Denník N

Syndróm vyhorenia

Namiesto toho, aby sme sa neustále sústredili na pracovné preťaženie, na to, ako vedieť zvládať stres a ako sa naučiť relaxovať, by sme sa skorej mohli sústrediť na nesúlady, ku ktorým vedie nevhodná organizácia práce na pracovisku. Možno by to prinieslo aj oveľa lepšie výsledky ako individuálne a edukačné intervencie, či psychoterapia, ktorej by sme takýmto zásahom mohli azda aj zabrániť.

Syndróm vyhorenia nie je žiadna klasická psychiatrická porucha, naopak, skôr je podozrievaný z toho, že ide len o akýsi módny trend alebo dokonca mediálny výmysel. V skutočnosti ho však v roku 1974 popísal a pomenoval nemecký psychiater žijúci v USA, Herbert J. Freudenberger. Ako psychologická porucha sa teda syndróm vyhorenia objavil až v osemdesiatych rokoch minulého storočia, i keď fenomén vyhorenia, hoci explicitne neznámy, bol zrejme realitou v každej kultúre a v každej historickej epoche ľudskej civilizácie.

O fenoméne vyhorenia vieme z beletristickej literatúry i z Biblie (napríklad Mojžiš prestal rozsudzovať ľudí sám, aby sa touto na neho priťažkou úlohou nevysilil), pričom evidentne existoval skôr ako bol opísaný odborne.

Je syndróm vyhorenia poruchou duševného zdravia?

Syndróm vyhorenia nie je ako porucha uvedený ani v najnovšom diagnostickom manuáli Americkej psychiatrickej spoločnosti (DSM-5), ani v zozname duševných porúch Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10), ktorá je záväzná u nás. V nej ho však predsa len nájdeme pod kódom Z73.0 ako úplné vyčerpanie (stav vitálnej vyčerpanosti), pričom patrí pod hlavičku Z73, ktorá združuje problémy súvisiace s ťažkosťami so zvládnutím (usporiadaním) života (nie duševné poruchy).

V pravom zmysle slova teda nejde o duševnú patológiu, hoci k nej nepriamo napokon môže viesť.

V širšom zmysle slova však nie je zlučiteľný s takzvaným duševným zdravím, pretože to predsa nie je definované len neprítomnosťou choroby. Ako hovoril psychiater Eric Berne, každý z nás, teda i takzvane duševne zdravý človek, môže žiť šťastnejšie, slobodnejšie a plnšie.

A tak sa dostávame k problému zvládania životnej záťaže, čo je na jednej strane problém nárokov kladených na človeka, na druhej strane schopnosti zvládnuť ich alebo sa im prispôsobiť. Medzi organizmom a prostredím je totiž labilná rovnováha, ako to v roku 1987 píše Alojz JaníkKarel Dušek. Nároky prostredia pritom môžu byť minimálne (vtedy hovoríme aj o skleníkovom prostredí), primerané alebo zvýšené. Adaptabilita, teda schopnosť organizmu prispôsobiť sa, tiež môže byť nízka, primeraná, alebo potenciálne vysoká, ktorej je organizmus schopný aj pri zvýšenej záťaži.

Negatívne chápané zdravie je absenciou patológie. V tom prípade by bol ale syndróm vyhorenia zlučiteľný s duševným zdravím, nakoľko nejde o presvedčivo a spoľahlivo diagnostikovateľnú psychiatrickú poruchu. Pozitívne zdravie je však potenciálna adaptabilita, ktorej je organizmus schopný i pri zvýšených nárokoch prostredia. A syndróm vyhorenia už nemôže byť súčasťou takto chápaného zdravia.

Aké situácie môžu viesť k vyhoreniu? 

Najprv sa mal syndróm vyhorenia týkať najmä pomáhajúcich profesií ako sú lekári, zdravotné sestry, sociálni pracovníci, či kňazi, neskôr sa však postupne objavoval aj v iných povolaniach, napríklad u učiteľov, vojakov, policajtov, dokonca u nezamestnaných.

