Denník N

Zelený utorok v Kežmarku

Dojmy z diskusie Otvorene o extrémizme, ktorá sa konala 11.4. v Kežmarku. O Miňovi, jeho kolegoch a o odvážnych ľuďoch.

V utorok večer som sa zúčastnil na diskusii Otvorene o extrémizme, ktorú zorganizovala organizácia Zabudnuté Slovensko v kežmarskom Kultúrnom stredisku. Pán redaktor Vražda výborne zhrnul večer vo svojom článku. Diskusia vo mne zanechala hlboký dojem. Na ceste späť do Popradu, ktorú mi inak ešte provokačne spríjemnil 50-kou sa predo mnou trmácajúci autobus ĽSNS, som sa rozhodol založiť blog a vyjadriť svoje dojmy.

Katka Koščová na otázku, ako vníma aktuálnu situáciu povedala, že ju mrzí ako sa v nás niektoré médiá a politici snažia vzbudiť pocit strachu. Najprv to boli homosexuáli, potom utečenci a teraz zase raz stálica naháňania strachu – Rómovia. Počas prvého kola otázok sa poslanec Mazurek, ďalej už len Miňo, spýtal Katky, čo by odkázala ľuďom v Kežmarku a okolí, ktorí majú strach z asociálov a dennodenne sa boja o svoje životy či majetok. Ako Popradčan som veľakrát navštívil Kežmarok, niekoľko rómskych osád a zviezol som sa slávnym vlakom, v ktorom Miňo tak rád hliadkuje. Prvýkrát, kedy som sa v meste naozaj cítil nepríjemne, bolo v deň konania diskusie. Priznám sa, že aj keď som čítal o účasti Kotlebovcov na predchádzajúcej diskusii v Revúcej, nečakal som, že v Kežmarku uvidím zaparkovaný autobus s nápisom ĽSNS – Kotleba a zástupy jeho prívržencov v zelenej. Bol to pre mňa moment, kedy sa všetky tie správy o náraste extrémizmu, o rastúcich preferenciách premietli do hmatateľnej osobnej skúsenosti. Keď som sa otriasol, mojou prvou reakciou bolo odfotiť si autobus, aby som si mohol byť fakt istý, že tam je a nie je to iba zlý sen.

Pred vchodom do kultúrneho strediska sa už grupovali zelené mikiny, medzi nimi aj Miňo. Veselo sa s každým známym zdravil: Na stráž!. Toto nemôže byť pravda. Cítil som sa ako v paralelnej realite. Ako keby praskla bublina, v ktorej som doteraz žil. Vstúpil som do sály. V prvých radách dominovala poľovnícka zelená. Atmosféra bola dusivá a plná očakávania. Sadol som si ku staršiemu páru, ktorý nevyzeral, že by patril medzi tvrdé jadro voličov ĽSNS. V rade predo mnou aj za mnou trpeli mladí muži akútnym nedostatkom vlasov a na druhej strane nadbytkom svalovej hmoty. Tu treba dodať, že v iných radách bol vzhľad podporovateľov ĽSNS menej stereotypný. Boli medzi nimi mladí aj starí, muži i ženy. Diskusia sa začína. Andrej Bán predstavuje diskutujúcich: pán profesor Pavel Traubner, historik UPN Patrik Dubovský, starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký a okrem hudobného doprovodu sa na diskusii účastnila aj Katka Koščová.

Profesor Traubner rozpráva, čomu a komu vďačí za to, že sa nestal mydlom. Za mnou to niekto sucho okomentuje: „Škoda“. S čím kontrastuje neskoršie vyjadrenie Miňa o hrôzach holokaustu a že sa niečo podobné už nikdy nemôže zopakovať. Profesor Traubner nám ukazuje tabuľku Židovský obchod, ktorú jeho starý otec, podľa jeho slov slovenský vlastenec, musel na základe protižidovských zákonov umiestniť do výkladu svojho obchodu. Nasledujú strašné spomienky na útek do hôr, gardistov a podvýživu. Patrik Dubovský rozpráva o znakoch extrémizmu a o jeho historických aspektoch. Svetielkom nádeje je referovanie pána starostu Ledeckého o fungovaní obecných podnikov, ktoré zamestnávajú prevažne Rómov, v Spišskom Hrhove. Táto obec je Mekkou pre všetkých venujúcich sa rozvoju vidieka a hlavne rómskej problematike. V skratke, Ledeckého prístup spočíva v nerozlišovaní medzi majoritou a minoritou, každý má dostať rovnakú šancu sa zamestnať. Nie každý Róm alebo Neróm sa uchytí, ale časom tí šikovnejší potiahnu celú komunitu k zlepšeniu nielen v  sociálnej ale aj vo vzdelanostnej oblasti. V Hrhove majú školenia ľudia zo Slovenska a z iných krajín Európy. Pred tromi rokmi som stretol skupinu bulharských úradníkov a učiteľov, ktorí sa prišli do Hrhova naučiť ako na to.

Počas kola otázok prichádza ako studená sprcha otázka od jedného pána v prvej rade. Najprv slušne privíta profesora Traubnera, ale keď žiada o vyhýbanie sa emočným reakciám, začínam tušiť, že to nepôjde dobrým smerom. Dotyčný prejde rovno k veci: „Nemohli si tí Židia za holokaust vlastne sami?“. Používa argumenty z dávnej histórie. Podľa neho tí Židia nebudú na tom celkom nevinne, keď ich vyhnali v stredoveku z Anglicka, Španielska, Francúzska a väčšiny západoeurópskych štátov. Ďalej skáče o pár storočí vpred a nasleduje spŕška konšpirácii ako vystrihnutá zo Sionských protokolov: židovská svetovláda, židovskí bankári financujúci 2. svetovú vojnu a Porošenkova vláda tvorená samými Židmi. Andrej Bán sa ho pýta, či vie pomenovať jednu vládu na svete, ktorú neovládajú Židia a profesor Traubner sa zaujíma, či si ten pán naozaj myslí, že všetci Židia sa spolčujú a organizujú za nejakým vyšším cieľom. Na čo mu s neotrasiteľnou istotou odpovedá: „Áno“.

