Ak zoberieme do úvahy, že väčšina ostatných médií, ktoré sa venujú investigatívnej žurnalistike (a súkromné televízie už vlastne žiadne investigatívne programy nemajú, aj ich spravodajstvo začína byť výrazne odlišné od STV) alebo celoštátnemu spravodajstvu, je vo vlastníctve bohatých súkromných domácich vlastníkov – súkromných inštitúcií (ak nechceme použiť výraz oligarchovia alebo kartely), ktorí môžu mať svoje záujmy (nie vždy zhodné so záujmami občanov) a súčasne online médiá ponúkajú veľmi fragmentovaný diskurzívny priestor (ak nechceme hovoriť priamo o konšpiráciach, fake news a hoaxoch alebo uzavretých ideologických getách), zostávajú nám – okrem niektorých menej populárnych médií – len médiá verejnej služby na obranu demokracie počas krízy, alebo aj na zabránenie možnej postupnej degenerácie liberálnej demokracie a (chabého) právneho štátu, vrátane médií verejnej služby, ako to bohužiaľ vidíme v súčasnosti aj v iných oblastiach nielen v Poľsku alebo v Maďarsku. Prečo však zlyhali Maďari alebo Poliaci v týchto oblastiach? Väčšinou si zlyhávania  spôsobujeme sami svojou nečinnosťou. Napríklad tým, že nebránime dôležité a funkčné inštitúcie. Alebo ich aj bránime, ale nie efektívne. V našom prípade to znamená prejaviť občiansky záujem o práve prebiehajúcu voľbu riaditeľa RTVS. K tomu je ale potrebné poznať nejaké fakty. Vieme, aký obraz o súčasnom pôsobení RTVS ako inštitúcie a jej súčasného riaditeľa, ale aj o prihlásených kandidátov na túto funkciu vytvára mediálno-verejný diskurz? Tento diskurz môže ovplyniť občanov, ale aj komentátorov (ktorí sa utvrdzujú vo svojom názore čítaním podobných príspevkov), ale tiež politikov (ktorí budú voliť generálneho riaditeľa). Preto je dôležité vedieť, do akej miery je mediálno-verejný diskurz presný a spoľahlivý navigátor pri našom informovaní o tejto téme.

Prečo sú inštitúcie dôležité?

Podľa Paula Colliera (trochu spochybnené tu) existujú štyri fázy zavedenia právneho štátu v rozvojových krajinách. Prvou je obmedzenie násilia, potom ochrana majetkových práv, existencia od štátu nezávislých kontrolných inštitúcií a nakoniec prevencia korupcie vo verejnom sektore. Ak tento vývoj obrátime reverzne na Slovensko (iste, už nie sme typická rozvojová krajina), tak máme vysokú mieru korupcie (Maďarsko a Chorvátsko sú na tom zhruba rovnako, Taliansko a Grécko ešte horšie), jedno z najmenej nezávislých súdnictiev v rámci EÚ (podľa vnímania občanov a firiem, podobne to vnímajú Bulhari, Taliani a Chorváti), nie nezávislú policajnú inšpekciu (hoci nie vždy to je nutné či preferované riešenie), ochrana majetkových práv je rovnako problematická (v rámci ochrany špecificky vybraných intelektuálnych práv sme patrili medzi najhorších spolu s Írmi a Čechmi, medzi najhorších patríme aj v prípade riešenia úpadku resp. konkurzu firiem). Otázka potom je, či nárast popularity kotlebovcov a im podobných nie je predzvesť možného návratu k násiliu práve v dôsledku opísaných negatívnych stavov alebo trendov? Je zrejmé, že je urgentné zlepšiť fungovanie kľúčových inštitúcií štátu a spoločnosti. Inštitúcie sú dôležité v liberálnej demokracii. Rozklad demokracie, ale aj štátu, začína rozkladom kľúčových inštitúcií. Medzi najdôležitejšie inštitúcie v demokracii nepochybne patria médiá. A spomedzi médií sú najdôležitejšie tie, ktoré neslúžia ani politikom, ani vlastníkom, ale verejnosti.

Niektorí, napr. M. Klein radia študentom použiť na sfunkčnenie inštitúcií dosť radikálne postupy.  Možno ale stačí alebo je vhodnejšie v prvom rade ochrániť/podporiť to, čo už alebo ešte funguje, alebo už začína fungovať.

V našom prípade ide o RTVS

RTVS je v súčasnosti podľa mediálno-verejného konsenzu kvalitatívne na najvyššej úrovni za posledných najmenej dvadsať rokov.  Skutočne, stačí porovnať údaje za rok 2011 s údajmi za rok 2016. Iste, je tu čo zlepšovať. STV občas vysiela zahraničné dokumenty, ktoré sú skôr propagandou ako dokumentom, ale tomu sa asi nedá úplne vyhnúť.  Nakoniec, striktne vedecké postupy by sa asi ťažko uplatnili v televíznom vysielaní. Niekedy ale RTVS postupuje dôslednejšie, a vopred si overuje, aké dokumenty bude vysielať.  Spravodajstvo RTVS je však väčšinou komplexnejšie a objektívnejšie (hoci, pochopiteľne, stručnejšie) ako spravodajstvo aj serióznych denníkov. Spravodajstvo RTVS je kvalitatívne o niečo lepšie ako spravodajstvo Markízy, komplexnejšie ako vysielanie TA3 a podstatne lepšie ako špecificky zamerané spravodajstvo Joj. Má však ďaleko od dokonalosti, ako to podrobne rozobral Ľ. Lintner. Problémom sa zdá byť aj menšia dynamika rozvoja zaznamenaná (v porovnaní s konkurenciou a s STV) v prípade SRo.

V prípade diskusných relácií RTVS – Sobotné dialógy (pozri kritiku)  a O 5 minút 12 analýza ukázala, že ak bol niekto nejak (máličko) zvýhodnený, tak to boli  predstavitelia Smer-SD.  Aj podľa inej analýzy, počas roka 2016 a tretej vlády R. Fica v reláciách O 5 minút 12, V politike (TA3), Sobotné dialógy, Na telo a Naživo s B. Závodským (Rádio Expres) najčastejšie vystupovali predstavitelia vládnucich strán.
Iste, aj RTVS zažila nedávno svoj škandál s odhalenými súkromnými SMS-kami a emailami z nedávnej minulosti. Nešlo však o systémové zlyhanie, ale o morálne a súkromné zlyhanie jednotlivcov, ktoré našťastie neovplyvnilo výsledný verejný výstup. Niektorí si, samozrejme myslia opak a/alebo poukazujú najmä na morálnu rovinu problému vo vzťahu k jednotlivcom, v čom majú pravdu.

Profesionáli poukazujú na niektoré ďalšie nedostatky

Napríklad Z.Ťapákovej prekáža celkovo „komerčnejšie naladenie RTVS„, ktoré sa prejavuje napríklad absenciou životopisných portrétov významných osobností Slovenska, požaduje viac debát a okrúhlych stolov, viac záznamov alebo živých vysielaní z kultúrnych vystúpení, publicistiky o jednotlivých druhoch umenia, ich historickom vývoji i súčasnosti, formáty, ktoré by rozvíjali občiansku spoločnosť či podnikateľské prostredie. Rezervy videla aj v spravodajstve, najmä v politických diskusiách, investigatívnej publicistike, v detských programoch, ako aj v programoch pre národnostné menšiny. Určite by podľa Ťapákovej bolo skvelé vyrábať viac kvalitných seriálov.

M. Kernová už dávnejšie skritizovala úroveň „talk-show“ P. Marcina.  Hoci táto šou má 36 000 podporovateľov na Facebooku, a niektoré jej časti majú aj viac ako 400 000 divákov, jej humoristická úroveň zostáva naozaj slabá. Nie vždy to je inteligentný humor, čo súvisí s predstavou o humore na strane moderátora. RTVS však čoraz častejšie prináša množstvo iných, podstatne lepších zábavných a/alebo vzdelávacích programov, ktoré si získavajú svojich divákov.

D. Krajcer (bývalý novinár aj politik) považoval za obrovské zlyhanie RTVS chýbajúci spravodajský multifunkčný portál, vyčítal RTVS zrušenie diskusnej relácie Pod lampou,  negatívne vnímal politickú publicistiku a dramaturgiu relácie O 5 minút 12. Nerozumel ani prečo sa nepokračuje v spájaní STV a SRo (Sme, 27.5.2017).

Politici sú nespokojní

Napriek vyššie uvedeným výhradám, alebo práve kvôli nim (v prípade výhrad – čiastočne oprávnených – zo strany politikov), RTVS si zaslúži podľa diskurzu našu podporu. Dôvody obáv a súčasne potreba obrany RTVS už boli viackrát verejne pomenované. Jedna z troch vládnych strán by chcela mať RTVS “v správe”, druhá (hoci nie úplne) je nespokojná so svojim imidžom (resp. s imidžom vlády, predsedu vlády (k tomu pozri ironickú reakciu aj tu), a informovaním o stave či rozvoji štátu vytváraným RTVS vo svojom spravodajstve. Naposledy koncom apríla predseda vlády R.Fico vyjadril svoju nespokojnosť, že RTVS „nezverejňuje dobré správy z hodnotenia Európskej komisie.“

Najobsiahlejšie sa R.Fico na tému RTVS vyjadril v parlamente začiatkom apríla (7.4.2017, Pravda, s.2), keď uviedol že Grendel riadil SMS-kami RTVS, spomenul „útoky“ redaktorov STV a SRo na predstaviteľov vlády, správanie moderátorov v konkrétnych diskusných reláciach v STV a SRo. Podľa R.Fica situácia v médiách je pokrivená tak, že znemožňuje demokratickú politickú súťaž.

SNS ešte pred rokom kritizovala v RTVS: „spravodajstvo a publicistiku, ale aj jazykovú kultúru redaktorov a moderátorov.“ SNS kritizovala aj neadekvátne rozdeľovanie fondov na audiovizuálnu tvorbu pre jednotlivé rádiá a jej centralizáciu do Bratislavy. Predseda strany (a parlamentu) A. Danko vyčítal RTVS, že na nej „zarábajú súkromné firmy.“ (Plus 7 dní, 17/2017). Poslancovi Hrnkovi prekážal“: „Aj logo, aj názov.“ 

Politici ako kritiku RTVS uvádzali väčšinou príliš všeobecné a často nekonkrétne výhrady – „nevyvážené spravodajstvo“  – M. Lajčák, „nevenuje sa životu ľudí v regiónoch“ – R. Kaliňák (Smer-SD, viac aj tu, pozri Správy z regiónov, ale je pravda, že určité problémy v tomto smere priznáva a vysvetľuje ich príčiny samotná RTVS, a v posledných týždňoch hľadá regionálnych redaktorov), „robí z občana hlupáka a vymýva mu mozog“ – A. Hrnko (SNS), „má hodnotovo blízko k bratislavskej kaviarni„- M. Číž (Smer-SD), problémom je údajne aj „jazykový prejav moderátorov a objektívnosť spravodajstva“ – K. Farkašovský (SNS). Farkašovský však súčasne označil Dvojku za „naozajstnú a solídnu alternatívu voči súkromným televíziám„, kým rozhlas podľa neho „upadol do sivého priemeru“ (Plus 7 dní, 17/2017).

V prípade jazykového prejavu moderátorov správ STV analýza M.Horvátha z roku 2014 ukázala, že:“Celkový počet zaznamenaných chýb … však v nijakom prípade nedokazuje často pertraktovanú tézu o ľahostajnom vzťahu súčasných žurnalistov a žurnalistiek k jazyku ako komunikačnému médiu, ani tvrdenie, že jazyková kultúra a kultúra vyjadrovania súčasných masovokomunikačných prostriedkov je na nízkej až katastrofálnej úrovni. …, úroveň jazykovej kultúry moderátorov i externých redaktorov, participujúcich na tvorbe jednotlivých spravodajských blokov v rámci hlavnej spravodajskej relácie verejnoprávnej RTVS/Slovenskej televízie, je relatívne dobrá“. Podobne, Petráš v rokoch 2014 /2015 zhodnotil, že: „Spravodajské príspevky vo verejnoprávnej inštitúcii RTVS možno označiť za intonačne „pokojnejšie“, ustálené (v porovnaní s komerčnými médiami – pozn. AS), pokiaľ nie sú modifikované napr. dramatickou alebo tzv. odľahčujúcou témou.“

Názory D. Jarbjabka (Smer-SD) a J. Kiššovej (SaS) na RTVS a médiá verejnej služby (v diskusii sa používa zastaraný termín „verejnoprávne“ médiá) boli predstavené v spoločnej diskusii v TabletTV 11.4.2017

Ale aj B.Bugár z Most-Híd uviedol príklad, že STV neinformuje „o všetkom, o zlých, ale aj o dobrých veciach – o transparentnejšom žiadaní o európske peniaze, že to bude dvojkolové.“ Toto však nie je vždy správa do hlavného večerného vysielania – ale určite je to správa do regionálnych správ. Ale RTVS akoby sa učila za chodu, a tak napríklad 11.5.2017 venovala v hlavnom večernom spravodajstve priestor tlačovej besede na ktorej R.Fico spolu s ďalšími oznámil nové výzvy pre MVO na boj proti korupcii a za lepšiu verejnú správu. B.Bugár ďalej spomenul (v TA3), že Most-Híd má záujem uchovať verejnoprávnosť RTVS. To je dobrá správa. Okrem toho B.Bugár na jednej strane pochválil  Rádio Patria, na druhej strane vyjadril nespokojnosť s rozsahom vysielania pre menšiny v médiách verejnej služby. B. Bugár sa tiež pokúsil vysvetliť, že v spravodajstve je žiaduca prioritizácia širších spoločenských tém v spravodajstve na úkor niektorých bulvárnych tém.

