BLOG
Katarína Lorenčíková
Katarína Lorenčíková
1 186

Spomienka na trpkú minulosť…

Ako sa tak pozerám na výzdobu Prahy..  ozvala sa mi v hlave spomienka…20170403_18020320170403_181513 20170403_220526Je tomu už rok… presne rok, čo som pocítila pnutie a rozhodla sa niečo s mojim životom urobiť…. Ani neviem čo to bol za nápad – ale môj notebook nejako stále odkazoval na  Prahu.. a čokoľvek som hľadala – ma preklikávalo na pražské webové stránky….

Praha? Prečo nie…??

Pôvodne to mal byť iba víkend čchi kungu. Lenže to, čo sa stalo potom – som ani zďaleka neplánovala… A je tomu presne rok.

Pamätám sa presne čo prišlo potom….

Začal sa mi rozbiehať nový život. Prišla som z Prahy rovno do práce – čo bola vražda  (-: a už to fičalo…

Každý odo mňa niečo chcel. Plány, byrokratické triedne knihy, zoznamy žiakov,.. a ja som ani nemala čas poriadne na to podstatné – na učenie. Na deti. Na ich zvedavé oči. Na to, prečo tam vlastne prišli – na hodiny klavíra…

Potom prišla regresná terapia a ja som sa zobudila. Bol to šok. Bolo to niečo veľmi intenzívne. Ako keď,.. Vám zmenia program v hlave.. Respektíve Vám ho preladia. Začala som zo dňa na deň vidieť úplne iné veci. A bolo to veľmi rýchle.. Aha momenty sa striedali ako na bežiacom páse. Akoby mi niekto hovoril: „Počkaj… tu pracuješ? Fakt? A toto si chcela? To je presne ten život, ktorý si vytváraš každý deň…? Počkaj.. a tu bývaš?“

Chcela som tie neúnavné hlasy umlčať! Lenže oni prehovárali stále ku mne hlasnejšie..

No a potom prišiel zlom..

.. prišli skúšky. Scénka jak z filmu. Všetci tam tak dôležito sedeli. Už len červený koberec im chýbal. (-:  Moja žiačka sa snažila ako najlepšie vedela podať dobrý výkon.  Lenže v tom snažení sa pomýlila a všetci sa tvárili kyslo. Sledovali ju nemé tváre.

Fakt, že dievčatko strávilo dlhý čas v nemocnici a to výkon ovplyvnilo – neobstál. Takže môj monológ o tom, že sme ľudia a ona sa naozaj snažila celý rok vyznel maximálne pateticky.

Óch, aká som bola len vtedy naivná! A ako to vyznelo trápne… Nepoužila som zbrane súperov. Nestála som o ne… v tom čase som už nestála o žiadne stratégie, hry.. Toto bol úplne iný ring!!  Bol to príliš dravý ring! Kde by tam také niečo mohlo obstáť? Toto bola takpovediac „iná vibračná kategória..“ Vtedy som to ale nie celkom bola schopná pochopiť….

Tento moment ma dostatočne prebral…

Potrebovala som sa ešte vykúpať v dramatickom welnesse a presne 6.6.2016 som dala oficiálnu výpoveď…. Vraj „máte tam diabolské číslo..“ No áno.. však už končím vlastne (-: Pousmiala som sa tomuto záverečnému vtipu….

Praha mi dala niečo, o čom sa ťažko píše… ukázala mi kam môžem smerovať, čo potrebujem a čo nepotrebujem…. vrátila ma k mojej podstate…

A odvtedy….

Bolo toho veľa….

Preprogramovala som si hlavu hypnózou.. vyskúšala som rôzne náhľady práce s telom, bola aromaterapia, rôzne masáže, reflexná diagnostika, rolfterapia, čínska medicína, tanec piatich rytmov, autoterapia hlasom,…. psychoterapia… arteterapia… proces Cesty.. lucid dreaming… atď atď atď…

To všetko mi otvorilo a neustále otvára cestu…

Cestu k pochopeniu, ako funguje telo, psychika, ako zrecyklovať emócie, ako tu pobývať v tomto priestore a viac sa tešiť z pocitu dobrého zdravia a pohody, lásky v srdci ♡…. ako otvoriť srdce,….

Pretože to nás žiaľ nikto nenaučil…

Smutné, ale pravdivé…. učime sa čítať.. počítať.. písať.. ale nikto nás nenaučil ako spracuvávať strach, či hnev.. prijať aj negatívne tiene a pretvoriť ich v čosi úžasné.. lebo taký je presne život!

