Denník N

Ako sa zamilovať do Petržalky

Nedávno ma okolnosti donútili prisťahovať sa do Bratislavy.
Donútili vlastne nie je to správne slovo, pravdou je, že som chcela sama.
Viete, ako to chodí so spomienkami. Radi sa balia do romantického hávu a aj ja som už dávno zabudla na modriny, výsledky vrúcnych objatí s dverami kĺbového Ikarusu číslo 34, ktorý koncom osemdesiatych rokov vozil študentov ekonómie z Horského parku do školy. Bolo dôležité dostať sa dnu, lebo von to šlo ako… (uhm, ako by som to opísala čo najpresnejšie)… skúste, povedzme, zapiť kefír šaraticou a budete vedieť ako.
Tridsaťštvorka vypľúvala svoj obsah jednu zastávku za námestím Františka Zupku. Pri zimáku sa dav presunul do pažeráka škaredo zelenej budovy, ktorá v tom čase hostila nielen farmaceutov, ale aj nás, milovníkov kriviek ponuky a dopytu. No povedzte, v kom by takáto romantika nezanechala  pamäťové stopy?
Keď sme sa rok pred štátnicami presťahovali do novej barabizne v Ovsišti, zžívali sme sa nielen s vôňou omietky a čerstvo položeného linolea, ale aj s dlhším pobytom v útrobách nášho starého známeho Ikarusu.
V tom čase začal môj ľúbostný vzťah s Petržalkou, hoci spočiatku vyzeral skôr ako pracovný. Našla som si brigádu na pošte Bratislava 5. Doručovací rajón mladej brigádničky začínal na ulici Kláry Zetkinovej, pokračoval odbočkou na Máriu Majerovú, krútil sa smerom k Jožke Jabůrkovej. Keď som vyprázdnila tašku so Slovenkami a Životmi, tak bolo jasné, že stojím na námestí Nadeždy Krupskej, a že mi skončila šichta.
Doobeda bývalo sídlisko poloprázdne, no v párne dni sa niektorí obyvatelia vyrojili rovno pred bytovku. Vedeli, že im nesiem dôchodok. Zopár babiek mi aj vynadalo, že idem neskoro, lebo ICH poštárka chodí predsa už pred dvanástou. Ich poštárka práve trávila dovolenku na zotavenie niekde na Zemplínskej Šírave a ja celkom chápem, z čoho sa musela zotaviť. Keď sa o dva týždne vrátila, preradili ma na opačný koniec Petržky.
Ženské ulice vystriedali mužské. Vláčila som kabelu so šekmi a listami z pošty na ulici Československých interbrigadistov, potom som to švihla cez Žukovovu až ku Jakubovskému. Netušila som, že presne tu budem o dvadsať rokov bývať. Ak by mi toto vtedy vyveštila veštica, tak jej poviem, nech ma neserie si nevymýšľa. Veď tie ulice, domy a námestia sú všetky na jedno kopyto! Ešte aj tie zákruty sú zakrútené v tom istom uhle a schodiskové steny sú ponuré až hrôza. A balkóny? Akoby ich jedna mater mala. Tu ja bývať nebudem. Fuj, sivá betónová džungľa.
Po promócii som sa vrátila do svojho rodného kraja a hlavné mesto som nevidela pätnásť rokov.

Dnes bývam v Petržalke a je mi tu dobre.
Nebola to láska na prvý pohľad, museli sme sa spoznať. Našťastie, nie sú tu žiadne veľké kopce, takže keď sa duchovne aj fyzicky povznesiete nad obrubníky, dostanete sa všade bicyklom.
Pamätám si svoj prvý výlet. Viedol k jazeru. Sadla som si na kamienkovú pláž a zavrela oči. Vôňa vody, labute a čľapkajúce deti. Úplne ako na dovolenke. Aha, veď tu je normálne kus lesa. Už viem, kam mám ísť, keď ma pošlú do hája. Čo to cítim? Medvedí cesnak? Nechce sa mi veriť, že som v Petržalke.
PanelákyTrúfam si zájsť aj ďalej. Niekoľko záberov do pedálov a som na hrádzi. Ani sa nenazdám a vidím veľký Dunaj. Dám si v bufete kofolu a pokračujem popri rieke. Opäť som na akejsi lúke s výhľadom na hrad. O chvíľu zbehnem z cesty k vojenskému bunkru. Jemináčku, normálne kus histórie. Dám si horalku a pedálujem.
Zrazu som v Rakúsku, ani neviem ako. V diaľke hľadám svoj panelák. Sídlisko už dávno nie je ponuré a sivé, skôr to vyzerá, akoby ho náhodnými farbičkami vymaľovalo nejaké dieťa.
Nuž, nič nie je dokonalé.

Viem, že sídlisko má aj temnú stránku. Zo svojho doručovateľského „obdobia“ si pamätám, že najhoršie sú na tom také tie veľmi vysoké rady panelákov s terasami. Sú plné bytov a garsóniek, ktoré sa zvyčajne prenajímajú, takže nikdy neviete, kto je kto. Ich architekt by si zaslúžil odťať ruky ako v stredoveku. Alebo aspoň päť a dvadsať na holú. Stáli obyvatelia sa snažia ako môžu: zatepľujú, prerábajú brány, vymieňajú okná, vyháňajú bezdomovcov spod schodov a ja im držím palce, ale nikdy to tam nebude také prítulné ako v tej mojej bytovke, kde máme v jednom vchode šestnásť bytov a všetci vieme, čo sme zač.

SídliskoSom tu už osem rokov.
Keď si spomeniem, koľkokrát som blúdila petržalskými ulicami, kým som sa naučila trafiť správnu križovatku na prvý pokus. Stane sa mi to aj dnes (som nepriateľ navigačných škatuliek, čo mi kážu zabočiť po tristo metroch doľava, šoférovať a zároveň počítať metre jednoducho nezvládam).
Ulice už poznám po mene, no súdružky, partizáni a interbrigadisti nie sú IN. Moja ulica si požičala meno od Budatínskeho zámku, svoje miesto tu má Lietavský, Znievsky i Šášovský hrad. Raz darmo, na kamene sa dá spoľahnúť. Budú tu vždy, aj keď tu my nebudeme.

***

Voľne inšpirované knižkou Prekvapivý sprievodca mestskou časťou Petržalka, ktorú som získala výhodnou investíciou vo výške 10 eur cez projekt Startovač. Napísal ju Martin Kleibl a som mu za ňu vďačná. Čítam ju po kúskoch každý večer. V duchu sa prechádzam miestami, ktoré opisuje, študujem staré fotky, a potom sa mi sníva o tom, ako museli kominárski učni utekať Sadom Janka Kráľa pred vagabundmi. Ráno si poviem, že by som mala zájsť na kapustnicu do bufetu pri poslednom starom petržalskom štadióne, lebo nie je isté, že tam o rok ešte bude. Pozriem sa z okna na sprejermi pomaľovanú sochu z bronzu, okolo ktorej chodím už osem rokov. Už viem, že sa volá Posolstvo mieru a bola tu aj vtedy, keď som nosila Petržalčanom poštu.
Skrátka, tá minutá desaťeurovka je najlepšou investíciou roka.
Bližšie informácie tu alebo na www.konduktor.sk.

Staršie články autorky nájdete aj na blogu Sme a na Sieťovke.

Teraz najčítanejšie