Vzhľadom na vyššie uvedené je nepochybne zaujímavé (a zo spätného pohľadu až absurdné), že v roku 2014 opozičná poslankyňa L. Nicholsonová (SaS) vyhlásila, že „z STV sa stáva slúžka Smeru, ktorú podľa našich kuloárnych informácií riadi Erik Tomáš, šéf tlačového odboru na úrade vlády.“

Ozvali sa hlasy zo SNS o potrebe zmeniť súčasné médium verejnej služby na štátnu televíziu.

Niektorí sa samozrejme môžu nachytať na to, že po „zoštátnení“ ušetria pár eur za službu verejnosti.

K tomu je zaujímavá negatívna odpoveď tu.

Iní veria, že RTVS by mohla lepšie hospodáriť, a až potom pýtať viac peňazí. Niečo na tomto tvrdení SNS môže byť pravda – pozri tu. Mimochodom, so žiadosťou o reakciu na túto vecnú kritiku som oslovil aj generálneho riaditeľa RTVS…

Aké kritické hlasy na adresu najmä STV ešte nachádzame?

Napríklad bývalá novinárka a poslankyňa za HZDS, E. Zelenayová v roku 2016 tvrdila, že „ide najmä o nevyvážené publicistické relácie, o neposkytnutie priestoru všetkým názorovým skupinám spoločnosti.“ Otázka však skôr je, ktoré skupiny by mali dostať priestor – napríklad RTVS riešila problém čo s kotlebovcami. Matica slovenská kritizovala spravodajstvo v rámci predvolebnej kampane na amerického prezidenta koncom minulého roka (k tomu pozri aj tu) ako aj reláciu Večera s Havranom (M. Havran uviedol svoje stanovisko). Rozpor dvoch hodnotových svetov – Matice slovenskej na jednej strane, a M. Havrana spolu s Nadáciou otvorenej spoločnosti na strane druhej, výstižne ilustruje aj ocenenie relácie M. Havrana v súťaži Novinárska cena (v kategórii Audiovizuálna žurnalistika a fotožurnalistika: Najlepší rozhovor, beseda, diskusia: Michal Havran – Večera s Havranom) v máji 2017.

Okrúhly stôl Matice slovenskej v roku  2014 zosumarizoval viacero výhrad matičiarov voči RTVS. E. Chmelár uviedol: „najpozitívnejšie hodnotím programovú skladbu televíznej Dvojky“, ale súčasne spomenul, že „spravodajstvo je často menej objektívne ako spravodajstvo komerčných médií“.  Príklad alebo dôkazy chýbajú.

J. Sabol oprávnene kritizoval obmedzenú ponuku televízneho archívu STV.

Zdá sa, že z ideologického pohľadu, najmä mnohí stúpenci Smeru-SD a SNS zdieľajú kritický postoj voči RTVS.

To je veľmi zaujímavé vzhľadom na skutočnosť, že V. Mika bol podporený pri svojej (tajnej) voľbe (podľa všetkých zdrojov) najmä Smerom-SD.

Kritiku RTVS zo strany stúpencov tvrdého jadra SNS, sústredených najmä okolo Slovenských národných novín, som už uviedol.

Ako to ale vidí redakcia ľavicovo-liberálnej Pravdy?

Pravda informuje štandardne, a nenachádza veľa chýb

Zásadný rozdiel v informovaní o chystanej voľbe riaditeľa RTVS medzi Pravdou na jednej strane, a Sme, ale aj Denníkom N na druhej strane, bol viac kvantitatívny (Sme aj Denník N publikovali viac článkov, viac dlhších analytických článkov a viac článkov na prvých stranách), ako kvalitatívny. Pravda asi najväčšiu pozornosť venovala tejto téme v druhom aprílovom týždni.

Z hľadiska obsahu totiž ani spravodajstvo ani komentáre publikované v Pravde neprinášali vlastný kritický pohľad na súčasný stav RTVS. Pravda ale na rozdiel od spomínaných dvoch denníkov, ale aj na rozdiel od portálu Aktuality.sk, alebo aj, v relatívnych hodnotách a vzhľadom na bulvárne zameranie Nového času a Plus Jeden Deň, aj v porovnaní s týmito médiami, akoby brala tému výberu generálneho riaditeľa RTVS ako „business as usual“. Inými slovami, kým najmä Sme a Denník N (a celkovo médiá) venovali tejto téme mimoriadnu pozornosť, Pravda túto tému nevidela ako kľúčovú. Pravda akoby vychádzala z prieskumu uverejneného v komentári J.Gembického (15.4.2017, s.39), podľa ktorého viac ako 60% voličov Smeru-SD nepopieralo skvalitnenie obsahu RTVS. Pravda tiež musela brať do úvahy interný rozkol v rámci Smeru-SD, keď minister kultúry M. Maďarič (Smer-SD) inak hodnotil RTVS ako predseda vlády R.Fico (Smer-SD) a R. Kaliňák (Smer-SD) (Pravda, 12.4.2017, s.2). Dôležitý bol aj rozkol v rámci koalície, keď SNS chcela rovno zoštátniť RTVS (Pravda, 10.4.2017, s.2). Toto všetko sa odrazilo napríklad aj v komentári G.Rothmayerovej (3. 5.2017, s.31), podľa ktorej sa televízne vysielanie ako celok zlepšilo, a najmä Dvojka, vďaka Marte Gajdošíkovej, je ukážková, kým rozhlas je slabší. Vo veľkom rozhovore (29.4.2017) R.Fico uznal, že „kvalita vysielania sa pravdepodobne posunula ďalej“, ale súčasne dodal: „spravodajstvo nie je objektívne, je opozičné. Príklad: EK vydala správu o tzv. sociálnom pilieri, kde sa porovnávali štáty a Slovensko vyšlo veľmi dobre. Podpredseda komisie chcel túto informáciu sprostredkovať ľuďom na Slovensku, oslovil STV, a tá odpovedala, že je to abstraktná téma. To je typické pre ňu (RTVS)“. Nie je to asi najlepší príklad „opozičnosti RTVS“, ale aspoň vieme, čo trápi predsedu vlády na spravodajstve STV. K voľbe nového riaditeľa R.Fico povedal: „koalícia sa stretne a začneme o tejto téme hovoriť bez toho, aby sa urobil zásah do slobody médií.“ Koaličnú radu spomínal aj A.Hrnko (Pravda, 11.4.2017, s.1, 2-3): „koaličná rada ešte definitívne stanovisko nedala“. Pravda akoby pragmaticky-racionálne uznala, že ide o tému, o ktorej rozhodne úzke vedenie vládnej trojky.

Kandidátov bolo 12, už ich je len deväť

O mnohých z nich máme málo informácií alebo žiadne informácie. Najznámejší je asi súčasný riaditeľ V. Mika, ktorý čoskoro potom ako ohlásil kandidatúru čelil osobne kritike –  potenciálne nepríjemnej, k čomu sa nie veľmi presvedčivo vyjadril V.Mika na Facebooku). Druhým najznámejším je J. Rezník (pozri aj tu), skôr staršej generácii je známy F. Flašík,  ktorý si chcel v prvom rade vyjasniť ciele alebo význam služby verejnosti, pozri aj tu a tu, aj tu, aj tu, a jeho víziu),   Z. Ťapáková  sa tiež preslávila skôr negatívne (pozri aj tu a tu), P. Abrahám je pre väčšinu asi neznáma tvár (pozri nepríjemné fakty z minulosti tu), a máme aj ďalších väčšinou málo verejne známych prihlásených kandidátov.

