväčša zameriavajú.

11. Zníženie eurofondov

Filozoficky sa na význame verejných investícii nezhodneme. Je to tak úplne normálne. My sme stále presvedčení, že rozumné verejné investície do infraštruktúry, vzdelania, zdravia sú v záujme tejto krajiny a nahrádzajú trh v miestach, kde nevie byť efektívny.

Zásadne však nesúhlasíme s tým, že eurofondy priniesli korupciu. Sulík si zamieňa príčinu a následok. Korupcia s eurofondami, je len následkom zlého právneho prostredia a vymáhateľnosti práva. Riešenie nie je zrušiť fondy, ale riešiť príčinu korupcie.

12. Zrušenie agrodotácii

Opäť téma, na ktorej sa filozoficky, ale ani prakticky nezhodneme. Nepočúva sa to dobre, ale v súčasnom stave by ekonomická liberalizácia v poľnohospodárstve zmiatla náš sektor zo sveta. Efektivita poľnohospodárstva je skrátka na Západe väčšia (rokmi zbieraných investícii).

Sami nepovažujeme tento stav za ideálny, ale nebudeme obhajovať žiadne riešenie, ktoré nebude myslieť na tento fakt. V návrhu Sulíka ho nevidíme.

13. Zrušenie Junckerovho balíčka

Ďalšia  filozofická nezhoda. Podľa nás by Slovensko vedelo z balíčka prosperovať. Sulík tieto peniaze nechce. To že sa podľa neho vynakladajú na hlúposti môže byť validný bod. Riešme tie hlúposti, ale nie samotný balíček. Kvôli stromom nevidí celý les.

14. až 19. Opatrenia k spoločnej mene Euro

Ak niekto ešte pochyboval o tom, že Sulík je populista, jeho bonmot, že „niekedy je preto lepšie aplikovať zdravý rozum a akademických ekonómov skrátka nepočúvať“ by ho mal vyviesť z omylu. Spochybňovanie odborníkov, establišmentu, elít a vyzdvihovanie zdravého sedliackeho rozumu je totiž jednou zo základných čŕt populizmu bez ohľadu na konkrétnu ideológiu.

Sulík však nie vždy ignoruje odborníkov. Svoj návrh mechanizmu reštrukturalizácie štátnych dlhov napríklad preberá od Nemeckej rady ekonomických expertov. Núka sa otázka kedy expertov počúvať a kedy nie. Sulíkova odpoveď, zdá sa, je počúvať iba vtedy, ak názor zapadá do predurčeného ideologického rámca.

To, že mainstream nevie predvídať krízy nie je problém. Tie su v princípe nepredvídateľné.

Problém je, keď niekto nerozumie príčinám krízy ani niekoľko rokov po jej skončení.

Ako je inak možné, že z nemeckého návrhu bez vysvetlenia vyradil dôležitú úlohu Eurovalu, ktorý odmieta, a zároveň pridal požiadavku odchodu z Eurozóny, ktorá sa tam nenachádza? Výsledkom je chaotická zmes návrhov.

Rastúca inflácia a rastúce úrokové sadzby totiž nie sú problémom, ale naopak požehnaním pre dlžníkov. Zdravý rozum totiž hovorí, že s vyššou infláciou a vyššími príjmami sa dlhy ľahšie splácajú aj pri vyšších úrokoch, pretože, hoci platíte vyššie úroky, istina vášho dlhu z minulosti sa nemení.

20. – 23. Spoločná ochrana schengenských hraníc / Utečenecké tábory mimo EÚ / Sprísnenie azylovej politiky / Podmienenie rozvojovej pomoci

Je nám ľúto, že kým v ostatku textu sa Sulík snažil udržať vecnú úroveň debaty tu skĺzol k politike.

Vecné argumenty, ktoré sme uviedli ku konkrétnym problémom jeho návrhov ignoroval. Namiesto toho zopakoval ľúbivú kritiku Angely Merkel a potrebu utečeneckých táborov mimo EÚ.

Akým spôsobom chce zabrániť protirečeniam rôznorodých azylových režimov? Prečo ignoruje odporúčania ekonómov venujúcich sa migrácii? A prečo s plnou vážnosťou navrhuje veci, ktoré už dnes platia?

Potvrdzuje sa, že v tejto téme viac než praktické riešenie zaujíma Sulíka rýchla popularita.

My sme presvedčení, že diskusia o migrácii a bezpečnosti má byť v prvom rade založená na faktoch a argumentoch. O to sa v návrhu SaS v tejto téme nesnažia. 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Analytik a aktivista. Píšem si tu svoje poznámky k politike a spoločenským otázkam. Som členom predsedníctva hnutia Progresívne Slovensko, kde sa venujem otázkam bezpečnosti.

Blogy

|