Denník N

Slovom a písmom. Vodou a soľou. Terorizmus.

Otvorený list Matúšovi Kostolnému v predvečer Dňa hnevu.

Vážený pán Kostolný,

dostávam od Vás maily, výber toho najlepšieho z najlepšieho z Nka. S ponukou predplatiť si vás. 

Dnes dostanete Vy správu odo mňa. Pokúste sa mi odpovedať. Iste pochopíte, že hovorím za mnohých ľudí, nielen vo vlastnom mene.

V tento deň pred 23 rokmi dušu nejedného britského konzervatívca zalial smútok, do úst sa vkradla pachuť. 

Odznaky Obeste Mandelu vyšli z módy. 

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska® stálo na strane juhoafrického apartheidu až do trpkého konca. 

Rýchlosťou blesku ústa zmĺkli o Mandelovi-teroristovi. Vzdávali úctu Mandelovi-svojmu vzoru. Ústa tých istých ľudí. 

27. apríla 1994 som mala 5 rokov. Neviem, kde ste boli vtedy Vy a aký pocit vo Vás zanechalo oficiálne zrušenie nadvlády belochov v JAR. 

Dnes – viac ako kedykoľvek predtým – som si istá, že Denník N stojí (nie pevne, ale predsa) na strane apartheidu. 

Bude to tak až do povestného trpkého konca?

Od 17. apríla prebieha protestná hladovka palestínskych väzňov v Izraeli. Nko dosiaľ reagovalo jednou či dvomi agentúrnymi správami. V jednej z nich pripomína, že Marwan Barghouti je vo väzení za vraždu. (Ak chcete, požičiam Vám Mandelov životopis – pomerne bez okolkov tam hovorí, že na ukončenie apartheidu ANC plánoval použiť všetky prostriedky. I terorizmus. Mandela píše, že inšpiráciu hľadal doslova v celom svete, vrátane sionistických teroristických organizácii. Pointa tejto poznámky nie je podpora násiliu či terorizmu – vždy ma „pobaví“, že aj pár slov správy z agentúry v Nku dokáže zdôrazniť, akí sú Palestínčania násilní. V prípade izraelských politikov si túto námahu šetríte). 

Každá palestínska rodina má alebo mala niekoho vo väzení v Izraeli. 1 000 000 väzňov. Každé palestínske mesto a každá dedina má počas týchto dní pochod na podporu väzňov, majú stany, kde sa príbuzní stretávajú. Vidím vlajky všetkých farieb, ženy, mužov, mladých, starých, deti. Bývalých a budúcich väzňov. V Palestíne otázkou väzňov dnes a každý deň žijú tisíce rodín. Ľudia všetkých politických a náboženských názorov v Palestíne i v iných krajinách sa sústredia na jedno slovo: 

Dôstojnosť. 

Cudzie slovo dôstojnosť je odvodené od slovesa stáť. Dôstojnosť znamená prirodzenú ľudskú túžbu po slobode. Radšej zomrieť postojačky ako prežiť život v ponížení na kolenách. Táto túžba je vlastná každému človeku. 

„Extrémista“ Omar Barghouti venoval svoju Gádhího cenu mieru palestínskym väzňom. Hovorí o slobode a dôstojnosti pre všetkých.

Nechcem sa znížiť k tomu, aby som Vám menovala témy, ktoré pani Shemesh z Izraela stihla pokryť autorskými článkami počas posledných dní. Verím, že sa zhodneme, keď poviem, že je tam celý svet s výnimkou miesta, kde pani Shemesh žije. V Izraeli je 6300 palestínskych väzňov, z nich je 300 detí, 60 žien. 500-600 Palestínčanov je v tzv. administratívnej väzbe bez obvinenia a bez súdu. Bezpečne môžeme vyhlásiť, že títo ľudia sú nevinní – totiž, keď sa Izrael ocitne pod tlakom a má ich pred súdom obviniť, radšej ich potichu prepustí. Pätina politických väzňov v Izraeli drží hladovku a Nko mlčí. 

Vo štvrtok bol v Palestíne generálny štrajk na podporu väzňov, 80 percent Palestínčanov si želá od tzv. Palestínskej samosprávy ukončenie bezpečnostnej koordinácie s Izraelom. Na piatok je ohlásený Deň hnevu na podporu väzňov. Myslím na to už pár dní – ak sa zajtra niečo stane (rozumej: ak počas protestov Palestínčan spôsobí zranenie Izraelčanovi) – preruší Nko svoje mlčanie? Aby nám ukázalo barbarskosť a zaostalosť palestínskych teroristov?