Väčšina z kandidátov má za sebou nejakú minulosť, a tá väčšinou (ľudia sa menia) naznačuje, čo od koho môžeme očakávať v ťažkých časoch…. Príslušníci generácie X napríklad vcelku chápu, prečo napríklad kandidát J. Rezník sa javí z hľadiska pevnosti odolávať politickým tlakom ako problematický (ale opäť, ľudia sa menia a v citovanom prípade protestného listu mal byť údajne hlavným cieľom protestu najmä K. Farkašovský, vtedy v SRo, dnes v NR SR) . Dejiny v malej krajine prinášajú aj ďalšie paradoxy – keď Mika a Rezník stáli každý na inej strane jedného dlho vlečúceho sa sporu. Podobne, Rezník mal kedysi dávno ako (vtedy) ústredný riaditeľ Slovenského rozhlasu problémy pre obchodné kontakty s Kaliňákovou firmou.

10. máj bol termín na doručenie prihlášok kandidátov, voľba by sa mala uskutočniť 22. júna alebo (opakovaná voľba) 29. júna.

Ak máte ilúziu, že pôjde ako „vždy“ v prvom rade a už pri (pred)výbere v rámci výboru NRSR 30. mája o nestrannú apolitickú voľbu – výber profesionála – prečítajte si tu, tu alebo aj tu. Že je naozaj možné zvoliť generálneho riaditeľa (tu sú jeho plány) média verejnej služby aj napriek kritike zo strany politikov dokázali Česi. Zmena k lepšiemu sa začína javiť u nás, ako o tom svedčí verejné vypočutie kandidátov na riaditeľa ÚVO aj za účasti predstaviteľov mimovládok. Tu treba uviesť, že samotné verejné vypočutie nebolo dôsledkom tlaku verejnosti či osvietenia našich domácich politikov, ale tak ukladal zákon.

Koho a ako/prečo vybrať/podporiť?

Je zrejmé, že ani jeden kandidát nie je bezchybný. Ako pri každej voľbe či pri každom výbere, treba zvažovať a starostlivo vyberať.

V mediálno-verejnom diskurze mainstreamu, aspoň implicitne, zarezonovala schopnosť odolať politickým tlakom. Podľa žurnalistického diskurzu víťazí Mika, slabší je Rezník (je za tým jeho postoj k menšinovému vysielaniu alebo ešte divoké mečiarovské 1990-roky?), pravdepodobne prehráva aj Ruttkay (pozri názor tu), na druhom mieste by mohol byť Abrahám, kým Ťapáková, Dírer a Flašík a sú nepredvídateľní v tomto smere (alebo sa  o nich nepíše v tomto smere), a ostatní kandidáti akoby boli vopred odpísaní).

Zatiaľ vieme, že Smer-SD a SNS skôr preferujú Rezníka, kým Most-Híd je proti nemu. Miku nechce ani Smer-SD, ani SNS (a vyskytli sa názory, že väčšina opozície plánuje podporiť práve Miku – Pravda, 15.4.2017, s.2), Most-Híd tiež vzniesol svoje výhrady voči Mikovej kandidatúre. Mika sa spolieha na kvalitu svojho projektu a na dosiahnuté výsledky. Flašík, vzhľadom na svoju podnikateľskú minulosť, bude asi nepriechodný pre väčšinu politických strán. Ťapáková môže získať podporu vládnych strán, najmä Smer-SD a SNS, ale sú s ňou spájané (či už oprávnene, alebo nie) nedávne škandály. Abrahám sa vie rázne postaviť proti niečomu alebo za niečo, čo politici tiež neradi vidia. Problémom môže byť aj jeho vyšší vek (65 rokov), ale súčasne plusom môže byť jeho ekonomické vzdelanie ako aj skúsenosti získané počas pôsobenia v mediálnom regulačnom orgáne. Jeho pôsobenie v médiách je už staršieho dáta. Ruttkay bol časťou médií vykresľovaný ako najpravdepodobnejší kompromisný koaličný kandidát, ale súčasne ako servilný človek. To ale, bohužiaľ, nemusí byť v našich podmienkach nevýhoda.

Kritická analýza mediálno-verejného diskurzu (použitie blogov, vrátane konzultácií s expertmi a „insidermi“) však ukazuje, že v praxi nebol až taký veľký rozdiel medzi schopnosťou odolávať politickým tlakom pri posledných riaditeľoch RTVS, resp. v prípade Rezníka, Zemkovej a Miku.

Potom by mala byť dôležitá dosahovaná úroveň dosahovanej profesionality/dosiahnuté výsledky. Podľa prevažujúceho žurnalistického diskurzu výsledky (zohľadniac najmä kvantitu výstupov alebo zmienok) by boli v poradí Mika, Ťapáková, Rezník, s odstupom (a otázkami) Flašík, Ruttkay, s ďalším odstupom Abrahám a Dírer, ostatní kandidáti akoby boli vopred odpísaní. Kritická analýza mediálno-verejného diskurzu (použitie blogov, vrátane konzultácií s expertmi a „insidermi“) však ukazuje, že V.Mika spravil veľa, ale nie všetko, a nie všetko dobre.

Nasledovať by mali skúsenosti s riadením TV a rozhlasu.  Táto téma akoby nehrala až takú úlohu pri výbere kandidáta podľa mediálneho diskurzu. Ale minimálne implicitne to bolo zrejmé a spomínané u Miku, Rezníka, Ťapákovej. U Abraháma nebolo uvedené, že má  skúsenosti už staršieho dátumu, a u Ruttkaya, Flašíka ani u Dírera nezaznelo, že tieto skúsenosti sú malé alebo žiadne, ostatní kandidáti akoby boli vopred odpísaní. Je pravda, že manažérske skúsenosti z akejkoľvek oblasti sú alebo by mali byť akceptovateľné – k tomu pozri názor tu.

Schopnosť hospodáriť efektívne s verejnými peniazmi by nás asi mala tiež zaujímať u kandidátov. Prvé miesto by bolo neobsadené, na druhom mieste by bol asi Mika, ale s veľkými výhradami v občasnom diskurze. V prípade Rezníka médiá nezaujali žiadne stanovisko – to, že hospodári podľa plánu, ešte nič neznamená, kedže dostáva veľké dotácie. Ťapáková bola už dávnejšie prezentovaná v mediálnom diskurze ako osoba, ktorá sa správa k verejným peniazom nezodpovedne. Pri kandidátoch Abrahám, Dírer a Ruttkay boli nejasné/neznáme tieto ich kvality, resp. boli nepredvídateľní. Flašík bol občas vykresľovaný ako človek, ktorý zbohatol nie úplne čestným spôsobom. Opätovne, o ostatných kandidátov sa médiá ani nezaujímali.

