Náhradné bývanie v Dúbravke – najhoršie z možných riešení
Sú situácie, v ktorých si človek musí položiť otázku: „Naozaj to musel niekto dohnať až do takého extrému? Prečo rieši vec tou najhoršou z možných ciest? A stojí mu to za to?“ Presne táto otázka mi v ostatných dňoch opakovane prichádza na um pri postupe bratislavského magistrátu vo veci výstavby náhradných bytov v Dúbravke – Pri kríži.
Ak by totiž niekto chcel napísať návod, ako problémy komunálnej politiky v žiadnom prípade neriešiť, bol by postup magistrátu a primátora Nesrovnala v tejto veci vzorovým príkladom. A najhoršie na veci je, že existovali – a stále ešte existujú spôsoby, ako sa najhoršiemu z riešení vyhnúť.
Pre vysvetlenie situácie: súčasný primátor problém náhradného bývania nájomníkov reštituovaných domov nevymyslel, ale zdedil ho po predchodcoch. Ako sa ho však rozhodol „riešiť“, je už výlučne jeho vizitkou. Ako? V rozpore so svojimi vyjadreniami, že ak zákon umožní inú cestu, mesto stavať nebude. Zákon ju dnes umožňuje a je reálna; v rozpore s uznesením mestského zastupiteľstva, ktoré túto konkrétnu výstavbu drvivou väčšinou odmietlo; v rozpore s uznesením mesta o tom, že pred akoukoľvek výstavbou musí byť vyriešené pakovanie a parkové úpravy; v rozpore so zákonom, ktorý hovorí, že náhradné bývanie je možné zabezpečiť len v rovnakom katastrálnom území; proti vôli mestskej časti a na pozemku, ktorý bol tejto mestskej časti právoplatne zverený; proti vôli obyvateľov dotknutej oblasti; v rozpore so zákazom výrubu stromov a zelene; na pozemku, pod ktorým je bývalý bitúnok a po výkope hrozí závažné, zdraviu škodlivé znečistenie ovzdušia; a napokon nehovoriac o porušení dohody – tiež vo forme písomného uznesenia – o protihodnote pre Dúbravku a jej obyvateľov v podobe parkových úprav, parkovacích miest, a pod. Sľuby ostali len na papieri, čo však mestu nebráni oplotiť pozemok, kde obyvatelia ešte nedávno parkovali na 120 miestach a 9 metrov od najbližšieho domu a pripravovať ťažkú techniku na výstavbu. Nehovoriac o tom, že o týchto krokoch magistrátu mestská časť ani samotní obyvatelia neboli vopred nijak informovaní. Celé zle. Od A do Z. Akoby sme sa presunuli o 20 rokov späť, do roku 1987, kedy sa dali veci „riešiť“ ponad hlavy verejnosti a mimo platných pravidiel.
Ešte zarážajúcejší je fakt, že postup, ktorý magistrát v Dúbravke – Pri kríži silou presadzuje, vlastne žiadnym riešením nie je. Spôsob a tempo pomoci nájomcom v reštituovaných domoch zo strany magistrátu – 1 postavený dom s 68 bytmi za 4 roky – znamená, že všetkých 580 rodín, ktorých sa tento problém týka, bude vyriešených za necelých 35 rokov. Ak si uvedomíme, že tu ide prevažne o ľudí v dôchodkovom veku, mnoho z nich sa – úprimne povedané – pri tomto postupe magistrátu riešenia nedožije. A to už je tragické.
Nehovoriac o tom, že mesto ide na výstavbu využívať prakticky svoje posledné verejné priestory, ktoré by malo naopak využiť na výstavbu parkov, detských ihrísk, prípadne parkovísk. Teda projektov vo verejnom záujme a nie ďalších bytoviek, ktoré ľudia v danom území nechcú a ktoré problém ani neriešia.
A napokon to najpodstatnejšie: problém by sa dal riešiť úplne inak, podstatne výhodnejšie pre všetkých zúčastnených. Zákon totiž dnes magistrátu umožňuje nestavať pre nájomníkov reštituovaných bytov nové bývanie, ale zaobstarať ich odkúpením do vlastníctva mesta. Je známe, že dnes existujú majitelia dotknutých nehnuteľností, ktorí sú ochotní sa s mestom dohodnúť na obojstranne uspokojujúcej cene za odpredaj bytov mestu. Bolo by to podstatne lepšie riešenie pre nájomníkov – nemuseli by byť násilne presídlení do úplne inej mestskej časti. Bolo by to výhodné pre mestské časti, ktoré by neprichádzali o svoje vzácne územie – v prípade Dúbravky zeleň a parkovacie plochy. A v neposlednom rade by to bolo lepšie pre obyvateľov dotknutých lokalít, ktorí sa dnes – v prípade Dúbravky – snažia vlastným nasadením brániť svoje okolie. A princípy. Až takto ďaleko sme sa v 21. storočí v Bratislave dostali. Nehovoriac o tom, že magistrát – v tomto prípade v roli developera – ukazuje iným, komerčným developerom, ten najhorší možný príklad, ako svoj stavebný zámer pretlačiť proti evidentnej vôli ľudí, proti vôli mestskej časti a proti platným pravidlám.
Úprimne, naozaj nechápem, prečo vedenie mesta a primátor svojím postupom dohnali situáciu až na takúto hranu, v ktorej sú prakticky všetci porazení a zo strany kompetentných sa nehľadajú najlepšie riešenia, ale úraduje hrubá sila.
Na záver by som len rád citoval dobre mienený odkaz Dúbravčanov primátorovi Nesrovnalovi, pod ktorý sa týmto ako Dúbravčan podpisujem: „Máte možnosť tento absurdný boj zastaviť z pohodlia kancelárie magistrátu. Vy, aj vaši ľudia, dobre rozumiete vete „Kde je vôľa, tam je cesta“. Urobme na tomto mieste to, čo chcú urobiť poslanci v Ružinove. Nádherný park a my ho budeme volať Nesrovnalov park. Skúste dovládnuť v tomto volebnom období ako primátor, ktorého si ľudia zapamätajú ako múdreho človeka s veľkým srdcom. Zakopme vojnovú sekeru a poďme urobiť niečo pre ľudí.“
