Denník N

Posledný skrytý kút Európy I.

V strede čela sa jej vráska zatočila do víru, prekrútila očami a krútiac hlavou si odfrkla. To je zase nápad! Vybrať sa prakticky v zime do Athosu, gréckeho mníšskeho štátu ležiaceho pod rovnomennou horou, moja milá nepovažovala zrovna za dobrý nápad. Jednak nemohla ísť so mnou (ženy nemôžu), hlavne ale nechápala, prečo zrovna ukážkový ateista chce tráviť svoju dovolenku lozením po ortodoxných kláštoroch. Luteránskych možno, ale ortodoxných!? Pochybnosti boli na mieste, aj mne s približujúcim sa odchodom pribúdali vrásky na čele.

Veď už aj vybavovanie celého pobytu malo svoju vlastnú dynamiku. Človek odchovaný schengenskou bezhraničnosťou v Athose narazí, pre vstup je totiž potrebné vízum – diamonitrion. Pár mesiacov pred odchodom som preto napísal e-mail na adresu, ktorú som niekde vyhrabal na internete, že by som rád prišiel na Athos. Po necelom mesiaci mi niekto odpísal, že o vízum môžu žiadať iba ortodoxní kresťanskí pútnici a vedeckí pracovníci. Zaklamal som, že som vedecký pracovník a prichádzam študovať mníšske komunity. Zafungovalo to, ale hneď v prvom kláštore to samozrejme zistili a poriadne mi to osladili.

Okrem víza sprievodcovia odporučovali dopredu si vybaviť v kláštoroch aj ubytovanie, nechcel som skončiť pred zavretou bránou. Našiel som si teda telefónne čísla na kláštory, ktoré boli odpohľadu pekné, a skúsil tam zavolať. Po pár neúspešných pokusoch som sa dovolal,  na druhej strane sa ozval hanblivý mužský grécky hlas. Skúšal som mu zjednodušenou angličtinou vysvetliť, že prídem vtedy a vtedy, na jednu noc a či s tým môžem počítať. Hanblivo ma poslal dočerta. Naštvane som tresol telefónom a po pár ďalších nešťastných pokusoch som sa na to vykašlal.

Po tom, čo som pochybne vybavil vízum a ubytovanie pre zmenu vôbec, som chcel mať istotu aspoň v tom, ako sa do Athosu dostanem. Nahovoril som si, že keď sa dostanem skôr do Ouranopolisu, vstupnej brány do Athosu, tak sa od miestnych dozviem viac. Lenže webové stránky gréckej autobusovej spoločnosti KTEL, dizajnom pripomínajúce pesničky od Ace of Base, žiadne normálne informácie o autobusových spojoch v Grécku nemajú. Nič som nezistil.

Pri mojom prílete do Solúne som tak okrem veľkého ruksaku plného jedla a turistického vybavenia nemal v ruke nič, dokonca aj to vízum som si musel vyzdvihnúť v Ouranopolise. Nič to, ako pravidelný návštevník Grécka počítam s určitou mierou improvizácie. A hneď na prvý pokus mi recepčný z hostela odniekiaľ vytiahol ranné spoje zo Solúne do Ouranopolisu. Zišiel som zo Solúnskeho Ano Poli na mólo, objednal Mythos a pozoroval som lode v prístave. Slnko sa zapálilo o horizont a mólo náhle stíchlo, ťaživé ticho prerušovalo len pravidelné čľapkanie mora o mólo.