Vyvíja sa ako narušenie psychickej a psychofyziologickej rovnováhy organizmu vplyvom záťažových situácií, ktoré sú vo svojej podstate nešpecifické, ale pre vznik tohto syndrómu majú u daného jedinca markantný vzťah k práci. Môže ísť o tieto druhy záťažových situácií:

1. Stres je súbor charakteristických fyziologických reakcií, ktorými organizmus reaguje na záťaž. Stav nadmerného zaťaženia organizmu stresom nastáva najmä v situáciách, ktoré jedinec nevie predvídať, v ktorých má pocit, že ich nevie ovládať a ktoré od neho vyžadujú príliš veľa zmien. Samozrejme, že stres človeka aj poháňa ďalej, stimuluje k hľadaniu účelového riešenia rôznych problémov a jedinec si vďaka nemu rozvíja mnohoraké schopnosti a skúsenosti. Stres v pozadí vyhorenia je však neproduktívny, je to trvalá záťaž v práci, ktorá nemá svoje plody. Nadmerný a dlhodobý stres, ktorý jedinec nezvláda, nemôže byť pre neho prospešným faktorom, naopak, je rizikom pre rozvoj mnohých psychických a psychosomatických porúch.

V tabuľke sú znázornené rozdiely medzi pôsobením stresu a vyhorenia. Upravené podľa helpguide.org.
V tabuľke sú znázornené rozdiely medzi pôsobením stresu a vyhorenia. Upravené podľa helpguide.org.

2. Frustrácia je neočakávaná strata šance na uspokojenie. Vzniká pri neuspokojení pudu alebo nemožnosti dosiahnuť cieľ.

3. Deprivácia vzniká vtedy, ak chýba vôbec možnosť satisfakcie pudu či potreby. Deprivácia je stav, kedy významné psychologické alebo fyziologické potreby človeka nie sú uspokojované v dostatočnej miere, dostatočne primeraným spôsobom a po dostatočne dlhú dobu. Frustrácia a deprivácia (podobne ako stres) nie sú zlé samé o sebe. Patologické sú až vtedy, keď prekročia určitú prahovú intenzitu.

Hlavné prejavy syndrómu vyhorenia

Syndróm vyhorenia má podľa Christiny Maslachovej tri charakteristické dimenzie príznakov:

1. Emocionálne vyčerpanie. Táto dimenzia sa týka predovšetkým stresu a pocitu vyplienenia emocionálnych a fyzických energetických zdrojov.

2. Depersonalizácia je odosobnenie od práce a od klientov, pacientov, či užívateľov služby, ktorú jedinec poskytuje. Je to medziľudský komponent vyhorenia, v ktorom človek nadobúda vecný vzťah k pacientovi (klientovi), získava si od neho odstup, čím sa chráni, a má na neho čoraz viac cynickejší a negatívny pohľad. Slovom, osvojuje si dehumanizovaný vzťah k pacientovi (ak hovoríme trebárs o lekárovi alebo sestre) a toto distančné správanie možno pozorovať už v jeho neverbálnych zložkách. Požiadavky druhých ľudí je možné v tomto stave omnoho ľahšie zvládnuť, ak sú braní ako neosobné objekty práce.

3. Pocit zníženej výkonnosti je dimenzia so vzťahom k seba-hodnoteniu jedinca, ktorý vníma, že jeho pracovný potenciál sa znižuje a jeho produktivita klesá. Vyčerpanie a depersonalizácia narúšajú pocit efektivity, ale aj interferujú s efektivitou práce ako takou, nakoľko jedinec, ktorý je vyčerpaný a ktorý pomáha ľuďom, ku ktorým je indiferentný, má prirodzene problém získať pocit dobrého výsledku zo svojej práce.

U ľudí so syndrómom vyhorenia sa konštantne vyskytuje prvá doména a k nej pridružené príznaky, kým výskyt ďalších dvoch dimenzií je skôr variabilný. Emocionálne vyčerpanie je teda zrejme základným znakom syndrómu, ale nie dostatočným, nakoľko bez ostatných dimenzií by nám unikal hlavný interpersonálny kontext vyčerpanosti, ktorým je pracovný vzťah a pracovné prostredie.