Najzaujímavejším momentom diskusie bolo už mediálne známe vystúpenie mladého muža, ktorý sa predstavil ako Martin zo Spišskej Belej. Vyzval Miňa, aby mu do očí povedal, že nikdy nepopieral holokaust a nech ukáže, že je frajer aj mimo posilňovne. Miňo reaguje podráždene, spomína niečo s Talianskom, za čo sa má Martin hanbiť a obviňuje ho, že chodil po Belej v bombere a hajloval. Na čo Martin zareagoval, že áno, ale robil to spolu s Miňom. Teraz to ľutuje a spomína, že nosil dávky do rómskych osád a nikdy sa tam necítil nebezpečne. Od známych som počul, že Miňo a Martin boli ako 13-14 roční spolu v partii, ktorú viedol Martinov starší brat.

Emotívnym je prejav staršej pani z Kežmarku, ktorá dlhé roky pracuje na Úrade práce. Spomína, že s Rómami sa jej niekedy robí lepšie ako s majoritou. Vyzýva Kotlebovcov, aby pochopili, že ľudia sú dobrí a zlí nezávisle od farby pokožky, národnosti alebo náboženstva. Dostane sa jej výsmechu a obligátneho: „Zober si ich domov!“. O niečo neskôr sa vedľa mňa postaví mladý chlapec, podľa veku a ruksaku ho tipujem na študenta strednej školy. S mikrofónom vyjde až na pódium, aby, ako hovorí, ho všetci mohli vidieť v tmavej sále. Roman je Róm z Rakús a podotýka, že je ešte aj adventista siedmeho dňa. Postaví sa pred zelené rady a pýta sa ich otázku na spôsob Matrixu. Čo by si vybrali? Modrá pilulka znamená, že všetci Rómovia by zmizli zo Slovenska a bol by pokoj. Červená pilulka symbolizuje, že by sa Rómom pomohlo pozdvihnúť, dosiahnuť lepšie vzdelanie a vymaniť sa zo zlej sociálnej situácie. Obdivujem jeho odvahu. Tlieskam. Kotlebovci ho ale vysmievajú, hulákajú a jeden sa ho pýta či fetoval. Roman upozorňuje, že oni sami dávajú Rómom zlý príklad správania.

Grobianskeho prístupu sa dostane aj Katke Koščovej, ktorá inak spievala famózne. Najprv ju jeden muž okríkne, že prečo namiesto Slovenska používa spojenie „táto krajina“. Toto sa podľa mňa ťahá už od prezidentských volieb v roku 2010, keď to bol jeden z bodov kampane proti Ivete Radičovej. Počas jej druhej pesničky sa väčšina prívržencov ĽSNS zdvihne a ide vonku na prestávku. Potom ako zaspievala jednu pesničku po anglicky na želanie, na ňu začnú v závere hulákať, nech spieva po slovensky. Svoj postoj vyjadrila na diskusii, ale jej status na facebooku stojí za pozornosť. Ich správanie ilustruje povrchné vlastenectvo časti prívržencov ĽSNS. Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Za Boha, za národ. Veľké heslá, malý obsah. Témou viacerých otázok, bola ich dotknutosť. Akým právom ich uznačujú za extrémistov. Akým právom ich Bán a spol. poučujú. Akým právom idú proti Slovensku? Prečo strašia a rozdeľujú krajinu? Tu som už nevydržal a začal sa smiať, keďže iba hodinu predtým vykresľoval Miňo Kežmarok a okolie ako krajinu, na ktorú by sa s ľútosťou pozeral aj Bangladéš. Nechcem zovšeobecňovať, ale veľká časť Kotlebovcov sa stavia do úlohy spasiteľov Slovenska, spasiteľov, ktorým chýba elementárna slušnosť a tolerancia.

Ďakujem Andrejovi Bánovi, Michalovi Karakovi a celému organizačnému tímu Zabudnutého Slovenska, že investovali svoj čas a energiu do organizácie tohto výnimočného podujatia. Aj keď väčšina podporovateľov ĽSNS odišla rovnako presvedčená o svojej pravde ako predtým, je medzi nimi určite pár ľudí, ktorí nesúhlasia so všetkým, čo im Kotleba a spol. prezentujú. Potencionálni sympatizanti zas mohli vidieť, ako vyzerá správanie niektorých budúcich „budovateľov národa“. Vážim si, že diskutujúci ale aj spomenutí Martin zo Spišskej Belej, pani z Úradu práce, Roman z Rakús a ďalší našli odvahu vystúpiť. Slovensko potrebuje menej Miňov a viac ľudí ako sú oni.

Teraz najčítanejšie

Matej Petroci

Moja najobľúbenejšia sociálna sieť je Goodreads, vo voľnom čase rád lámem tradičné slovenské stereotypy, varím, upratujem a venujem sa historickému šermu. Zaoberám sa témami, ktoré sa dotýkajú najmä východného Slovenska – regionálne rozdiely, začlenenie vylúčených spoločenstiev, boj proti generačnej chudobe, nárast extrémizmu a odchod mladých ľudí z regiónov. Vo voľbách do NRSR kandidujem za koalíciu Progresívne Slovensko/Spolu s číslom 26.