Bolo by žiaduce, aby aj poslanci si stanovili jasné kritéria výberu najlepšieho kandidáta. V súhrne sa dá povedať, že podľa žurnalistického diskurzu Mika by mohol byť najvhodnejším kandidátom, ak by zlepšil svoje slabé stránky, resp. výkony.

Výberovo-hodnotiace parametre je ťažko presne určiť (a naplniť obsahom) bez hlbšej analýzy.  Vyžadovalo by si to množstvo čiastkových analýz (hoci, najpreukaznejším kritériom pri akomkoľvek výberovom konaní je prehľad už reálne dosiahnutých výsledkov).  Napríklad to, že niekto niečo riadil, neznamená, že to riadil aj hospodárne alebo s profesionálnymi výsledkami. Faktor politickej odolnosti je tiež ťažko overiteľný inak ako na základe nedávneho pôsobenia pod politickým tlakom, hoci príliš úzke vzťahy s politikmi môžu byť dostatočný varovný signál.

Samozrejme, dôležitým hodnotiacim aspektom by, aspoň teoreticky,  mali byť aj (zatiaľ neznáme) projekty kandidátov. Niečo už naznačili niektorí vyššie (najmä Ťapáková a Flašík), a kandidáti majú ešte takéto známe plány:

Rezník: chce osloviť nielen politikov, ale širokú verejnosť, je nevyhnutné otvoriť diskusiu o verejnoprávnych médiách ako takých, predovšetkým v otázkach ďalšieho bezbariérového šírenia ich programov pre celú verejnosť a ich financovania. Jednotka ako univerzálny plnoformátový okruh s klasickou BBC trojčlenkou vzdelávať – informovať – zabávať, Dvojka ako okruh určený cez deň pre deti a mládež s dôrazom na dobrodružstvo poznávania a večer vyhradený pre náročného diváka. Trojka by mala byť športovým okruhom doplneným o publicistiku o zdravotnom životnom štýle. 

V pláne má budovať „RTVS ako otvorenú, profesionálnu, participatívnu a rozvíjajúcu sa inštitúciu, vedomú si svojej spoločenskej zodpovednosti.“(Pravda, 15.4.2017, s.2).

Ťapáková: chce návrat k národným, ľudovým a kultúrnym hodnotám, tzn. budovanie verejnoprávnej televízie ako silnej alternatívy ku komerčným staniciam. Tiež priblíženie sa divákom všetkých vekových kategórií (deťom a seniorom), ako aj národnostným menšinám.

Flašík: chce jasne definovať verejnoprávnosť, riešiť financovanie televízie a jej modernizáciu, spojiť s tlačovou agentúrou TASR a prepojiť ich tak technologicky, ako aj personálne, zmeniť RTVS na akciovú spoločnosť, čím by sa sprehľadnili financie aj spôsob riadenia. Chce aj vlastnú kapitolu RTVS v rozpočte.

R. Dírer: virtuálna Trojka, vysielanie na sociálnych sieťach a digitálnych platformách

M.Ruttkay: rozšíriť servis pre konzervatívneho a odborného diváka, prispôsobiť Tv a rozhlas informačným potrebám budúcich generácií

Viac informácií o projektoch niektorých kandidátov priniesol pár dní pred vypočutím kandidátov portál omediach.com. Konkurečný portál o médiách medialne uverejnil rozhovory s hlavnými kandidátmi najmä v posledných májových dňoch: S V. Mikom, F.Flašíkom, M. Ruttkayom, R.Dírerom, a ešte v apríli s J.Rezníkom.

Hoci F. Flašík intenzívne a čiastočne V. Mika poukazovali na tému vizionárskeho smerovania RTVS („čo chceme od médií verejnej služby?“), nikto z kandidátov vo verejnej debate nespomenul public value test. Uvidíme, či to niektorý kandidát bude riešiť vo svojom projekte. Tento problém sa napríklad týka online služieb RTVS.

Problémom je, ako je jasné z citátov uvedených vyššie, že kandidát musí vyhovovať v prvom rade politickým stranám: „“Koalícia musí mať spoločného kandidáta, pretože ak nie, mohlo by to v nej vyvolať aj napätie“ (B. Bugár). V rámci tejto debaty viackrát priamo alebo nepriamo zaznelo, že vlastne o voľbe rozhodne (v konečnom dôsledku) koaličná rada. Napríklad B.Bugár povedal:“koaličné strany ešte nemajú dohodnutého spoločného kandidáta. …. voľba v Národnej rade musí byť tajná. …..koaličné strany sa na mene dohodnú a budú mať jediného kandidáta.“

Na toto verejné pokrytectvo – keď sa tvárime (ako aj na mnohých iných miestach či pri iných príležitostiach), že vyberáme najlepšieho kandidáta na základe akýchsi objektívnych kritérií, ale v skutočnosti sa kľúčové rozhodnutia robia neverejne, reagoval asi iba bývalý riaditeľ STV Richard Rybníček.

Stretávame sa ale s názormi, že „Myslíme to s generálnym riaditeľom vážne presne tak ako pred piatimi rokmi. Dôverujem NR SR, že vyberie najlepšieho“ (D. Jarjabek, Smer-SD). Podobne minister kultúry M.Maďarič (Smer-SD) presadzuje kontinuitu: „Dnes nám súčasný manažment odovzdáva funkčnú RTVS, ten pokrok je výnimočný, dá sa ilustrovať na číslach, spokojnosti ľudí a ja si nekladiem otázku, aby prišiel niekto iný, nech je kontinuita.“

V praxi politická podpora kandidátov priniesla rozpačité výsledky.

Alternatívny pokus hodnotiť šance kľúčových kandidátov na zvolenie bol uskutočnený tu. Analytik R. Choleva v ňom dal najväčšie šance na zvolenie (51%) J.Rezníkovi.

Väčšina aktérov zapojených do mediálno-verejného diskurzu priamo alebo nepriamo podporovala V. Miku.

Zostáva len dúfať, že hodnotenie éry V.Miku nevojde do histórie vetou „vcelku schopný ale politicky málo poslušný„, čo by bol síce posun oproti hodnoteniu iného ústredného riaditeľa STV pred cca dvadsiatimi rokmi („politicky poslušný, ale neschopný„), ale súčasne nie veľmi motivujúce pre jeho nástupcu či nástupkyňu. Samozrejme, mediálno-verejný diskurz netvrdil vždy, že V. Mika je jednoznačne najlepší kandidát (aj ja osobne som sa stretol sa s viacerými kritickými výhradami voči jeho dosiahnutým výsledkom aj podľa zdrojov zvnútra RTVS), a je vcelku možné, že aj medzi neznámymi alebo málo známymi kandidátmi sú talenty. Najprepracovanejšiu odbornú kritiku pôsobenia V.Miku z profesionálneho pohľadu napísal Ľ. Lintner. Je to dlhý príspevok, ale stojí za prečítanie.