Odlíšenie od iných duševných porúch

Keďže syndróm vyhorenia nemá jasnú a medzinárodne uznávanú definíciu a zreteľné diagnostické kritériá, ťažko sa odlišuje od iných duševných porúch. Napríklad dimenzia emocionálneho vyčerpania prezrádza ako jeden z hlavných príznakov únavu, čo môže viesť k ťažkostiam v odlíšení od chronického únavového syndrómu, kde je tiež centrálnym symptómom únava. Mnoho prienikov má aj s depresiou, pričom viacerí autori chápu syndróm vyhorenia prinajmenšom ako rizikový faktor, ktorý by napokon mohol viesť k depresívnej poruche. Isté prieniky má aj s adaptačnou poruchou, čo je tiež dobre konštituovaná duševná porucha súvisiaca s reakciou človeka na záťaž.

Príznaky depresívnej poruchy podľa MKCH-10. Mnohé z nich sa prekrývajú s príznakmi syndrómu vyhorenia.
Príznaky depresívnej poruchy podľa MKCH-10. Mnohé z nich sa prekrývajú s príznakmi syndrómu vyhorenia.
Kaskáda vyhorenia. Upravené podľa: http://occmed.oxfordjournals.org/content/50/7/512.full.pdf
Kaskáda vyhorenia. Upravené podľa: Weber a Jaekel-Reinhard, 2000.

Aké sú rizikové faktory vyhorenia?

Na strane jedinca môžu vzniku syndrómu vyhorenia napomáhať rôzne faktory, JiklováRitmeyerová uvádzajú napríklad tieto:

Strata ideálov. Po čase vysokých očakávaní, entuziazmu a nadnesených predstáv spojených s profesiou, môže prísť sklamanie, frustrácia a rezignácia. Na začiatku napríklad jedinec rád pracuje cez nadčasy, je to pre neho zábava a jeho angažovanosť mu dáva zmysel, až neskôr však prichádza stret ideálov s realitou a človek zisťuje, že nie všetko je skutočne také, ako si to pôvodne predstavoval.

Syndróm pomáhačov je stav pracovného nasadenia, v rámci ktorého sa človek snaží prostredníctvom pomoci druhým zakryť alebo odvrátiť vlastné emocionálne problémy či bezmocnosť.

Workoholizmus je nutkavá vnútorná potreba veľa pracovať, ktorá však od človeka žiada stále viac a viac času i energie, ktorá sa mu ale nevracia späť.

Teror príležitostí je zas stav, v ktorom jedinec považuje každú novú pracovnú činnosť alebo ponuku za lákavú a veľmi podnetnú. Až neskôr si uvedomí, že mu takto práca pohlcuje takmer všetku energiu, ktorú má k dispozícii. V pozadí takéhoto teroru môže byť nedostatočná schopnosť odhadnúť svoje sily a možnosti, ale aj neschopnosť odmietnuť, populárne známa ako neschopnosť povedať „nie“.

Na strane spoločenských rizikových faktorov, ktorým sa ako členovia dnešnej spoločnosti veľmi ťažko vyhneme a s ktorými sme denne konfrontovaní, sú napríklad:

Súťaživý charakter spoločnosti, ktorý vedie ľudí k tomu, aby si kládli stále vyššie a vyššie ciele, ktoré napokon môžu prekročiť ich fyzické a emocionálne možnosti.

Falošný obraz úspechu a šťastia, že totiž šťastie nasleduje až potom, čo má človek prestížne zamestnanie, dosiahne pracovný úspech a zarobí veľa peňazí.

Tlak vyvíjaný na ženy v domácnosti, aby nastúpili do práce čím skôr, čo môže viesť k tomu, že okrem práce na plný úväzok plnia v domácnosti nemenej náročnú úlohu matky a gazdinky.

Rýchle tempo spoločnosti, ktoré vedie k značným globálnym nárokom na jedinca a na usporiadanie jeho vzácneho, subjektívne akoby čoraz kratšieho, času.

Prevaha faktorov na strane indivídua vedie k tomu, čo sa zvykne označovať ako aktívne vyhorenie, kde jedinec vyhára najmä svojim vlastným pričinením. Prevaha faktorov na strane spoločnosti vedie k pasívnemu vyhoreniu, teda k akémusi opotrebovaniu jedinca, ktorý je skôr obeťou nepriaznivých a stresujúcich okolností.

