Nemusíte páliť knihy

Knihy amerického spisovateľa Raya Bradburyho sú veľmi populárne, pretože sú nedotieravo inteligentné, výstižné a veľavravné vo svojej stručnosti. Je označovaní za „básnika vesmíru“. Ako skutočný remeselník spisovateľského povolania dokáže svojou sugestívnosťou vtiahnuť čitateľa do svojho sveta a ponúknuť mu hlboké myšlienky bez toho, aby nás zavaľoval siahodlhými staťami. Cez literárne umenie nás neodpútava od reality – ale naopak – vťahuje nás do nej. Konfrontuje nás s realitou bez čelného nárazu do betónovej steny. Skutočnosť akoby sama vyplávala na povrch. A práve to robí jeho dielo takým zaujímavým. A povedal aj jednu zaujímavú vec:

„Nemusíte páliť knihy, aby ste zničili kultúru. Stačí, aby ich ľudia prestali čítať.“

Ray Bradbury sa preslávil svojim majstrovským románom 451 stupňov fahrenheita z roku 1953. „Jeho ruky boli rukami podivuhodného dirigenta riadiaceho nesmiernu symfóniu žiaru a ohňa, v ktorej mizli zdrapy papiera a zuhoľnatené pozostatky dejín…“ – reč je o hlavnom protagonistovi tohto legendárneho dystopického románu. Guy Montag žije v USA blízkej budúcnosti, kde požiarnické jednotky s čiernymi helmami nemajú za úkol ohne hasiť, ale ich zakladať. Treba spáliť všetky kontroverzné knihy. Treba spáliť všetky knihy, ktoré rozrušujú ľudí. Treba spáliť umenie, ktoré pohne ľudí k mysleniu. Fantázia sa nesmie podporovať. Fantázia je nepriateľ. Treba deratizáciu fantázie. Treba zničiť akékoľvek racionálne uvažovanie.

Guy Montag je požiarnik. Všetko sa však zmení pri jednom rutinnom zásahu. Niekto nahlásil nejakú starú tetku, že doma schováva knihy. Jednotka vyrazí na záťah. Vtrhnú do domu a skutočne objavia knihy. Plné police, celé haldy kníh! Začnú všetko postrekovať benzínom. Stará pani však nechce opustiť dom. Skôr než ju vytiahnu z domu násilím, tak zapáli zápalku. Nebude sa pozerať ako jej knihy zhoria na popol. Radšej zhorí spolu s nimi.

Zničený, zdrvený, rozrušený Montag príde domov. Pod kabátom niečo skrýva. Je to kniha. Má doma svoju vlastnú tajnú zbierku. Nikdy nevedel, prečo to robí. Kradne jednu knihu tu a ďalšiu tam. Za to by ho nielen vyhodili z práce, zo to by mu vypálili dom. Po dnešnom večeri sa však rozhodne tie knihy otvoriť. A čítať. Zo začiatku mu to nejde veľmi dobre. Veľa výrazom nerozumie. O čom to tí zatratení spisovatelia len hovoria? Ale čím viac sa do nich zahĺbi, tým viac začína chápať. Jeho rozum sa pomaly preberá z dezinformačnej štátnej propagandy a komerčných bezduchých heslovitých sloganov, ktoré sú jediným pravým umením. Začína premýšľať. Začína vnímať, nielen slepo prijímať. Začína kriticky myslieť.

Ale už dávno je v podozrení. Bystrému oku kapitána Beattyho takéto skleslé, dekadentné, protištátne a perverzné správanie neunikne. Pokúsi sa Montagovi dohovoriť. Priviesť ho k „rozumu“. Pripomenúť mu jeho poslanie. Každý požiarnik raz za čas zakolíše. Práca je to psychicky náročná. Každý požiarnik zapochybuje. Ale treba sa dať znovu dokopy. Vzchopiť sa, človeče! Beatty Montaga doma navštívi. Je to „priateľská návšteva“. Kapitán Beatty sa o svoje mužstvo stará. Kapitánovi Beattymu na jeho práci záleží. Je to špinavá práca. Ale dôležitá práca. Niekto tú prácu robiť musí.