Ale bol zreteľný rozdiel v tom, ako mainstreamové online a offline médiá prevažne priamo alebo nepriamo podporovali V.Miku (typický príklad zjednodušujúceho dominantného diskurzu je tu), a ako ojedinelé hlasy z verejného diskurzu boli menej nadšené z prevažne kladného nekritického hodnotenia pôsobenia V.Miku (najlepší príklad je blog Ľ.Lintnera).

Záverom

Tento príspevok je prejavom snahy prispieť k odbornejšej syntéze a následnej analýze špecializovaného ale verejného (roztriešteného) diskurzu z rôznych zdrojov k dôležitej téme verejnej politiky prostredníctvom využitia nového spôsobu komunikovania a zdieľania informácií (analytické podklady k verejnej politike formou analýzy verejného diskurzu najmä v online priestore).  Preto som sa pokúsil zahrnúť množstvo odkazov a to z rôznych ideologických smerov, hoci aj tu som bol selektívny. Napríklad takéto skôr emocionálne, jednoduché, alebo  ťažko overiteľné či útočné, osobné či nepravdivé blogy som  – pokiaľ to nebolo skutočne významné – do jadra textu nezahrnul. Možno je to škoda, ale títo autori by mali skúsiť písať viac vecne a odkazovať na fakty. Niekedy príspevkov už bolo jednoducho priveľa, aby sme zaznamenali tu všetky, napr. uvádzam link na príspevok v Správach STV. Niektoré odborné alebo špecializované portály prinášali iba kusé informácie na tieto témy (napr. radia.sk alebo mediaboom.sk).

Z časového hľadiska ide väčšinou o odkazy na texty napísané a videá publikované za posledných cca 50 dní. Použité zdroje sú zrejmé z odkazov. Prvá verzia tohto príspevku bola konzultovaná s viacerými laikmi aj odborníkmi, pričom za kritické pripomienky im patrí moja vďaka. Je zaujímavé, že rôzne portály o médiách nemali záujem o takúto formu konzultácií.

Tento experiment – používanie (miestami) vedeckého spôsobu uvažovania na pochopenie javov okolo nás – priniesol aj niekoľko zaujímavých zistení.

Po prvé, intenzívnejšia diskusia o voľbe generálneho riaditeľa RTVS začala už krátko po oficiálnom ohlásení termínu na prihlasovanie kandidátov (dávno predtým, než boli známe mená všetkých kandidátov) a udržala sa vo verejnom diskurze veľmi dlhý čas, prakticky až do publikovania prvej verzie tohto textu. Hoci osud STV a/alebo SRo bol vždy symptomatický pre úroveň liberálnej demokracie na Slovensku (slúžiaci ako lakmusový papierik demokracie), súčasná diskusia o blížiacej sa voľbe generálneho riaditeľa RTVS nadobudla kvantitatívne aj kvalitatívne úplne inú úroveň ako sme boli zvyknutí pri voľbách doterajších približne 20 riaditeľov STV a približne piatich riaditeľov SRo (vrátane dvoch generálnych riaditeľov RTVS).  Napríklad už len otváranie obálok s prihláškami nadobudlo v niektorých médiách podobu dramatickej udalosti dňa. Denník Sme doručenie mien kandidátov a ich projektov považoval za hlavnú správu dňa 11.5.2017 a pravdepodobnému „tajnému koňovi“ venoval titulku aj 13.5.2017.  Téme sa venoval aj 27.5.2017, keď publikoval rozhovor s D. Krajcerom (bývalým ministrom kultúry). Aj tabloid Nový Čas venoval celú stranu (hoci nie titulku) kandidátom (12.5.2017) a následne, v prílohe NČ Víkend č.21 (t.j. o cca týždeň neskôr), na obálke uviedol podľa médií hlavných kandidátov a vnútri na troch stranách ich hlavné zámery. NČ nezabudol na túto udalosť ani 30.5.2017, keď na obálke pripomenul začiatok verejného vypočutia kandidátov a vo vnútri čísla priniesol dvojstranu venovanú hlavným kandidátom na riaditeľa. Denník N spolu s denníkom Sme, ale aj portál Aktuality prinášali krátke vstupy na svojich weboch o priebehu vypočutia kandidátov 30.5.2017. Tieto udalosti, resp. ich vnímanie, je samo osobe dosť nezvyčajné, a svedčí to o význame, ktorý prisudzuje odborná, žurnalistická a aktivistická verejnosť tejto téme v súčasnosti. Zmeny vo vnímaní významu RTVS súvisia tak s kvalitatívnou pozitívnou zmenou v rámci  RTVS, ako aj so širšími zmenami v mediálnej a politicko-sociálnej oblasti, opísanými v úvode tohto príspevku. Do diskusie sa zapájali aj šéfredaktori tlače, napríklad šéfredaktorka Plus 7 dní, online denník Postoj, analytici – napr. Martin Gonda, ale aj humoristi, napr. Ján Gordulič. Hoci Zuzana Mistríková nebola prvá, kto sa tejto téme venoval, bola asi prvá, ktorá sa na tému spochybňovania médií verejnej služby zo strany politikov kriticky vyjadrila priamo v televíznom vysielaní RTVS.  Išlo asi len o zhodu okolností, že sa tak stalo len deň po tom, ako vyšla výzva k voľbe nového generálneho riaditeľa. V tomto kontexte je nepochybne zaujímavé uviesť, že posledné väčšie verejné diskusie o zmysle „verejnoprávnosti“ médií prebehli v roku 2009 (okrúhly stôl expertov) a 2007 (diskusia v rámci  STV). V súčasnosti si niektoré médiá, ktoré slúžia ako strážne psy demokracie, akoby uvedomovali význam RTVS ako jednej z mála dobre fungujúcich inštitúcií v krehkom politicko-sociálnom prostredí Slovenska.

Ako kuriozitu možno uviesť, že asi najintenzívnejšiu ale veľmi krátku mediálnu kampaň o svojej kandidatúre (najmä vo forme videorozhovorov) viedol F. Flašík, najkontroverznejšie svoju kandidatúru ohlásil J.Rezník.

Po druhé, zaznamenali sme aj názory, že prihlasovanie bolo sprevádzané diskreditačnými kampaňami. Flašík prvý argumentoval, že sa proti nemu viedla (jednorazová) diskreditačná kampaň v týždenníku Plus 7 dní. O pár dní neskôr sa k nemu pridala RTVS, keď vydala vyhlásenie, že únik dokumentov o výške platov a odmien v rámci RTVS je súčasťou pokusu o diskreditáciu V. Miku. Zaujímavé je, že približne o mesiac skôr zverejnené informácie o kurzoch španielčiny V. Miku platených z verejných peniazov nevyvolali žiadnu mediálnu ani politickú hystériu, hoci ich obhajoba zo strany V. Miku nebola veľmi predsvedčivá. Nech už to boli alebo neboli cielené diskreditačné kampane, bolo to opäť nóvum v rámci voľby generálneho riaditeľa RTVS. Predchádzajúce voľby využili niekedy nejakú zámienku na odstránenie dovtedajšieho riaditeľa či už STV alebo SRo, ale tie boli vnímané buď politicky (prípad Zemková) alebo ako dôsledok skutočnej manažérskej neschopnosti (prípad Reha). Samotná voľba bola vždy vnímaná ako (verejne nepriznaný) politický akt, s postupným posunom k politicko-odbornému hľadisku. Dnes akoby sa rozhodovalo  o tom, či sa zmení paradigma na odborno-politický výber.

