Denník N

V tvojej hlave malá trhlina

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Skúsim takú rozšafnejšiu recenziu. Že to nebudem po sebe priveľmi opravovať. Lebo vždy opravujem. Vždy to nechám, ako sa hovorí, odležať. Potom mi to tu naozaj leží, ale nezreje, ponajviac si akurát skontrolujem čiarky, ktoré by si aj tak nikto nevšimol. Som dôsledná – dôsledná sama pre seba, sebe to píšem.

A tak sa zdravím a vítam.

Čo si poznačím ku Karikovej knižke? Nechcelo sa mi za ňu utrácať zbytočne, a tak som si ju kúpila v elektronickej podobe. Komplikovalo mi to situáciu s podčiarkovaním, musela som si vybrané pasáže fotiť telefónom. Aby som vedela, o ktorý riadok ide, ukazovala som si naň prstom.

Potom som si fotografie preniesla do počítača a pozerala sa na svoje prsty. Prekvapovali ma. Takto som sa na svoje prsty nikdy nedívala. A predsa – aj toto som ja. Možno začínam chápať zmysel moderných technológií. Bolo načase.

Čím začnem? Pre seba nemusím zhŕňať dej, veď som to čítala.

Môžem začať odcitovaním začiatku.

Asi pol roka po publikovaní môjho mysteriózneho trileru Strach som dostal čudný email. Neznámy chlapík, podpísaný ako Igor M., v ňom tvrdil, že niektoré scény v knihe sú až príliš podobné niečomu, čo vraj zažil na vlastnej koži. Spozornel som, z času na čas takéto emaily dostávam – neraz sa končia tým, že ma ich pisateľ obviní z plagiátorstva, alebo sa domáha, aby som sa priznal, že som spísal jeho osobné zážitky.
Logika niektorých ľudí je naozaj zvláštna, takže sa mi nečudujte, že som bol ostražitý. Okrem obvinenia z plagiátorstva či vykrádania osobných zážitkov mi hrozila aj ďalšia nepríjemnosť – ponuka perfektného námetu. Takýchto ponúk dostávam dosť (dám vám perfektný námet a vy mi zaplatíte). Často býva únavné vysvetľovať, že aj keď je dobrý námet dôležitý, sám osebe je tou najmenej cennou komoditou v procese vzniku knihy.

To beriem. Práve som dobehla domov (domov? kde to je?) z nášho redakčného stretnutia, kde jeden český spisovateľ rozprával, ako mu po čítačke v nejakej okresnej knižnici prišli štyri babky ponúknuť nápad, o čom by mohol napísať nabudúce. Ako keby sa nápad rátal.

Aj Hečko to spomína, v tej knihe, o ktorej tiež napíšem článok len pre vlastnú radosť, že písanie je predsa práca. Nebudem to teraz hľadať. Nebudem nikoho citovať, zostanem tu dnes sama. Že: Dobré príbehy nám život hádže k nohám každý deň, na ceste zo spálne do kuchyne, ale napísať to, napísať to je umenie.

Big up už len za to, že si je toho Karika vedomý.

Takže spisovateľovi Karikovi sa ozval človek, že aha, mám niečo, čo by ťa mohlo zaujímať. Karika sa trochu ondiel, ale napokon súhlasil, dobre, stretnime sa, zapnem diktafón, porozprávaš mi. A tak sa stalo. Nasleduje druhý začiatok, rozprávanie v rozprávaní, druhá prvá strana, in medias res:

Mal som sa otočiť a odísť, nechať čiernu príšeru na pokoji. Hnusná, prekliata vec! Iste, po vojne je každý generál. Lenže ako som mal, doriti, vedieť, kam ma objav privedie? A keby len mňa… Skurvené oceľové dvierka, ako som mohol tušiť, čo je za nimi?!

Super, nie?
Sama seba sa pýtam?
Áno.

Karika sa nezdráha, nečaká, pozná svoje remeslo – chytí čitateľa na úvodných riadkoch. Tu mám trezor, pomyselnú Pandorinu skrinku, a dnes už viem, že mi jeho tajomstvo zničilo život. Ó, keby som bol vedel skôr! S týmto Karika umne operuje zas a znova:

Zvedavosť zvíťazila, keby človek nebol zvedavý, ušetril by si väčšinu problémov. Aspoň ja určite.
Lenže vtedy som nemohol vedieť, kam ma objav privedie. Keby som to čo i len tušil, pribuchol by som dvierka, zamkol ich aspoň na dva západy, odhodil kľúč kamsi do sutín a upaľoval z vily ako o život. Nebolo to nadnesené prirovnanie. Už o pár týždňov som o život naozaj upaľoval, no k tomu sa dostaneme.