„Ako to bolo s požiarnikmi? Čo sa dá vysvetliť lepšie a prirodzenejšie? Slovo „intelektuál“ sa v našej zrýchlenej televíznej spoločnosti stalo nadávkou. Všetko je len výťah výťahu z výťahu výťahu. Roztočte ľudskú myseľ, rozpumpujte ju rukami vydavateľov, literárnych zlodejov, rozhlasových podnikateľov tak rýchlo, aby tá odstredivka odmrštila všetky nepotrebné myšlienky, ktoré len ukrádajú čas! Určite si spomínaš na spolužiaka v škole, ktorý bol obzvlášť nadaný, ktorý sa najčastejšie hlásil a odpovedal na učiteľove otázky, zatiaľ čo ostatní čušali ako hromada vypchaných panákov a hnevali sa naňho. A nevybrali ste si práve tohto nadaného chlapca, keď ste po vyučovaní chceli niekoho zmlátiť alebo potýrať? Samozrejme že áno. Všetci musíme byť rovnakí. Nie sú všetci zrodení slobodní a seberovní, ako hovorí Ústava, ale všetci sú zrovnaní. Jeden každý je verný obraz všetkých ostatných. Až potom sú všetci šťastní, pretože tu nie sú žiadni velikáni, pred ktorými by sa človek cítil bezvýznamný alebo s ktorými by sa mohol porovnávať. Tak je to! Kniha v susedstve je ako nabitá puška. Spáľ ju! Vyber zo zbrane náboj! Zlom ľudskú myseľ! Bohvie, kto by sa stal terčom sčítaného človeka? Ja? Nestrpím to ani minútu. A tak, keď sa všade na svete stali domy ohňovzdornými, nikto už nepotreboval požiarnikov pre staré účely. Dostali novú prácu. Stali sa ochrancami pokoja našej mysle, ľuďmi, ktorí odstraňujú náš pálčivý, ľahko pochopiteľný a oprávnený strach z menejcennosti. Stali sa oficiálnymi cenzormi, sudcami a katmi. To si ty, Montag, a to som ja.

Ľudia chcú byť šťastní. Ľudia chcú mať pokoj. Keď nechceš, aby bol človek nešťastní z politických problémov, neukazuj mu rub ani líce otázky, aby sa tým netrápil, ukáž mu len jednu stránku. Alebo ešte lepšie, neukazuj mu nič. Nechaj ho zabudnúť, že je na svete niečo také ako vojna. I keď je vláda neschopná a vratká vo svojej pozícii, i keď si pomáha z úzkych žmýkaním daní, nevadí to, hlavne že o nej ľudia nepremýšľajú. Hlavný je pokoj. Stabilita. Natlač do nich údaje, ktoré nie sú nebezpečné. Zavaľ ich toľkými ,faktami‘, až sa budú cítiť prepchatí, no budú mať dojem, že doslova sršia informáciami. Potom sa im bude zdať, že myslia. Budú mať pocit pohybu, bez toho aby sa pohli, a budú spokojní, pretože fakty tohto druhu sa nemenia. Len im nedávaj nič tak ošemetné ako filozofiu alebo sociológiu, aby si mohli dať dokopy dve a dve. To je cesta k nespokojnosti. Každý človek je takto šťastnejší ako ten, ktorý sa pokúsi vypočítať, zmerať alebo dať do rovníc vesmír. Ten nemôžeš zmerať alebo dať do rovnice, pokiaľ nechceš, aby sa človek cítil ako zviera a úplne osamotený. Dočerta s tým! Sem s barmi a s večierkami, s akrobatmi a kúzelníkmi, s tryskovými autami, helikoptérami, so sexom a heroínom, len viac všetkých vecí, v ktorých si príde na svoje automatický reflex.