Úvahy nad náchylnosťou k vyhoreniu

Je otázkou na serióznu debatu, aký je vývoj vyhorenia v čase, respektíve, či sa vyhorenie týka prvých rokov v zamestnaní, alebo ide skôr o výsledok dlhodobej expozície pracovnému stresu. Prvému pohľadu nahráva, že sa vyhorenie často týka tých najlepších a idealistických pracovníkov, ktorí sa však pomerne rýchlo vyčerpajú alebo prepadávajú dezilúzii. Človek totiž musí najprv horieť, aby mohol vyhorieť. Na druhej strane, poznáme aj mnoho prípadov vyhorenia po dlhých rokoch nemenných pracovných nárokov. S týmito problémami súvisí aj ďalšia dôležitá otázka, a síce, či je syndróm vyhorenia výsledkom pracovného preťaženia (overload) alebo naopak nedostatočného zaťaženia (underload). V prvom prípade by išlo o nadmernú záťaž pri relatívnom nedostatku vnútorných zdrojov jedinca, v druhom prípade skôr o nevyužitý potenciál človeka, ktorý je zavalený rutinnou, otravnou a monotónnou prácou.

Celkovo sa zdá, akoby bolo vyhorenie podmienené skôr sociálnymi, než individuálnymi premennými, pretože i keď osobné a individuálne faktory so syndrómom vyhorenia jasne súvisia, nemajú naň až taký robustný vplyv, ako práve situačné faktory.

Niektoré výskumy naznačujú, že vyhorenie je skôr skúsenosťou žien, avšak zrejme ide o fenomén s podobným výskytom u oboch pohlaví. Pohlavie však môže ovplyvniť konkrétne vyjadrenie vyhorenia. U mužov je napríklad častejší cynizmus a odosobnenie, u žien skorej vyčerpanie.

Slobodní sú na vyhorenie náchylní viac, ako tí, ktorí sú v manželskom vzťahu (najmä ak sa to týka mužov, čo je pozoruhodné). Uspokojujúci partnerský vzťah je zrejme významným ochranným faktorom, ktorý človeku poskytuje vzácne zdroje na zdolanie negatívnych faktorov v zamestnaní.

Ľudia s external locus of control, čiže tí, ktorí pripisujú pracovné úspechy skôr silným druhým jedincom alebo dokonca náhode, majú väčšiu náchylnosť na vyhorenie ako tí, ktorí majú internal locus of control, teda výsledky práce vzťahujú skôr na svoje vlastné schopnosti a námahu.

Všetky tri dimenzie vyhorenia súvisia s nízkym sebavedomím. Na vyhorenie sú tiež náchylní jedinci s pasívnym a defenzívnym štýlom zvládania stresu, kým tí, ktorí stres zvládajú skôr aktívne a konfrontačne, majú menšie riziko.

Správanie typu A, teda súťaživosť, prílišná potreba mať veci pod kontrolou, hostilita a životný štýl spojený s časovým stresom, predstavuje zvýšené riziko syndrómu vyhorenia.

Veľmi dôležitým konceptom v súvislosti s vyhorením je model súladu jedinca a jeho práce (job-person fit model). Ide o šesť domén, v ktorých môže byť väčší alebo menší súlad, pričom práve nesúlad zvyšuje pravdepodobnosť nespokojnosti so zamestnaním a syndrómu vyhorenia.

1. Pracovná záťaž.

2. Riadenie a vedenie. Rizikovým faktorom je napríklad prílišná zodpovednosť vzhľadom na zdroje jedinca, či vzhľadom na jeho kompetencie a autoritu.

3. Odmena. S vyhorením môže súvisieť nedostatočná finančná odmena v zmysle neadekvátneho platu, ale aj nedostatočná sociálna odmena v zmysle ocenenia individuálnej činnosti a v neposlednom rade aj vnútorná odmena, ako trebárs hrdosť na svoje výsledky a na dôležitosť vlastnej práce.

4. Komunita je dôležitým zdrojom sociálnej podpory, najmä ak medzi kolegami prebieha emocionálna výmena v podobne zdieľaného humoru a chvály, praktická pomoc a ak sú vzťahy na pracovisku zdravé a osobné. Naopak, neosobné pracovisko, chronické a nevyriešené konflikty, môžu byť zdrojom frustrácie a napätia.

