Denník N

Starý vzorec písania o Balkáne

The Balkans od Mishu Glennyho je asi najlepšia kniha, akú som za posledný rok čítal. Napísať o nej ma ale donútilo až čítanie inej, na Slovensku pomerne populárnej Akoby si kameň jedla od W.L. Tochmana.

zdroj: Amazon/Absynt

Dvaja reportéri

Tak Misha Glenny ako aj W. L. Tochman sú reportéri, ktorí sa v jednej časti svojho života ocitli na Balkáne. Glenny z prvej ruky sledoval rozpad Juhoslávie, Tochman mapoval osudy obetí vojny v Bosne. Obaja sa rozhodli opustiť krátku formu, ale dali si zásadne odlišné ciele. Glenny najprv napísal knihu o rozpade Juhoslávie a neskôr prehľad posledných 200 rokov histórie regiónu. Tochman vyskladal zbierku reportáží z Bosny a Hercegoviny.

Dnes bude reč o ich najznámejších knihách: Glennyho The Balkans: Nationalism, War and the Great Powers, 1804–1999 a Tochmanovej Akoby si kameň jedla.

Ako o Balkáne písať

Glenny si pre svoj populárny reportážny štýl vyslúžil od historikov kritiku. Tá sa zameriava na jeho nadmerné využívanie anekdot, dôraz na sekundárne zdroje a naopak absenciu viacerých významných historických prameňov či osobností. Nehovoriac o neodpustiteľnom vynechaní Čiernej Hory.

Jeho The Balkans je napriek (aj vďaka) tomu vynikajúca kniha plná cenných informácií podaných mimoriadne čitateľnou formou (občas aj s typicky britským suchým humorom). Glenny má dar písať a umne dávkuje menej podstatné (no o to zaujímavejšie) príhody do kontextu dejín regiónu, čím z knihy robí skutočný pageturner. Zároveň má veľký cit pre správne vypointovanie kapitol a prenesenie tých najdôležitejších informácií čitateľovi.

glennyMisha Glenny; zdroj: El Pais

Napríklad prvých sto až dvesto strán by mohlo kľudne slúžiť ako pokračovanie bestselleru Why Nations Fail, ktorý sa zaoberá významom inštitúcií pre ekonomický rozvoj krajín. Pre devätnáste storočie Balkánu sú typické zbesilé povstania, ktoré síce dokázali pomiasť davy, no neviedli k žiadnym systémovým zmenám, len k zmene panovníkov. Podobne skvelý je aj koniec ôsmej kapitoly, kde Glenny začne byť mierne osobný. Jeho popis vzostupu nacionalizmu v predvečer vojny, čo ako reportér zažil priamo na mieste,  je jedným z najlepších a zároveň najmrazivejších momentov knihy.

Osobitný odsek si zaslúži mimoriadne silný moment, kde Glenny popisuje kolaps medzivojnovej Juhoslávie a nástup Mussolinim dosadených Ustašovcov. Tí boli dovtedy marginálnou skupinou radikálov a teroristov bez významnej domácej podpory. Je obzvlášť zarážajúce, ako ich mýtus desaťročiami narástol do obludných rozmerov a to napriek ich odporným činom a zvrhlej ideológii. Práve to je moment, kedy musí zamraziť každého, kto sleduje súčasné dianie na Slovensku i v okolí.

Glenny bol kritizovaný aj za prílišný dôraz na úlohu veľkých mocností na dianie na Balkáne. To nemožno zamieňať za tendenčné balkánske konšpiračné teórie o tom, ako je všetko vina Západu. Glenny kritizuje konkrétne zásahy, ktoré objektívne viedli k zlým výsledkom a o ktorých často rozhodovali ľudia bez znalosti regiónu. Pritom nikdy nezabúda na konkrétnych vinníkov medzi domácimi politikmi. V neposlednom rade, a to je to najpodstatnejšie, Glenny si udržuje mimoriadne vysokú úroveň odstupu a vyhýba sa tendenčnému zjednodušovaniu a podliehaniu miestnym mýtom.

srebrenicaSrebrenica; zdroj: IBTimes UK

Ako o Balkáne nepísať

Vydavateľstvo Absynt, ktoré knihu Akoby si kameň jedla prinieslo na Slovensko, v anotácii píše, že kniha „ukazuje, aká tenká je glazúra civilizácie v Európe a ako ľahko sa priatelia obrátia proti priateľom.“ To ma celkom prekvapuje, kniha sa totižto vôbec nezaoberá tým, ako k tomu všetkému došlo. To je fixne dané, nespochybniteľné, neodôvodnené, až geneticky vryté.

Tochman spovedá obete, až exploatačne popisuje násilie, ktoré na nich a ich blízkych bolo vykonané a ako ich to poznamenalo. V lepších momentoch je kniha štylisticky skvelým minimalistickým pohľadom na vyrovnávanie sa obetí s nepochopiteľným násilím, ktoré ovládlo ich krajinu. V horších momentoch je to dobre napísaný bulvár. Glenny sa v kapitole o Ustašovcoch sám veľmi múdro a ostražito vyhýba menovaniu všetkých zverstiev, ktoré sa za ich vlády (najmä v tábore Jasenovac) odohrali. Problémom pritom nie je popis násilia sám o sebe, ktorý k tejto téme bezpochyby patrí.