Umne, dobre, aj keď na môj vkus sa to tam opakuje hádam až príliš. Možno to sú tie osídla druhej osoby. Náhodou sme sa nie dávno na niektorom z predchádzajúcich vyššie spomenutých redakčných stretnutí úporne snažili zmyslieť si, či sme vôbec niekedy videli dobre použitú druhú osobu v rozprávaní. Nikto si nič také nevybavil. Pre mňa je, konštatujem po prečítaní Trhliny, veľký problém už v tom, že sa jej vôbec ťažko niečo vyčíta. Ak sa to hrá na autentický záznam, potom nemôžem dosť dobre povedať, že autor sa opakuje, pretože je to predsa autentický záznam v druhej osobe, tým to hasne.

Ale – opakuje sa.
Zároveň – Karika veľmi dobre vie, pre koho píše, je si nepochybne vedomý toho, že jeho cieľové publikum mu to zožerie, ako sa ľudovo hovorí, no, nehovorme radšej ľudovo, nech celkom neupadnem.

S rozprávačom mám napriek tomu stále problém. Ak je to promovaný inžinier, ako sám tvrdí, prečo má slovník ako najposlednejšia socka?

Nič príjemné, starec. Ak si bol niekedy počas školy na poriadnej brigáde, vieš, o čom točím.

Starec? To je slang z ktorého storočia?
Alebo:

Príliš sme tam nerozhadzovali lóve, úspech bol, že sme mali za čo nakúpiť potraviny a domáce potreby na ďalší týždeň.

Lóve? Čí si? Rytmusov bratranec z tretieho kolena?

Ale okej. Rozprávač, inžinier s dôvernou znalosťou drobných čóriek a záložní, ma nepresvedčil a štylisticky je táto kniha tiež, neprekvapivo, taký povedzme smutný priemer, ale autor naostatok nebrúsi národné klenoty pre budúce generácie, píše skrátka žánrovú literatúru, a to robí – dobre. Naťahovanie k tomu patrí. A to používa veľmi efektívne v priebehu celého románu. Trebárs:

„Čo je?“ opýtal sa.
Ukázal som na ležiaci mobil. „Pozri sa.“
Zamykalo mu tvárou, vyčítal som z nej, že nechce dostať ďalšiu dávku, ďalší úder. Spravil však chybu – priblížil sa ku mne a k smartfónu, teraz už nemohol vzdorovať. Aj keď napínal vôľu, nedokázal sa vytrhnúť a odísť; prekročil horizont udalostí, čierna diera šialenstva ho priťahovala gravitačnou silou, ktorej sa nedalo odporovať.
Natiahol sa za mobilom, priblížil si ho k tvári a pozrel na displej.

Takto, neskutočne pomaly, sa na ten displej najprv pozrú všetky štyri postavy, takže čitateľ sa postupne dozvedá všetko o údive a šoku týchto štyroch postáv, ale sám stále netuší, čo že to tam vidia. Napätie, zvedavosť. Funguje.

Na mňa?
Neviem.
Nie.

Ale je to v poriadku. Aj tak sa rada pozriem, ako niekto naozaj ovláda svoje remeslo. Môj dedo celý život robil v sklárni, vyfúkal milión pohárikov, štamprlíkov, džbánov, ale predovšetkým ozdobných rybičiek, ktoré dodnes stoja na tom nedávno ospievanom babkinom sekretári, a určite by sa dalo povedať, že je to gýč – ale dedo si akiste ani nemyslel, že robí veľké umenie, skrátka robil to, čo vedel, a čo potom zdobilo niečiu domácnosť, trebárs tú našu.

Recenzia?
Sotva.
Aspoň že sa nemám komu ospravedlniť.