Ako ďalšiu zvláštnosť možno uviesť, že médiá v našej vzorke nepriniesli ani jeden názor členov Rady RTVS alebo dozornej komisie Rady RTVS na túto tému (alebo na tému výberu riaditeľa, všeobecne rozvoja RTVS, atď), alebo ako individuálnu formu hodnotenia doterajšieho pôsobenia súčasného generálneho riaditeľa RTVS. Prečo? Nikto o nich nič nevie, nikoho ich názor nezaujíma, alebo sa nevedeli či nechceli alebo nemohli verejne individuálne vyjadriť?

Po tretie, väčšina komentátorov najmä tradičných médií (pozri podrobnejšie analýzy, napr. Filipko alebo Mikušovič) hodnotila súčasnú úroveň RTVS prevažne pozitívne, čo nebývalo zvykom (ale kedysi k tomu ani nebolo veľa dôvodov). Z diskurzívnej analýzy sa dajú identifikovať oblasti, v ktorých sa RTVS môže zlepšiť: napríklad rozhlasové vysielanie ako celok (kde platí, že „zmena je život“, postávanie na mieste je úpadok), starostlivejší výber dokumentov (kde už zmena prebieha), absentujúca jednotná spravodajská webstránka (okrem Facebooku, a stránok jednotlivých televíznych a rozhlasových programových služieb, hoci treba uviesť, že na túto tému boli búrlivé diskusie vo viacerých krajinách západnej Európy, t.j. či voľne dostupným a z verejných zdrojov dotovaným spravodajstvom na webe médiá verejnej služby nelikvidujú súkromnú konkurenciu a súčasne náš zákon s týmto riešením akosi nepočítal), ojedinelý ale súčasne dlhodobý prevažne prízemný humor (Marcinova šou), efektívnejšie obstarávanie z externého prostredia, lepší či skutočný archív vysielaných programov, a samozrejme spravodajstvo (o.i. viac celospoločenských a politických tém, ktoré ignorujú alebo len v skrátenej a negatívnej podobe vysielajú komerčné televízie).  Ale v princípe je RTVS, podľa prevažujúceho diskurzu, nastavená na správny kurz.

Po štvrté, nastal v podstate zvyčajný rozpor (v rámci postkomunistických krajín) medzi tým, ako na jednej strane (kriticky, ale väčšinou v prípade politikov skôr pocitovo ako vecne) hodnotili objektivitu alebo – čo je nóvum – komplexnosť – spravodajstva a niektorých politicko-publicistických relácií, politici (časť vedenia Smer-SD, prakticky celá SNS – resp. hlasy jej kľúčových predstaviteľov -, čiastočne Most-Híd), podporení hodnotovo veľmi problematickou Maticou slovenskou, a na druhej strane ako k tejto téme prevažne pozitívne (s menšími výhradami a návrhmi na rozvoj) pristupovala väčšina komentátorov.

Žiada sa však uviesť, že žurnalistický a blogerský diskurz bol ovplyvnený absenciou rovnakých porovnateľných východzích kritérií v prípade iných riaditeľov (na slovenské pomery dlhé funkčné obdobie a relatívne dosť zdrojov k dispozícií) a tiež málokedy bolo prítomné priame porovnanie s ČT alebo ČRo (a ak áno, vyznelo negatívne). Okrem toho, podrobnejšie analýzy, ako už citovaná analýza Ľ.Lintnera, ale aj súhrn čiastkových analýz naznačujú, že ohľadom V.Miku vznikol až zavádzajúci mediálny obraz „nášho“ pozitívneho hrdinu. Tu došlo k zaujímavému javu, keď online vyjadrovacie prostriedky (najmä blogy, ale aj Facebook), väčšinou ale prepojené na tradičné médiá), umožnili odborníkom a kritickejším jednotlivcom korigovať miestami príliš optimistické alebo málo kritické stanoviská tradičných aj nových mainstreamových médií, ako aj zmierniť hodnotiacu priepasť týkajúcu sa RTVS, vytváranú medzi politikmi a tradičnými mainstreamovými médiami. Tým došlo aj k (čiastočnému) odstráneniu (ale len v prípade, ak ste sledovali takmer všetko) nedostatkov zistených diskurzívnou analýzou (prezentovaniu tém/y ako pravdivej/závažnej, atď, pod vplyvom dominantného mediálneho diskurzu).

Zdá sa, že okrem SNS si ostatní politici (áno, aj R.Fico) uvedomovali pozitívnu transformáciu RTVS za posledné roky a najmä jej význam ako média verejnej služby. Problémom pre niektorých zostalo najmä spravodajstvo. Výhrady zo strany politikov boli skôr všeobecné (čo neznamená, žeby neboli vždy pravdivé alebo podstatné, len boli skratkovito a nedôveryhodne prezentované), a konkrétne výhrady smerovali skôr k zlepšeniu ako k odôvodnenému odmietnutiu celého spravodajstva. Možno ani R.Fico svoje radikálne vyjadrenia v tomto smere nemyslel tak úplne doslova, ale v každom prípade aj R.Fico mal záujem o zachovanie RTVS ako služby verejnosti. Áno, aj spravodajstvo sa môže vylepšiť a v posledných týždňoch sa naozaj, akoby v reakcii na kritiku zo strany politikov, aj menilo smerom k celospoločensky významnejším témam.

Zostáva nám len dúfať, že tento dôležitý zápas o RTVS, t.j. o médium verejnej služby, v konečnom dôsledku vyhrajú – občania. Prispejú poslanci svojim rozhodnutím k ďalšiemu rozvoju RTVS a tak aj k upevneniu (v súčasnosti) jednej z inštitucionálnych bášt radikalizujúcej sa (ne-liberálnej) demokracie na Slovensku, alebo zmenia RTVS nesprávnym výberom generálneho riaditeľa na propagandistický kanál, prípadne na obsahovo nezáživné médium, ktoré budú sledovať iba nejakí zúfalci? Posledné dve  verzie sme už zažili. Pôjdeme maďarskou a poľskou cestou (veľmi blízko je im vízia Matice slovenskej), alebo českou cestou transformácie/rozvoja médiá verejnej služby? Budúcnosť nepoznáme, ale aspoň budeme mať k dispozícii tento záznam o jednej z dôležitých  tém verejnej politiky, ktorá bola veľmi diskutovaná na Slovensku najmä v apríli až máji 2017. Táto mediálno-spoločenská diskusia sa dá charakterizovať ako obrana relatívne (podľa toho, s čím alebo s kým porovnávame) fungujúcej inštitúcie (alebo aspoň záujem o osud tejto inštitúcie) – RTVS. Záverom si dovoľujem predpovedať, že ďalšia voľba generálneho riaditeľa/generálnej riaditeľky RTVS už nebude takým centrom záujmu mediálno-verejného diskurzu. Buď to už bude naozaj „business as usual“, a/alebo RTVS stratí na význame pre každého.