Tragické a násilné príbehy, ktoré sa na Balkáne odohrali, ľahko predajú emóciu, no o to viac odvádzajú autorovu pozornosť. Tochmanovi pomedzi povrchné skladanie šokujúcich a emotívnych obrazov uniká samotná podstata príbehov a čo je ešte horšie, šíri mýty. Násilie je v jeho reportážach hnané nadprirodzenou silou. Nie je to niečím, čo má príčinu, nie je výsledkom udalostí a činov jednotlivcov (!), ale čosi, čo vzniká, keď nastane duch doby. Tochman je jeden z tých, ktorí budujú mýtus o Balkáne ako o sude s pušným prachom, kde je násilie a genocída folklórom, s ktorým sa človek rodí. Akoby si kameň jedla určite nie je o tom, „ako ľahko sa priatelia obrátia proti priateľom,“ lebo z Balkáncov robí presne tú nebezpečnú karikatúru, akú robia mnohí autori z nacistov. Ako niečo cudzie, neopakovateľné, čo sa nám nemôže stať, lebo nikto tu nenosí nacistickú uniformu a nikto z nás sa nenarodil ako Srb.

tochmanW.L. Tochman; zdroj: Onet Kultura

Práve na dedičnom hriechu Srbov vidieť zásadný rozdiel medzi Glennym a Tochmanom, konkrétne medzi mierou odstupu od udalostí, ktorú si jeden i druhý zachovali. Akoby si kameň jedla má jednoznačného záporáka. Sú nim Srbi. Nie armáda bosnianskych Srbov, jednotliví srbskí politici, či zverské polovojenské jednotky alebo zmagorení jednotlivci. Sú to jednoducho Srbi. Srbskí muži, lebo niektorí sa odmietajú rozprávať s redaktorom. Srbské ženy, lebo niektoré Moslimkám nadávajú do kuriev. Dokonca aj srbské deti, lebo jedno vulgárne odmietne dať väzneným ženám a deťom vodu so slovami, že nech jej ju donesie Alija Izetbegović. Vinníkov spája jedna vec a to etnicita.

Všetko sú to nespochybniteľné autentické zážitky, s ktorými sa stretli obete násilia a je úplne pochopiteľné, že po tom všetkom, čo zažili, sa to utrpenie snažia vysvetliť na etnickej báze. No je netolerovateľné, že tomu istému podľahne aj redaktor. Priama reč v jeho reportážach často stráca úvodzovky a prestáva byť jasné, kde sa končí parafráza obetí a kde začína autorov naratív.

To vrcholí pri pomerne zvláštnom Tochmanovom chápaní vyháňania z domovov počas vojny. Podľa neho na rozdiel od násilne vyháňaných Moslimov, Srbi odchádzali z domovov dobrovoľne. Navyše Moslimovia, ktorí sa nasťahovali do opustených srbských bytov, boli opäť raz vysťahovaní, keď sa Srbi vrátili. Srbi pritom ani v tých bytoch neostali, predali ich a odišli preč. A Moslimovia ostali bez domovov. Jednotlivé osudy ľudí, ich subjektívne pocity i objektívne zážitky sa miešajú v etnické kategórie a jednoduché príbehy a Tochman sa im nedokáže brániť, dokonca ich vnára do svojho vlastného autorského hlasu. Aký to rozdiel oproti čítaniu majstrovských reportáží Andreja Bána.

Problém Tochmana pomerne presne popísal Glenny. Pri udalostiach Veľkej východnej krízy v druhej polovice devätnásteho storočia parafrázuje experta na osmanskú históriu S. Shawa. Ten zdôrazňuje význam „inštrumentalizácie masakrov takým spôsobom, že vnímanie Balkánu zahraničím začalo byť polarizované. Pre mnohých európskych politikov a čitateľov novín neexistovali žiadne moslimské obete počas bulharského povstania. Tomu pravdaže pomohla nevraživosť voči islamu a osmanským utláčateľom vo všeobecnosti. No informovanie o bulharských masakroch spustilo vzorec, ktorý pretrval dodnes – malý súcit je vyjadrený obetiam konfliktu, ak patria do národnej komunity, ktorá je považovaná za pôvodného agresora.

oricjednotka Nasera Orića, ktorá na Vianoce roku 1993 zabila v dedine Kravica 49 srbských civilistov; zdroj: Lidovky

Dve knihy

Akoby si kameň jedla je kniha, ktorá obsahuje silné príbehy a zaujímavé informácie z vojny v Bosne a Hercegovine, no určite by som ju neodporúčal nikomu, kto sa dlhodobo regiónom nezaoberá a kto nemá dostatočné vedomosti a odstup. Kniha obsahuje pomerne veľkú mieru skrytej subjektivity a generalizovanie je tu nebezpečne silné.

Naopak Glennyho The Balkans je ideálna publikácia pre každého, kto sa regiónom zaoberá a nemá pritom diplom z histórie regiónu. Síce sa Glenny kvôli objemu a rozsahu informácií dopúšťa zjednodušení vypustením viacerých udalostí a osobností, na západného autora je nielen na svoju dobu (kniha vyšla v roku 1999, doplnená reedícia v roku 2004) mimoriadne vyvážený, nepodlieha tendenčnosti a dokáže si udržať pomerne veľký odstup.

Kým Tochmanova kniha je znepokojivým náhľadom do povojnovej Bosny i dobovej žurnalistiky, Glenny skutočne vysvetľuje, prečo je Balkán tam, kde teraz je a ako k tomu dospel.

Teraz najčítanejšie