Michael Oren, bývalý americký veľvyslanec v Izraeli, po uverejnení požiadaviek hladujúcich väzňov obvinil NYT z novinárskeho teroristického útoku a o Marwanovi Barghoutim vyhlásil, že spáchal samovražedný teroristický útok. Slovami. Omara Barghoutiho, ktorý vedie pokojnú kampaň za bojkot Izraela, Izrael obviňuje z ekonomického terorizmu.  Dareen Tatour, obvinená z podpory terorizmu resp. z podnecovania nenávisti za básničku na Youtube. Mohammad Abu Sakha, cirkusový performer, obvi– neobvinený z ničoho, vo väzení od roku 2015… 5 chlapcov z Haresu, každý odsúdený na 15 rokov za skutok, ktorý sa nestal. Malak Salman, 17-ročná, odsúdená tento týždeň na 10 rokov za vlastníctvo noža a pokus pobodať Izraelčanov v okupovanom Jeruzaleme. 13 palestínskych poslancov. 24 novinárov. A tisíce ďalších. Každý je v očiach Izraela terorista svojím vlastným spôsobom. 

Chvíľku som si myslela, že ste ma predsa predbehli a (po 11 dňoch!) informujete autorským článkom o hladovke väzňov. Pán Koník, bohužiaľ, vo svojom článku sleduje cieľ „objektivity“ na spôsob Denníka N. O väzňoch a aktuálnych udalostiach v Palestíne článok mlčí. Tento text potvrdzuje smutný fakt, že Nko plne podporuje apartheid a okupáciu. Dokážem Vám to. 

Je milé, že sa redaktor vydal až na Západný breh Jordánu – volám po tom už pekných pár rokov. Bohužiaľ, článok sa drží v tradičnej línii SME a Nka:

  • hovorí sa o Múre – ako by to bola atrakcia. V článku (rýchlo som ho prebehla) chýba informácia o okupácii
  • už v prvých riadkoch nám autor (alebo snáď editor?) vrhne do tváre myšlienku, že Palestínčania vyhadzujú izraelské autobusy do vzduchu (to si matne pamätám z detstva, odhadujem, že samovražedné útoky v autobusoch sa nedejú minimálne 10 rokov. Používa Nko stroj času?)
  • text tvrdí, že Hitlerov Mein Kampf je palestínskym bestsellerom – toto je hoax. Neexistujú ani rebríčky bestsellerov v arabských krajinách. Prosím, uveďte svoj zdroj k tejto informácii, ktorú vysielate do sveta
  • autor zaraďuje hádzanie kameňov na Západnom brehu medzi teroristické útoky (?!)
  • v texte sa robí všetko pre to, aby bol konflikt zobrazený ako stret náboženských fanatikov. Izraelsko-arabský konflikt nie je vo svojej podstate konfliktom náboženským
  • pán Koník píše „Za pár dní v Izraeli sa nedá pochopiť, aký ťažký je život na palestínskych územiach za múrom a v izraelskej časti, kde každú chvíľu môžu čakať útok. “ Čo sa tým myslí? V Gaze, na Západnom brehu, v Jeruzaleme, v Libanone apod. ľudia každú chvíľu nielen môžu očakávať, ale aj zažívajú útoky. Od pľuvancov a hádzania kameňov až po biely fosfor a bombardovanie nemocníc.
  • a tiež tradične – obhajoba okupácie a výstavby ilegálnych osád na okupovaných územiach: „Čo už je viac izraelské územie ako Hebron, kde sú pochovaní praotcovia Abrahám, Izák a Jákob a pramatky Sára, Rebeka a Lea? Izraelčania zasa zvyšujú hlas, keď hovoria o meste na Západnom brehu, ktoré tiež patrí do palestínskej správy a keď vysvetľujú, prečo tam chcú aspoň oplotené osady.“
  • čerešnička na záver – ten jeden „dobrý“ Palestínčan sa autorovi zdá byť čoraz viac rozohnený a fanatický. „V deň nášho odchodu z Izraela vrazil palestínsky útočník v Jeruzaleme nákladným autom do skupiny izraelských vojakov. Štyroch zabil, medzi nimi aj jednu vojačku, pätnástich zranil. Bol by to podľa Muníra hrdina?“ V mnohých krajinách – a Palestína nie je výnimkou – útočníci, ktorí zabijú okupantov, sú považovaní za hrdinov. Tento konkrétny útok sa odohral na okupovanom území, v blízkosti ilegálnej osady. Útočník dlho čakal na vojakov – civilistom sa vyhol. Keby vystupoval vo výbornom, fiktívnom nórskom seriáli Okupácia, bol by to Váš hrdina. 