Vyrazil som pred svitaním. V autobuse plnom miestnych som sa predral na posledné voľné miesto, sadol som si k okienku a prikryl sa mojím oranžovým ruksakom. Krátko pred desiatou ma zo spánku prebudil hlas šoféra, okrem mňa sedeli v autobuse už iba dvaja Rusi. Ospalo som si pretrel oči a pomaly vyšiel z autobusu, s batohom šúchajúcim za sebou. Slaná vôňa morského vzduchu ma dokonale prebrala z rannej ospalosti. Neisto som vykročil k strážnej veži, míňajúc usmievavých domácich. Prešiel som pod ouranopolskou vežou cez mólo, ku ktorému práve priplával čln s žlto čiernou vlajkou v čele. Hneď som spoznal byzantského orla na vlajke a rozutekal sa k člnu. Mních na člne na mňa ešte na mori niečo kričal. Diamonitrion!? Vízum!  So studeným potom som pribehol k lodi a spýtal sa mnícha, kde získam diamonitrion. Bradou ukázal na nenápadný dom priamo na pobreží.

S ťažkým ruksakom som utekal po móle naspať, cez pláž do domu s žlto čiernou vlajkou. S vytaseným občianskym som vtrhol do preplnenej kancelárie a požadoval, aby mi ihneď vystavili diamonitrion. Nervózne som pozeral na úradníka, ktorý ďatloval moje údaje do počítača. Cez okno kancelárie som sa díval na loď, ktorá sa pomaly plnila pasažiermi. Zaškrípala tlačiareň. Yia sou! Dychtivo som chmatol po ešte horúcom diamonitrione a rozutekal sa späť na mólo. Vyskočil som na čln a sadol si na posledné voľné miesto. Mních cez uličku si ma s úsmevom prezeral. Moderný čln sa roztriasol, zavibroval a dal sa opatrne do pohybu.

Asi po hodine plavby po rozbúrenom mori čln priplával do athoského prístavu Dafni. Z prístavu niekto niečo zakričal a lodný motor utíchol. Otvorili sa lodné dvierka a spolu s ďalšími desiatimi mužmi som vyšiel na mólo. V prístave už čakala malá dodávka, do ktorej sa natlačila väčšina mužov z člnu. Obrátil som sa chrbtom k žblnkajúcemu moru a pozrel sa do prístavu – Dafni tvorí zopár budov, malý obchod, pošta a chátrajúci kostol. Inak nič. Dodávka sa dala do pohybu a onedlho sa opäť ozval aj lodný motor, čln pokračoval hlbšie do Athosu. Zostal som sám.

Zo spodku vrecka som vytiahol zošúchanú mapu Athosu v mierke, kde bolo celé Grécko veľké ako lakeť. Prižmúrenými očami som lúštil nápisy a rozmýšľal, čo ďalej. Ďobol som prstom na mapu, prst zakryl polovicu Athosu. Maličký bod na mape južne od Dafni je Simonopetra, prvý veľký kláštor. Asi nič lepšie nevymyslím. Vykročil som teda okolo starého kostola von z Dafni, smerom k Simonopetra. Žblnkajúce more prístavu vystriedal hluk silného vlnobitia, novembrové more hrozivou silou rozbíjalo vodu o útesy. Kráčal som vyšliapaným chodníčkom, stále vyššie a vyššie, až z Dafni vytŕčali už iba mólo a veža starého kostola. Pot mi vyrazil na čelo, úpenlivo som sa snažil pozerať pod nohy v snahe vyhnúť sa bobkom od somárov.

Vyšliapaný chodníček sa postupne napojil na poľnú cestu, raz za čas okolo mňa prešlo auto s osamoteným mníchom za volantom. Vietor rozfúkaval prach z cesty do malých vírov, ktoré sa rýchlo objavili a  rýchlo zase zmizli. Svieži jesenný vzduch občas narušila omamná vôňa citrónovníkov, mandarinkovníkov a niečoho, čo dodnes neviem popísať. Z výšky som sa pozrel na more. Vlny na mori v diaľke pripomínali biele strapaté čiary, postupne vznikali a zanikali.

