Na schôdzi. Elita v miniatúrnej francúzskej dedine

Prišlo nás 20! 
Vyžehlené košele vo vkusných tmavomodrých pulóvroch. Ja som tam bola zo všetkých najnereprezentatívnejšia. A to sa mi teda málokedy stane pri dôchodcoch, že sa cítim ako príliš pohodlný piatok.
Úroveň nepochopiteľne vysoká. Napriek inému generačnému tempu (veci, ktoré my v rýchlosti nekomentujeme, oni slušne precízne vysvetľujú), bezkonkurenčne efektívny a nekonfliktný míting.

V centre stola boli zoskupené vľúdne disciplinované babky. Za vrch stolom páni, aj pán ateista starosta, aj mladý mnohonásobný otec, aj jeho susedia, pár vážených konzervatívnych homosexuálov v strednom veku, ktorí sú s babkami už roky najväčší kamoši. Aj z lavice sa normálne vedú pod pazuchu. S tými babkami. To sa mi celkom ráta, evidentne sú dobre vychovaní.
Z celého stretnutia by sme si mali hlavne zapamätať, že dĺžeň sa na veľkom písmene už zase písava. „Christian ty si bol učiteľ? To mi ani nehovor!“ nehodlá súhlasiť vedúca zhromaždenia so starostom na ústrednom bode programu. „No počkať počkať, (vysvetlí on históriu svojej teórie a navrhne riešenie), ale vy aj keby ste chceli vo Worde si tam nemóžete ten dĺžeň dať, ja na Macu si to spravím v pohode.“
Medzitým Jean-Marc využije minútu nepozornosti na marketing: „Tuto sa pozrite na letáčik, urobil som facebook stránku,“ a z davu zaznie hlasné: „Lajkujte!“
Šokovane som sa obzrela po babičkách, všetko v poriadku. Nikto okrem mňa nevyzeral dojato.
Omšu máme už len raz za 365 dní, ale to predsa neznamená, že tu niekto bude hádzať flintu do žita. Máme pekne letáčiky bez dĺžňa, aj facebook stránku, a je veľmi kvalitná a aktívna.

„Hlasovať nebudeme, lebo je nám to ukradnuté.“ Milo uzavrela prezidentka. Moja najobľúbenejšia staršia dáma dediny.
Všetci okrem starostu sme sa potešili nedemokratickému odklepnutiu pojednávania, čo znamenalo zahájenie debaty pri kelímkoch vína a všetkom tom napečenom. Ak vám môžem niečo odporučiť, tak keď si budete vyberať členstvo, určite v nejakej kostolnej rade, kde pôjdete na istotu. 80% starých mám = tie najchutnejšie recepty k aperitívu.

V tejto nočnej dobe konečne prišlo aj na moje otázky.
„Youssef, ty si akože kostolník?“ „Čoo? To sa nepovie. To hovoríš o zákristii.“ Mieni ma poučovať nejaký marokánec. Ako odpoveď to nestačilo, preto musel odbehnúť „dobre dočkaj, idem sa opýtať Marie-Françoise… ahaa, tak ževraj sa to povie! Som kostolník!“
Pri poháriku pokračujeme so starším pánom, ktorý prišiel z vedľajšej dediny na výzvedy. Vyzerá trochu ako ja, nie je to vinohradník a zdá sa, že má veľa mimovidieckych záujmov. Cíti sa tu však pri traktoroch nostalgicky a dávno zapustil korene. Na staré kolená spisuje genealógiu zvonice.
„A u vás kto zvoní, keď nemáte automatické?“ Pýtame sa ho s naším kostolníkom.
„No… šak ja.“ Prizná sa nesmelo. „Takže vy ste tiež kostolník? A ani nehovoríte!“ „Aj môj brat bol kostolník,“ a mali sme tému na celý večer.
Aj keď, teraz mi došlo, že on bol asi zvonár. No nevadí.

„Neuveríš, jaké to bolo parádne! Normálne na úrovni, žiadne malomeštiactvo, jak tá tvoja kvetinová schôdza,“ zasypem už vo dverách nadšením svojho muža, čo dávno douspával deti.
V ten večer ma naučili, ako seriózne sa môže človek postaviť k svojmu dedičstvu. Uvedomila som si, že moje poslanie je presne opačné od mojej maminy. Zakiaľ ona nám musela prísne zakazovať hovoriť po dzedzinsky, ja musím našim deťom sprostredkovať čo najviac tvrdej slovnej zásoby. Aby s tou našou babičkou nevymrela celá západoslovenčina. Všetky tepychy, paholci, fundiščá, šúščí…

V nedeľu si už každý pri večeri poslušne pospevoval ‚vede cesta dlaždžená‘. A to som im zatiaľ pustila len 7krát. Ale bude to ešte drina.

Nasledujúci týždeň som si už o sebe myslela, že mám o tunajších schôdzach reálne predstavy. A potom zo schránky vypadol 3-ojstranový zápis zo zasadania. Tak si tu rozmýšľam, či aspoň keď raz budem dôchodca, už ma nič neprekvapí… Idem to študovať.

Foto logo: Mária Bruneau