Odpovedzte mi, pán Kostolný, máte v Nku etický kódex? Očakávate od ezoterického konšpirátora Rostasa, žobrajúceho o ruské peniaze, že bude dodržiavať najvyššie morálne a novinárske štandardy. Kde je Vaša morálka, kde sú Vaše hodnoty a novinárska etika, keď každé dva mesiace obviňujete Palestínčanov z nacizmu? Od kolísky až po hrob, terorista musí byť. To je Vaša objektivita? To je Vaša kvalita, ktorú ma pozývate si predplatiť? 

Vyzývam Vás, pán Kostolný, dajte si v piatok v redakcii pohár slanej vody. 

A nalejme si čistého vína. 

Denník N obhajuje apartheid slovami i skutkami. Táto obhajoba stojí na chabých základoch. Mlčíte alebo si pomáhate klamlivými správami a hlbokou nenávisťou. 

Povedzte, pán šéfredaktor – kto to robí? Píšu Vaši reportéri články plné alternatívnych faktov, alebo máte nekvalitných editorov? Prosím, ak je to možné, zverejnite, akým spôsobom boli do článku vložené časti, ktoré vyššie uvádzam. Bol pôvodný reportérov text zmenený, aby bol „objektívnejší“?

A povedzte mi – existovala rovnováha medzi vojakmi Varšavskej zmluvy, ktorí nás prišli „zachrániť“ a našimi občanmi, ktorí sa proti ich prítomnosti snažili brániť? Slovami, kameňmi, vlastným telom? Sú ruskí zelení mužíčkovia na Kryme na rovnakej úrovni s Ukrajincami, ktorí sa proti nim bránia? 

Považujete pásmo Gazy, Západný breh Jordánu, Golanské výšiny alebo východný Jeruzalem za Izraelom okupované územia (ako to oficiálne robí dokonca aj MZV SR)? Ak áno, prečo chýba v článkoch Nka jasná informácia o okupácii? Prečo pravidelne publikujete obhajoby budovania ilegálnych osád? 

Ján Košút, Slovák, ktorý prežil gulag, píše o hlade nasledovne:

„Hlad. Čo je to hlad? – Hlad je príšera. Hlad – to sú smrteľným desom vyvalené oči, ktoré hľadia okolo seba a všade vidia iba smrtky: samé kostry, potiahnuté kožou, a na lebke, v hlbokých očných jamách živé oči. Vydesené oči, ktoré hľadia na teba ako na smrtku a ty ten pohľad opätuješ. V každom vidíš seba samého. A toto spoločenstvo živých smrtiek má napodiv rovnakú fyziognómiu, rovnakú postavu, rovnaké oči, rovnaké myšlienky. Myšlienky na blízku smrť. To je hlad.

Hlad je smrť. Smrť o to strašnejšia, že sa na ňu nevládzeš pripraviť. Nevládzeš vyroniť slzu ľútosti, nevládzeš sa už ani pomodliť, iba občas bezvládne v duchu zavzdychať: Bože môj! – To je hlad. Ten pravý hlad, ktorý už ani necítiš – od hladu. Od hladu nevládzeš už ani oči otvoriť, ale vidíš. Vidíš pred sebou smrť – smrť hladovú.“

Ľudské telo už po 15 dňoch bez potravy hľadá zdroje energie v sebe, začne konzumovať vlastné svaly, vrátane srdcovej svaloviny. Hladovku sprevádza nauzea, neskôr nekontrolovateľné zvracanie, krvácanie z nosa a samozrejme silné bolesti, keďže telo požiera vlastné tkanivá. Ďalšími dôsledkami sú ohluchnutie a slepota, neschopnosť chodiť, pohybovať sa, zhruba po 40. dni bez jedla hrozí smrť v ktorejkoľvek chvíli.

Čakáte, kým niektorý väzeň zomrie? A ak Palestínčania zareagujú hnevom a násilím, slávnostne nám ukážete, čo sú zač? 

Ako iné rodiny na Slovensku, aj našu rodinu postihlo znárodnenie a deportácie. Jeden príklad za všetky.

V 50. rokoch bol náš opapa označený za politicky nespoľahlivého a ako buržoázny živel strávil čas v PTP. Preložím Vám to do reči, ktorú používate o Palestíne – znepríjemnilo nám to život.  Opapa sa z PTP vrátil živý. Po Vašom: ktovie, či aj polepšený. Ešte deň pre svojou (náhlou) smrťou  naliehal na  deti a ich rodiny, aby si dobre zapamätali, ktoré pozemky a majetky nám patrili, aby ich po páde režimu mohli žiadať späť.

Zomrel pred rokom 1989, svojho sna sa nedožil. Túžba po slobode sa však nedá zničiť. Ani tichom.

Koniec apartheidu v Palestíne sa nedá odvrátiť, ale môžete ho oddialiť, alebo priblížiť.

Pán Kostolný, redakcia, ukážte, že viete, čo je sebaúcta a dôstojnosť!

Teraz najčítanejšie