Pokračoval som po vyjazdenej ceste, až sa predo mnou objavilo vyvýšené miesto, kde cesta zdanlivo zabáčala za kopec. S nádejou, že tam bude pekný výhľad, som zvýšil tempo. Vyšiel som na kopec hľadiac na more a udýchane som sa obzrel na pevninu pred sebou. Srdce mi vysadilo niekoľko úderov, z hrdla som vydal divný zvuk. Predo mnou ako sám vojak v poli stála obrovská šedá skala, obalená lišajníkmi a zakrslými kríkmi, na vrchole plynule prerastala do kamennej steny, z časti prerušovanej oknami a drevenou pavlačou. A uprostred, na samotnom vrchole pokrytom zelenými strechami, trónila veža hlavného chrámu – katholikonu. Simonopetra!

Lapajúc po dychu som vybral telefón a vyfotil niekoľko fotiek. Vykročil som ku kláštoru, každým ďalším krokom kláštor odhaľoval ďalšie detaily. Bielizeň mníchov zavesená na pavlači sa kývala v pravidelných závanoch vetra, z početných komínov trepotavo stúpali obláčiky dymu a v niektorých oknách svietilo oranžové svetlo sviečky. Obišiel som údolie a priblížil sa k bráne kláštora. Z hospodárskych budov na mňa prekvapene pozerali murári s cigaretami v ústach. Jeden z nich naštartoval veľkú tatrovku, pravidelný zvuk dieselového motora sa odrážal od protiľahlej steny. Trochu neisto som prešiel dokorán otvorenou hlavnou bránou a zamieril priamo do stredu kláštora. Nikde nikto! Zložil som svoj ruksak na rímsu a zrazu som si uvedomil, ako moc vyčnievam. Oranžová farba ruksaku a outdoorové oblečenie zbytočne pútajú pozornosť. Rozozvučali sa malé zvony.

Ťažké drevené dvere pri ruksaku sa s kvílením ťažko otvorili a vyšiel z nich súvislý prúd do čiernych rúch oblečených mníchov. Nemám tu čo robiť, napadlo ma hneď. Nie som ortodoxný veriaci a vedecký pracovník už vôbec nie. Som turista! Prepadla ma panika a asi to bolo na mne vidieť. Mnísi si ma popod husté čierne obočie podozrievavo prezerali. Prechádzali okolo mňa a očami prebodávali mňa a môj ruksak. Poondiaty oranžový ruksak, mlčky ma prezrádzal. Zástup huňatých čiernych obočí zrazu prerušilo blond obočie, blonďavý mních! Oči sa nám stretli a ihneď vyrazil ku mne. Netváril sa priateľsky.

Blonďavý mních sa anglicky s americkým prízvukom spýtal, či mi môže nejak pomôcť. Pohľad mu ale zostával tvrdý a podozrievavý. Zneistel som. Vykoktal som zo seba, že som dnes prišiel do Athosu a rád by som v kláštore jednu noc prespal. Nespustil zo mňa oči a vypýtal si odo mňa môj diamonitrion. Neisto som prešiel k môjmu ruksaku a vyhrabal pokrčené vízum. Mlčky si ho vzal a študoval. Povzdychol si, bradou ukázal na dvere, kam mieril čierny prúd mníchov a ruksak mi prikázal nechať na mieste. Poslušne som zroloval svoj diamonitrion, neochotne som nechal svoj batoh uprostred kláštora a utekal za blonďavým mníchom do jedálne.

Vošiel som do veľkej jedálne, ktorá sa už ozývala rytmickými modlitbami mníchov. Veľkú kruhovú miestnosť lemoval z troch strán jedálenský stôl v tvare U. Vysoké steny miestnosti zdobili tmavé obrazy. Nesmelo som prešiel okolo pútnikov a pomaly chápal, prečo tak vyčnievam. Boli to väčšinou štyridsiatnici a päťdesiatnici, zjavne Gréci, oblečení do kožených búnd a modrých džínsov. Smutne som pozrel na svoj outdoorový sveter. Pútnik vedľa mňa neisto zvieral čapicu v ruke. Rytmickú modlitbu prerušil zvonček.