Neviem, či si uvedomuješ, akí sme dôležití pre tento náš šťastný svet.“

Mali by sme sa nad týmito slovami veľmi zamyslieť. Hlavne, keď sme v dobe dezinformácii, keď niektorí ľudia veria všetkému, čo je na internete, keď si nedokážu overiť fakty, keď sme zaplavení konšpiráciami a kontrakonšpiráciami, propagandou a antipropagandou, keď počujeme slová ako „fake news“, alternatívne pravdy, alternatívne fakty, alternatívna história, keď sa nám niekto snaží nahovárať, že nič nie je pravda a nič nie je dovolené, že tento svet je hrozný, keď niekto štve ľudí proti sebe a straší ich treťou svetovou vojnou, keď sme zaplavení týmito štváčmi, ktorí sa snažia komplikované a komplexné problémy vysvetľovať jednoduchými, ľahkými a ľubivými teóriami podporenými prekrútenými a zamlčanými „faktami“ – takýto ľudia vidia v čiernej bielu, v pravej ľavú, hore je dole, dva a dva nie je štyri, ale dva a dva je päť. Títo ľudia pripomínajú Jokera z filmu Temný rytier. Jemu nejde o peniaze. Nejde mu o moc ani slávu. Ide mu o chaos. Zničiť poriadok a nastoliť chaos. Zlikvidovať odpovede a nahradiť ich otázkami. Zničiť systém a nastoliť anarchiu.

Svet je komplikovaný a čím viac vieme, čím rýchlejší pokrok je, tým sa systém stáva komplexnejším. Údajov je stále viac a viac. Všetko so všetkým súvisí. Každá akcia vyvoláva reakciu. Všetko je podmnožinou podmnožiny ďalšej podmnožiny v množine inej podmnožiny. Človek sa stráca, niekedy stráca pevnú pôdu po nohami, cíti sa stále viac izolovaný, nechápe, ale chce pochopiť, chce niekam zapadať, niekam patriť, niečo znamenať, potrebuje odpovede, ale nechce priveľmi nad nimi špekulovať. Chce čiernobiely svet. Svet kde by sme mali katalóg, v ktorom nájdeme, že áno, toto je pravda, toto nie je pravda. Toto je takto a toto je takto.

Človek chce byť šťastný. Väčšina ľudí sa nechce zaťažovať veľkými otázkami, veľkými problémami, chcú mať svätý pokoj. A keď niečo narúša tento pokoj, keď niečo nie je v poriadku, chcú jednoduché riešenie. A keď s riešením neprichádzajú tí, ktorí sú zodpovední, tí, ktorých volíme, aby riešili veľké problémy za nás, keď týmto ľuďom neveríme a prestávame si dokonca veriť navzájom a začíname všetko negovať a spochybňovať, prichádzajú na scénu ľudia, ktorým nejde o to, aby nastolili nový poriadok, prichádzajú ľudia, ktorí len vetria šancu, príležitosť stať sa zaujímavými tým, že prídu s jednoduchými riešeniami, jednoduchými odpoveďami, nepokúsia sa o reformu, ani o revolúciu, ale o demoláciu. A trosky sa už nejako dajú dokopy. Ale oni budú tí, ktorí budú druhých dirigovať.

Niektorým ľuďom ide o moc skrz nepravdu v chaose.  Pre nich je človek človeku vlkom. A každá svorka potrebuje svojho alfasamca. Každá spoločnosť potrebuje svojho vodcu. Ale takýmto ľuďom nejde o mier a šťastie. Takýto ľudia dokážu existovať len v permanentnom konflikte. Vo večnej vojne. Vždy proti niekomu. Proti niečomu. Nikdy nie za niečo. Takíto ľudia chcú len svet vidieť v plameňoch. Je len na nás, či im necháme voľnú ruku. Ray Bradbury a George Orwell a mnohí ďalší nás už desiatky rokov pred týmto varujú. Ale načúvame im? A zaujíma nás to vôbec ešte?