Denník N

Sypanie soľničky znie ako rolničky

Stačí aj menej atmosféry

„Ak chcete, aby ľuďom stačilo k radosti menej, tešte sa z menej.“
Courtney Carver 

 

11h20 som už šnúrovala, Emma mi zase všetko povyvliekala a už ich bolo treba ísť zobrať. Mimovoľne som sa obzrela po kuchyni, či v nej nesvieti niečo nereprezentatívne. Máme totiž susedu, čo ďaleko dovidí a nerada by som ju pohoršila.

Pri kávovare stála prázdna fľaša slivovice. No tak ale tá pre zmenu mne nevadí. Slovanské korene sú hlboké a pre pokoj v rodine je toto dobrá novina. Kapor síce nehrozí, ale štamprlíky sa mi darí presadzovať už aj pri posedeniach francúzskych, šnaps neuznávajúcich.

 

V sobotu ráno sa tu Nico s Emmou hompáľajú ako na slaďák, aspoň kým im hrá nesladký Pink Floyd. Ja odriekam „vo vzkriesenie tela a v život večný“ v kuchyni. Úplne to pasuje! Aj Manon sedí vo svojom spote a niečo spieva, myslím, že tiež hľadá nejaký dobrý verš, asi z Kukulienky.

Čakajú nás fotogenické vajíčka a sypanie soľničky znie ako rolničky.

 

Poobede je obloha blízko nízko a na sivo. Emma má líca prilepené na okne a sústredene pozerá, ako mi mrznú ruky.

Nedovolila som tej našej ochotne čipernej susedke pohrabať lístie. Už dávno som nijaké nemala, naposledy pred 14timi rokmi, a bolo to to posledné, čo som stihla dokončiť s nebohým dedom Milanom.

Tak sa každý suchý list stal Lúčiacim sa .

 

Lesklé salonky dorazili priskoro a na trpezlivosti im to nepridáva. Keď nie je nik účastný, otváram ich predčasne.

Viem príliš dobre, že salonky sa rozbaľujú na Hromnice, keď už je jedlička na konci svojej slávy. Lenže ten Milan, ten to tak robieval…

Keď sa nikto nepozeral, postupne po vetvičkách vyjedal, a pekne ich potom naspäť duté upravoval. Ale dozvedieť sme sa to mali až vtedy, keď prišiel hromničný prídel šuchotavých papierov.

 

Foto logo: Mária Bruneau

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: