Denník N

Kúsok pohľadu na seba

Dočítal som dnešný Patarákov blog, ako inakšie, plný podkožných myšlienok. Zboku pozerám ponad monitor počítača cez vzdialenejšie, otvorené okienko izbietky, na neomylne opakujúci sa proces zrodu nových začiatkov, nových posolstiev, nikdy nekončiacich výziev, a v kontexte prečítaného, už rituálne, beriem do rúk mysle impulzy z článku, k tichému premýšľaniu. Akurát dnes cestu myšlienok nielen vyťukám na klávesnici, ale aj zverejním.

Mám rád tému bytia, dá sa s ňou pracovať na rôznych úrovniach. Trošku poodhalím tú svoju, na ktorej som už dosť dlho, bez evidentného, takpovediac, hmatateľného posunu dopredu.

Nedeľu čo nedeľu som chodieval s otcom do kostola nachádzajúceho sa štyri kilometre od našej dediny, peši. Občas išla mama, aj brat, a mnohí ľudia z dediny. Kým som bol malý, mal som rád toto putovanie za povinnosťou, aj napriek tomu, že otcova autorita by nepripustila ani náznak výnimky. Usadený, väčšinou v prvej lavici na „chôre“, mal som dobrý prehľad, čo sa deje podo mnou, kto v nedeľu prišiel, kto neprišiel, a keď som podrástol, sedenie v prvej lavici bolo veľmi dôležité, to som už sledoval dievčenské zastúpenie jednotlivých fílií cirkevného zboru, očakávajúc, či príde aj tá, čo sa mi najviac páčila. A keď prišla, aj duchovná poživeň mala príjemnú a radostnú chuť. Spestrením bohoslužby bývalo chrápanie niektorých gazdov počas kázne farára, otcov starší brat bol v tom celkom dobrý, čo sa ho len otec naupozorňoval, štuchancami do boku. Aby to nevyznelo príliš jednostranne, mal som rád a dodnes mám mnohé nábožné piesne, slová aj melódiu. Bol som štandardným kresťanom, rešpektujúcim vierouku, ktorá mi bola vštepovaná či už doma, na hodinách náboženstva, v kostole.

Ako som dospieval, kládol som si mnohé otázky, na ktoré som nedokázal odpovedať. Najviac ma znepokojoval často používaný výrok o bohu ako láskavom a zároveň trestajúcom otcovi. To sa vo mne bilo najčastejšie. Ak je boh láska, nemôže byť zároveň tvrdo trestajúci. Tento duchovný rozpor vyvrcholil, keď som si zobral za ženu katolíčku. Akoby nielen evanjelici, otcovým zastúpením, ale aj katolíci, svokriným postojom, mali rozdielnych bohov. Postupne, časom, som prichádzal k poznaniu, že každý jeden človek má svojho boha. Aj tí, ktorí tvrdia, že boh neexistuje. Každý ho vyznáva, alebo zaznáva, na svojej vlastnej úrovni poznania a vnímania. Znamená to, že aj v náboženských spoločenstvách, vnútorný vzťah človeka k náboženskému bohu je výsostne individuálny. Komunita však dáva jednotlivcom pocit spolupatričnosti, hláseniu sa k tradícii svojich predkov, v ktorej vychovávajú aj svojich potomkov.

Ak som sa chcel posunúť sám v sebe, rešpektovanie tradície mi bolo na ťarchu. Bránilo mi v zodpovedaní na zásadnú, v zmysle duchovného napredovania, existenčnú otázku. Aby som mohol dôjsť k základnému presvedčeniu bez pochybností, bolo nutné dať príslušnosť k akémukoľvek náboženstvu na druhé miesto. Len tak som mohol spoznať a zároveň prijať všemohúcu, všade prítomnú, jedinečnú a nespochybniteľnú silu, menom BOH. Samotné uvedomenie si, že BOH je vo mne a ja som v BOHU, je len začiatkom, ale zároveň nevyhnutným predpokladom pre dosiahnutie vnútornej rovnováhy, poznania seba samého, napĺňanie zmyslu života. Úspešnosť nášho života v zmysle pokojného bytia, záleží na našej miere presvedčenia v jeho prítomnosť. Životný princíp v nás pracuje v náš prospech, nezávisle na našej viere, či neviere v neho, ak mu nekladieme do cesty príliš veľké prekážky.

Pod čiarou: Vždy ma fascinuje, keď vidím akou tajomnou silou disponuje krehký výhonok rastliny, predierajúci sa k svetlu, cez vrstvu asfaltu na krajniciach ciest.

 

Teraz najčítanejšie