Ale tie rybičky, tá spomienka, to ma skoro dojalo. Z dediny všetci robili v sklárni, vstávali o štvrtej a vozili sa tam na bicykli, a miestny potok bol plný rozbitého skla, my sme to ako deti zbierali a veľmi sa z tých omytých úlomkov radovali. Každé moje leto – niekto zapískal pod oknom, že poď na sklíčka! A išli sme bosí proti prúdu zbierať sklíčka, ako keby to boli najväčšie poklady. Sklíčka, sklíčka dotykov, ja som taká faa-aajn.

Môžem písať a neobzerať sa na rozsah, lebo píšem pre seba a pre seba môžem napísať nekonečný príbeh, môžem zostať zaseknutá ako Átrej v bažinách a stále to bude v poriadku.

Mia ráno budieva hrdinu bozkami na nos. Hrdina sa na ňu preto nehnevá. Čo by sa hneval:

Jednak bola veľmi pekná, ale ešte viac ma chytalo za srdce, ako natešene a spokojne sa na mňa usmievala. Naozaj ma mala rada, chápeš? A ja som ju za to… No nič, k tomu sa dostaneme.

Ako hovorím – naťahovanie. Od začiatku vieme, že sa stane niečo zlé. O tom je pre nás celý život. Východná Európa v kocke.

Prvú tretinu – môj tehloidný Kindle to ráta na percentá, takže to mám niekde (aj s prstom) vyfotené úplne presne – teda hrdina pozvoľna odhaľuje tajomstvo záhadného trezoru. Sú tam lekárske záznamy a veľmi staré platne. Na platniach je Fischer, ktorý sa stratil v lese a potom sa sám našiel, celý poškriabaný a spochabený. Ktovie, čo ho postretlo.

Postretlo ho malinčie.
Záznamy týchto rozhovorov, hocako nepravdepodobné, rozhodne môžu človeka vydesiť, ak ich číta pred spaním; ja som ich čítala vo vlaku, hrôzu mi naháňalo skôr vedomie, že bola táto kniha nominovaná na Literu.
Ale malinčie sa mi aj tak páčilo.

„Čo vás naozaj poškriabalo, pán Fischer?“

To pacient nie je schopný povedať. Ideálne by bolo vydať sa v jeho stopách. Lenže to hrdina len tak neurobí. Nasleduje ďalšia tretina, kde sa prevažne gúgluje, kde sa zisťujú súvislosti a vyhľadávajú ľudia, ktorí by o nevysvetlených zmiznutiach v pohorí Tribeč mohli vedieť viac. Unavovalo ma to. Chcela som, aby už konečne vypadol do toho lesa. To, že je jeho priateľka fyzicky zdatná a že miluje hory, mi ako čitateľovi bolo nenápadne podsunuté už v úvode, takže sa dalo čakať, že sa tam napokon vyberú.

A vybrali sa.

Maringotka bez pohnutia stála a mĺkvo na nás upierala sklené oči zatiahnuté sivým zákalom záclon.
Chvíľu sme obchádzali dookola, cítil som sa čudne, čo ťa asi neprekvapí. Ani Mia nevyskakovala od nadšenia, jedine Andrej sa tváril, akoby sme práve objavili druhý Stonehenge. Natešene si maringotku fotil, keby sme ho tam nechali, asi by pri nej onanoval doteraz. Bohužiaľ sme ho tam nenechali, aj naďalej som pri chôdzi musel čumieť na jeho natriasajúci sa vychudnutý zadok – zatiaľ najväčšia hrôza, akú som na Tribeči videl.

Srandičky, srandičky. O to istejšie je, že čoskoro pôjde do tuhého.

A Karika si to napokon rozohral dobre.

Je zaujímavé, že v priebehu celej knihy nikdy neodkazuje k iným knihám, výlučne len k filmom – Twin Peaks, Záhada Blair Witch, Texaský masaker, Pán prsteňov. Tým, okrem iného, berie vietor z plachiet prípadným aktivistom, ktorí by iste pohotovo upozornili na to, že tieto príbehy blúdenia a pomätenia predsa nie sú nové. Zároveň sa zasa približuje svojmu cieľovému publiku, ktoré by zrejme neupozorňovalo na príbuznosti s literatúrou, zatiaľ čo priznané kinematografické analógie im okamžite navodia atmosféru. V podstate podobne Karika narába s motívom piesne, ktorý sa priebežne vracia:

Akákoľvek zlá situácia môže byť ešte horšia, ak sa ti v gebuli rozospieva detská odrhovačka, ver mi.