Ubehol rok… A ja vo Veľkonočnej výzdobe vidím minulosť. Ako som tu sedela s kufrom…  Ako sa to vo mne miesilo všetko ako v kotlíku na guláš… cez to všetko sa na to ale pozerám ako na skúsenosť, ktorá ma v tom čase posunula kamsi inam….

Takže sedím dnes na Staromestskej a pozerám sa na tú istú výzdobu, ktorú som zbadala v Prahe pred rokom… ibaže teraz za ten jeden rok vidím všetky tie skúsenosti, ktoré ma sformovali do akejsi inej podoby.

Som to ja.. ale zároveň nie som….

Je to naozaj zvláštne… sa takto vidieť.. inak cítiť…

Už sa ma nedotýkajú veci, ktoré mnou tak emocionálne otriasali pred rokom ako zemetrasenie…

Zároveň ale prišli nové témy. Vyskúšala som toho veľa!

Tento rok je pre mňa výzvou a je pracovný, vzdelávací, jazykový, viac cestovný…..

Roztiahnúť krídla a vzlietnúť…

To vyžaduje odvahu..

Pozerám sa cez výzdobu Veľkej noci do minulosti…. a vidím prítomnosť…  ale aj to množstvo práce za sebou ako aj pred sebou…

A viem len jedno jediné: ak pre seba nič lepšie nečakáme, nikdy to nedostaneme..

7 rokov som žila vo svojej roli. Dokonalo som ju hrala. Bola som na ňu v tom čase dokonca pyšná! Mondié!!! Maska mi však prirástla ku koži a ťažko som vôbec uvažovala o zmene. Bolo tam veľa strachu…. vzorce, v ktorých som žila dlho ma dostatočne sfackovali.. tak, že som si sama pre seba už nič nebola schopná viac priať..

Ak si nedovolíme snívať, .. pomaly ale isto niekde hlboko vnútri duše zomierame…

Veľa som v tom čase stratila…

Odchod bolel. Ale bol aj výzvou….

Cesta pokračuje.. s vedomím, že vždy bude iba cestou plnou rozhodnutí a následkov. Zahnete doľava a budú sa diať iné veci ako by ste šli do prava..

Nikdy nebudeme mať istotu, že ideme správne. .. vždy to bude len iné…….

Ostáva len vychutnať si prítomnosť. S pôžitkom. Radosťou. A pokorou, že človek nie je stred Vesmíru….. ze všetko je pominuteľné …

Poníženie a sklamanie, ktoré som zažila v školstve  sa nakoniec stalo mojím novým odrazom. No a dnes cítim k tým negatívnym udalostiam spred roka neuveriteľnú vďačnosť.

Som vďačná za ten obrovský zlom…. dokonca som vďačná za to, že tí ľudia boli tak neskonalo nevedomí…. Paradox (-:

Situácie môžu byť často rovnaké. Môžu sa Vám opakovať. Dôležité je zmeniť náš celkový pohľad na ne.

A vtedy sa scenár kompletne zmení….

Takže to, čo sa vtedy zdalo ako tragédia – ma prenieslo nakoniec kdesi inde..

Kde? Cesta pokračuje a to si naozaj netrúfam povedať… Už až tak neplánujem. Viem len, že život sa stal radostnejším.. a ja si ho vedome užívam…♤♡♧

Sme tvorcovia nášho života, maliari plátna času….

Ale čo je to čas? Hmmm..  čas je veľmi relatívny …

Každopádne iba jedna malá rada: ak necítite naplnenie svojho bytia, nezostávajte príliš dlho na tom istom políčku…. Mohli by ste si na to zvyknúť…

Či je to vzťah a či práca.. postup je vždy rovnaký….

S

o

č

ť

d

p

r

á

z

dna…

210-fotosutaz-1-pozdrav-slnku-v-odraze-mora

PS: nebojte sa.. v najväčšej tme býva vždy svetlo (-:

A to mám naozaj starostlivo odskúšané♧

S vďačnosťou a spomienkou na minulý  rok…..

☆Večná ufónica Kity☆

(Tento blog bol napísaný na čarovnom Staromestskom námestí – v mojej milovanej ♡Prahe, ktorá zmenila môj život…)

 

 

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Majka z Gurunu, večná ufónica... hľadačka pokladov v nevšedných všednostiach... Skladateľka, hudobníčka, textárka, speváčka, cirkušantka života.. Našu music nájdeš na www.zabie-pierko.com O mne? Dočítaš sa viac na mojom webe: www.vwala.sk Život je ako tanec! Namaľuj si svoj obraz života.. namaľuj si sny..... Vesmír nie je až taký krutý, aby všetkým splnil ich priania (-:

Blogy

|