Učiace sa Slovensko?
Je pozoruhodné, ako nedostatok odvahy urobiť racionálne a konkrétne rozhodnutia v školstve na Slovensku prekrývame verbálnou aktivitou, ktorá nevychádza z našej spoločenskej ani školskej reality.
Návrh Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania Učiace sa Slovensko sa zaradil k postojom a materiálom, ktoré sú na Slovensku veľmi rozšírené a spôsobujú nám veľké škody. Nejde pritom o obsah – s tým sa vo všeobecnej rovine nedá nesúhlasiť. Kto by nechcel „efektívne fungujúce regionálne školstvo poskytujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie, reagujúce na aktuálne i očakávané potreby jednotlivca a spoločnosti a osobitne na potreby hospodárskej praxe, dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti, poskytujúce deťom a žiakom radosť zo získavania vedomostí a ich osobného rastu, ako i základ zdravého životného štýlu a zabezpečujúce učiteľom postavenie a ohodnotenie zodpovedajúce mimoriadnemu významu ich práce“?
Problém spočíva v tom, že vzletné slová a moderný slovník nevychádza z našej spoločenskej ani školskej reality. Vychádza z predstavy, že slovenské školstvo je síce tradičné a nereflektuje celkom výzvy dnešnej doby, ale v zásade funguje – treba ho len správne nasmerovať a výsledok sa v relatívne krátkom horizonte 10 rokov dostaví. Je to mylná predstava. Slovenské školstvo nie je tradičné ani moderné – je dlhodobo materiálne a morálne zanedbané a kolabuje.
Na liečbu rakoviny nepoužijeme ako základnú liečbu vitamíny či homeopatikum. Keď v slovenských školách nie sú z rozpočtu zabezpečené bazálne materiálne podmienky na výchovu a vzdelávanie, keď je pre politické reprezentácie školstvo prakticky na okraji ich záujmu a keď v slovenskej spoločnosti nepožíva vzdelanie, škola ani pedagóg vážnosť, je perfídne hovoriť vznešenými slovami o cieľoch, aké si nedávajú ani v krajinách, kde je školstvo v oveľa lepšom stave. Je pozoruhodné, ako nedostatok odvahy urobiť racionálne a konkrétne rozhodnutia na Slovensku prekrývame verbálnou aktivitou. Hovoriť o moderných, na individualitu a potreby praxe zameraných konceptoch výchovy je iste legitímne, dôležité aj perspektívne, ale nie v chátrajúcich priestoroch, bez pomôcok a s nízkymi mzdami.
Učiace sa Slovensko v našich súčasných podmienkach nepôsobí ako realistický materiál. Nenaplnili sa ciele Milénia a chceme mieriť ešte vyššie. V relatívne malých veciach sa nedokážu dohodnúť rezorty školstva, sociálnych vecí, zdravotníctva, vnútra či samosprávy a očakávame, že sa dohodnú na zložitejších komplexných riešeniach. Nevieme vykryť z rozpočtu chýbajúce európske zdroje v Bratislavskom kraji, zato ponúkame bratislavským učiteľom akési sociálne bývanie. Nefunguje dobre ani integrácia zdravotne znevýhodnených či duálne vzdelávanie a už predostierame veľkolepé vízie inklúzie a prepojenia školy s hospodárskou sférou. Metodicky aj technicky zlyháva základné výkazníctvo a štatistiky a chceme na základe neexistujúcich, resp. nekorektných vstupov hodnotiť úspešnosť škôl a vyrábať ich rebríčky. Zahltíme vzdelávacie programy množstvom kompetencií či spôsobilostí a výsledky v PISE sú stále žalostnejšie. Nezreformujeme obsah vyučovania, neoddelíme zrno od pliev, ale do dokonalosti vycibríme výstupy v podobe monitorov či maturít. Necháme v základných školách prevahu intelektuálne zameraných predmetov s množstvom informácií a veľkými nárokmi a pod rúškom rovnosti šancí chceme, aby v nich prosperovali žiaci s mentálnym postihnutím či duševnou zaostalosťou…
Materiály ako Učiace sa Slovensko vytvárajú v čitateľoch škodlivé pocity a nerealistické očakávania. Niektorí žiaci a ich rodičia porovnajú veľké slová s tým, čo zažívajú na vlastnej koži a majú od školy očakávania, ktoré ona nemôže naplniť. Iní sa poučia, že slová sú len slová, prestanú škole dôverovať a berú ju len ako nutné zlo či povinnú jazdu k budúcemu zamestnaniu. Pedagógovia aj riaditelia škôl a školských zariadení sú frustrovaní priepasťou, ktorá leží medzi takýmto programom a ich každodennou realitou, prepadajú rezignácii, skepse a ľahostajnosti. Aspoň formálne preberajú ponúkaný slovník a hoci vedia, že je vzdialený ich praxi, operujú s ním, aby nemohli byť obviňovaní zo spiatočníctva či nízkej náročnosti. Politici, samosprávy a hospodárska sféra chcú od škôl také výsledky, aké postuluje napr. predkladaný národný program a potom – možno – dajú do škôl viac prostriedkov.
Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania by mal byť v našej súčasnej situácii oveľa skromnejší, presnejšie povedané stručnejší, v definovaní problémov hierarchizovaný a v navrhovaných riešeniach konkrétnejší. Chcieť všetko často znamená nedosiahnuť nič.