Do miestnosti vstúpil asi tridsaťročný ortodoxný mních, pôvodom Aziat, s dlhými čiernymi vlasmi zviazanými do konského vrkoča. Dvojník Konfucia sa plynulou angličtinou predstavil ako hlavný kuchár kláštora. Následne sme si sadli a pred nosom nám pristálo jedlo. Obrovské grécke fazule v rajčinovej omáčke a bazalkou, spoločne s pútnikom vedľa mňa som dostal ešte veľký tanier bieleho chlebu (niečo ako vekla, ale chuťovo výrazne lepšie). Na stole nám ešte pristáli dve karafy, jedna s obyčajnou vodou, druhá s červeným vínom. Čakal som na povel ako poslušný pes.

Zo vzdialeného rohu sa ozval mních recitujúci modlitbu a všetci sa zborovo pustili do jedla. Nikdy nezabudnem na lahodnú chuť toho jednoduchého jedla. Začínam chápať, prečo sú tunajší mnísi tak dlhovekí. Do nerezového pohára som si nalial víno a srkol si. Obzrel som sa po miestnosti a hľadal blonďavého mnícha. Očami som zavadil o pútnika, ktorý práve vytieral tanier chlebom. Dolial som si vína a skúmal obrazy na stenách, boli ale tak tmavé, že som na nich nič nevidel. Recitujúci mních po krátkej dobe náhle ustal. Stoličky zaškrípali, všetci sa pomaly zdvihli, rýchlo som dopil víno a vydal sa za zástupom.

Vonku sa už stmievalo, oranžový ruksak už tak nebil do očí. Objavil sa blonďavý mních a prstom ukázal na malú budovu pri kláštornej bráne. Posilnený vínom som vošiel do budovy, kde ma privítal starý fúzatý mních. Dal mi grécku delikatesu – želé v nejakom posype. Zjedol som jednu kocku a zobral si druhú. Mních mi podal obliečky na posteľ a ukázal mi moju posteľ. V miestnosti s asi desiatimi posteľami som bol úplne sám. Vybral som si posteľ pri elektrickej zástrčke a obzrel sa. Táto jednoduchá miestnosť tu je možno po stáročia. Tvrdé vysoké postele s povlečením z konopného vlákna, v rohu jednoduchý pracovný stôl s malou lampou. Dve elektrické zásuvky. To je všetko. Pozrel som sa von z okna, jednotlivé okienka kláštora už svietili na oranžovo. Vybral som sa na prieskum.

Potichu som sa preplazil okolo ospalého mnícha pri dverách a vypravil sa naspäť do stredu kláštora. Minul som dvere jedálne a pokračoval hlbšie do kláštora. Prešiel som okolo kuchyne a nejakej pracovne, prešiel som snáď celým kláštorom, až som sa otvoreným priestorom dostal na pavlač. Ovial ma svieži slaný vietor od mora. Dole v rokline pološero pravidelne prerušovali biele spŕšky vody. Chytil som drevené zábradlie oboma rukami a pozrel sa dole. Žalúdok mi stiahlo ako na povel, ruky držiace zábradlie zvlhli od potu. Šero umocňovalo desivú hĺbku. Napadlo ma, či pavlač pravidelne kontroluje certifikovaný statik. Vydržalo to stovky rokov, prečo by to spadlo zrovna podo mnou?

Drevo pavlače náhle zavŕzgalo a ja som vyjavene pozrel smerom k prichádzajúcemu zvuku. Pár metrov odo mňa stál vysoký mních a držal sa za zábradlie presne tak, ako ja. V tom sa naklonil dozadu, trhol so sebou dopredu a mastne si odpľul do rokliny. Bizarný zvuk chrchľa sa ozýval roklinou. Mních sa otočil a odišiel, nechal po sebe len ozvenu. Preskúmal som dosť, odišiel som naspäť do postele. O tretej ráno ma totiž čaká omša.

Teraz najčítanejšie