5. Spravodlivosť. Na pracovisku je dôležitý vzájomný rešpekt, rovnomerná záťaž pre jednotlivých členov tímu, či to, že sťažnosti môžu predniesť obe strany pracovného pomeru. Nespravodlivosť a neférovosť sú zas potenciálnymi cestami k vyhoreniu, nakoľko sú emocionálne vyčerpávajúce a zvyšujú cynický vzťah k práci či k zamestnaniu.

6. Hodnoty. K vyhoreniu môže prispievať konflikt medzi vnútornými hodnotami, napríklad ak je jedinec nútený urobiť proti svojmu svedomiu niečo neetické, dajme tomu, že má povedať nepravdu v snahe získať klienta alebo uzavrieť pochybný obchod. Tiež nesúlad medzi nadneseným zámerom práce a jej hrubou skutočnou realizáciou môže prispievať k vyhoreniu.

Tieto oblasti sú rôznymi ľuďmi vnímané odlišne. Napríklad, pre niekoho môže byť viac stresujúci nesúlad v odmene ako v hodnotách, pretože to, že je dobre zaplatený, je pre neho jednoducho dôležitejšie. Taký človek môže nedostatočné odmeny tolerovať horšie ako konflikty vnútorných hodnôt.

Čo s tým?

Populárny pôvod syndrómu vyhorenia bol skôr jeho nevýhodou ako výhodou. I dnes je často vnímaný ako umelý konštrukt populárnej psychológie, ktorý míňa odborné kruhy. Ja však syndrómu vyhorenia rozumiem ako závažnému medicínskemu problému, respektíve minimálne ako stavu, ktorý môže podmieniť mnohé psychosomatické a psychické poruchy, či už gastro-intestinálne, kardiovaskulárne, spánkové, sexuálne, úzkostné, či konverzné poruchy alebo viesť priamo k depresii. Ak aj ide o konštrukt, má dôležité sociálne rozmery a špecifický kontext, ktorý sa bezprostredne týka zamestnania a charakteru práce, či jej podmienok. Preto by o tento fenomén mala mať sociálna medicína a pracovné lekárstvo aktívny záujem. Je totiž otázne, za koľkými práceneschopnosťami sa skrýva práve syndróm vyhorenia alebo ním podmienené zdravotné ťažkosti.

Je nanajvýš zaujímavé, že intervencia syndrómu vyhorenia sa prevažne sústreďuje na jedinca, a nie na organizáciu práce, keď vieme, že práve situačné a organizačné faktory majú v rozvoji syndrómu vyhorenia omnoho výraznejšie miesto ako individuálne vplyvy. Možno je to kvôli tomu, že je jednoduchšie a lacnejšie zmeniť jedinca ako celú spoločnosť, ale zrejme aj pre subjektívne pociťovanú individuálnu zodpovednosť človeka za svoj vlastný stav a svoju nepriaznivú situáciu, v ktorej sa ocitol i svojim vlastným pričinením.

Namiesto toho, aby sme sa neustále sústredili na pracovné preťaženie, na to, ako vedieť zvládať stres a ako sa naučiť relaxovať, by sme sa skorej mohli sústrediť na nesúlady, ku ktorým vedie nevhodná organizácia práce na pracovisku. Možno by to prinieslo aj oveľa lepšie výsledky ako individuálne a edukačné intervencie, či psychoterapia, ktorej by sme takýmto zásahom mohli azda aj zabrániť. Napríklad už len vyššie odmeny a ocenenia práce by mohli viesť k zvýšenej tolerancii jedinca na pracovnú záťaž.

I keď majú organizačné intervencie obrovskú hodnotu, nie je ľahké uskutočniť ich, nakoľko si vyžadujú veľa času, námahy a v neposlednom rade peňazí. Na vyriešenie syndrómu vyhorenia nám tak veľakrát, bohužiaľ, ostáva len kombinácia individuálnej zmeny životného štýlu, osvojenia si nových mechanizmov zvládania stresu, poprípade kombinácia psychoterapie a antidepresívnej farmakoterapie. Naša spoločnosť, zbesilo zameraná na úspech a výkon, sa totiž asi tak rýchlo a ľahko nebude chcieť zmeniť.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.