 

 

P.S. Ak máte záujem podporiť RTVS (ako médium verejnej služby), alebo ovplyvniť voľbu generálneho  riaditeľa RTVS, čítajte nasledovný odsek

Bráňme inštitúcie, ktoré to potrebujú a ktoré si to zaslúžia

Ak ich nebudeme brániť teraz, o chvíľu tu nemusí byť žiadna, ktorá by bránila nás v prípade potreby. A tá potreba môže nastať skôr ako si mnohí myslime, kedže „Slovensko sa ešte nestihlo zžiť s demokraciou„. Samozrejme, RTVS je kvalitatívne ďalej (bohužiaľ, v negatívnom zmysle) od Českej televízie a od Českého rozhlasu. Ale súčasne RTVS je kvalitatívne (určite v spravodajstve) lepšia než „médiá verejnej služby“ v Poľsku alebo v Maďarsku. Bráňme preto aj RTVS!

Ako na to?

Podľa zákona, generálneho riaditeľa RTVS volí parlament na návrh príslušného výboru Národnej rady (parlamentu) na základe verejného vypočutia prihlásených kandidátov. Verejné vypočutie kandidáta zabezpečuje Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá a jeho súčasťou je prezentácia projektu riadenia a rozvoja RTVS.
Verejné vypočutie bude vysielané naživo na webovom sídle Národnej rady a aj cez mobilné zariadenia.
Čo tak sledovať toto vypočutie (prvé by malo byť 30. mája)  a potom napísať svoj názor poslancom, členom Výboru Národnej rady pre kultúru a médiá (všeobecný email [email protected],
jednotliví členovia výboru (poslanci):
[email protected]   K téme RTVS sa vyjadril viackrát.  Reláciu Večer s Havranom označil za sklamanie a programovú prehru.
[email protected]   Pozri vyjadrenia uvedené vyššie.
[email protected]   Pozri vyjadrenia uvedené vyššie.
[email protected]   Tento poslanec sa k tejto téme vyjadril tu. Považuje RTVS za štátnu televíziu.
[email protected]  Táto poslankyňa sa už k tejto téme vyjadrila tu. Navrhuje TV kanál pre Slovákov v zahraničí.
[email protected]  Tento poslanec sa na túto tému vyjadril tu aj tu. Navrhuje zmenu financovania RTVS. Táto zmena neprešla v parlamente. Nemuselo by to byť zlé riešenie, niekde to funguje, ale nie je isté, či by to fungovalo na Slovensku. Zažili sme počas vlády V.Mečiara okolo rokov 1993-1994, že ministerstvo kultúry blokovalo peniaze zo štátneho rozpočtu pre Slovenský rozhlas z politických dôvodov.
[email protected]
[email protected]
[email protected]
[email protected]    Táto poslankyňa sa už k tejto téme jednoznačne vyjadrila tu. Podporuje zachovanie status quo.
[email protected]
[email protected] 
alebo aj všetkým ostatným poslancom (ktorí nakoniec budú voliť navrhnutého kandidáta – ich menný zoznam je tu.

Ktoré inštitúcie okrem RTVS sú hodné podpory?

Zdá sa však, že sa nám okrem ojedinelých bielych vrán mobilizuje nová generácia.  Najmä pre ňu sú určené tieto riadky.

Otázka podpory inštitúcií je samozrejme pre niekoho politická otázka, t.j. otázka politických preferencií. Je to aj otázka momentálneho personálneho obsadenia vedúcich postov niektorých inštitúcií. Podpora neznamená nekritické obhajovanie všetkého, čo sa týka týchto inštitúcií (alebo jednotlivcov v nich pôsobiacich). V zahraničí si aktuálne podporu zaslúži napríklad Stredoeurópska univerzita (CEU). Kto môže, nech napíše podporný email napríklad na Veľvyslanectvo Maďarska v Bratislave ([email protected]) Dá sa písať po slovenky, po maďarsky, alebo po anglicky. Nejaké akcie na podporu CEU na Slovensku sa už začali organizovať. Najprv sa zdalo, že CEU prežije, lebo V. Orbán údajne sľúbil, že ju nezatvorí, ale ukazuje sa, že tento sľub bol len nedorozumenie. Je fakt, že prijatý zákon je kompatibilný s inými zákonmi v rámci niektorých krajín EÚ, ale tak to býva väčšinou s orbánovskou legistlatívou.
Bohužiaľ, napríklad časť prokuratúry, súdy alebo časť polície (politicky dosadené vedenie) si našu verejnú podporu zatiaľ nezaslúžia (hoci pomoc nepochybne potrebujú), lebo v politicky citlivých prípadoch neslúžia nám občanom, ale skôr – kedže sú pod nepriamym a pochopiteľne nepriznaným tlakom politikov – iným súkromným záujmom. Tu je už potrebná  mentálna systémová zmena, ktorá do veľkej miery (ale, pochopiteľne pomaly) na inštitucionálnej úrovni prebieha. Problémom nie sú ani tak radoví prokurátori, policajti alebo radoví sudcovia, ale riadiaci a kontrolný systém, ktorý neumožňuje nezávislé konanie jednotlivcov v rámci týchto inštitúcií bez ohľadu na postavenie a kontakty v mocenskej hierarchii alebo bez ohľadu na bohatstvo. Veď ešte pred pár rokmi boli čestní sudcovia dokonca šikanovaní svojimi nadriadenými alebo rôznymi komisiami. Z polície zase z času na čas odchádzajú alebo sú “odídení” nekompromisní vyšetrovatelia a prípadne aj ich nadriadení. Inými slovami, problémom sú väčšinou nepriznaní politickí nominanti dosadení do riadiacich a kontrolných funkcií.
Dôsledky sú známe: katastrofálne nízka dôvera v súdnictvo a “neexistencia” korupcie na najvyšších politických miestach.
Je pravda, že už boli oznámené alebo aj uskutočnené opatrenia, smerujúce k odstráneniu systémových problémov: zmena výberu/menovania policajného prezidenta, zriadenie Úradu európskeho prokurátora, nezávislá policajná inšpekcia, zmena spôsobu výberu a hodnotenia sudcov. Niektoré z týchto problémov boli identifikované už dávnejšie. Problémom je aj spoločnosť, ktorá do značnej miery svojou slabou aktivitou umožňuje pretrvávanie mnohých problémov a v prípade korupcie napríklad na pracoviskách, dokonca v rámci Právnickej (!) fakulty UK, morálne trestá biele vrany.

 

VERZIA: 01, dátum prvého publikovania 30.5.2017/dátum poslednej úpravy 29.6.2017, rozsah 6 382 slov