Verím ti, úplne ti verím, hrávala som Silent Hill.
A náhodou som počas ostatného pobytu doma, vo svojej detskej izbe, našla sestrinu starú hraciu skrinku a otvorila ju – nečakala som, že je to natiahnuté – ale malá balerína sa roztočila a hudba veselo – a akosi zákerne – cinkala, ako keby to nikdy nemalo skončiť. Z priehradky pod tanečnicou na mňa vyzývavo z malej fotky hľadel ten, ktorý už nie je medzi nami, naveky má pekných 26, naveky je v hlbokom lese. Rodinné tragédie.

Sinister. Jedno z mojich zamilovaných slov – it was sinister.

Karika:

Väčšine ľudí bliká v živote iba jediné absurdno – vlastná smrť –, a ani s tým si nevedia poradiť. Hnev, popieranie, rôzne formy útekov – do náboženstva, hrabania majetku, plodenia detí či do tupej každodennosti… Nedaj sa vysmiať, všetko iba rovnako zbytočné snahy vygumovať absurdno.
„Kto je to?!“ vydýchla Mia a zatriasla mobilom, z ktorého sa na ňu škerila trhlina.

Kto je to? Možno sme ho raz poznali. Možno sme ho raz milovali.

Ale ona si nespomenie. Nespomenie si, kto to bol, a skončí v blázinci.

Spoiler? Ja už to predsa všetko dávno poznám.

Inokedy by som povedal, že som dúfal v zázrak. Ibaže po tom, čo sme zažili, by som si už žiadny zázrak neprial ani v najhorších snoch. Ľudia si myslia, že zázrak je čosi príjemné. Iste, niekedy ti zázrak môže zahrať do kariet. No bez ohľadu na to, či ti pomôže, alebo uškodí, ťa ozajstný zázrak, čosi mimo sféry mysliteľného – zakaždým roztrhá na kusy. Možno nie hneď, snáď si to ani nevšimneš a spočiatku sa budeš tešiť. Nemysliteľné sa ti však zavŕta do mozgu ako červotoč, bude tam hlodať, vyhrýzať si cestičky, postupovať milimeter po milimetri, až raz nastane zlom a tvoja honosná architektúra príčetnosti sa zrúti. Zázrak unesie iba blázon alebo človek, ktorý si ho nevšimne. Všetkých ostatných nespochybniteľný zázrak zabije. Aj preto robí mozog, čo môže, aby z toho, čo vnímaš, vyretušoval všetko magické ešte predtým, než si to vôbec uvedomíš.

Nie som si ani trochu istá, že sa Karika staral o nejaké posolstvo. Skôr by som povedala, že nestaral. Píše komerčnú literatúru. A predsa pre mňa svojím spôsobom povedal viac, než čo sa podarilo autorom, ktorí naoko ašpirujú na čosi kvalitnejšie.

„A čo ten Misnerov priestor?“
„Veľmi zjednodušený model, ale účinný. Predstav si, že celý vesmír je iba jediná miestnosť, napríklad tvoja obývačka. Každý bod na ľavej stene je totožný so zodpovedajúcim bodom na pravej stene. To znamená, že ak vykročíš rovno do ľavej steny, nerozmlátiš si tvár, ale prejdeš murivom a objavíš sa na opačnej strane – vyjdeš z pravej steny. Rovnako to funguje s ostatnými stenami, dokonca aj s podlahou a stropom. Každý jeden bod je totožný s iným bodom, ktorý sa nachádza oproti nemu. Protiľahlé steny sú spojené, ako keď stočíš papier do valca.“
„Čo to má spoločné s nami?“
„Z takej miestnosti nemôžeš uniknúť, lebo sa stala celým vesmírom! Nech sa vydáš ktorýmkoľvek smerom, po chvíli prejdeš stenou a ocitneš sa naspäť v izbe.“

Ten výkričník ma nasral, to je umelá dráma. A toto už dávno pred ním napísala Kameník. Napísal, napísala. Nikdy si nezmyslím, ako sa skutočne volala. Kameník, Hubitelka psů, tie nekonečne zreťazené kuchynky. A určite mnohí pred ním. Ale to bola spirituálna próza a nikto ju nečíta.

Ani Kariku nikto neprečíta s tým, že by ho bral naozaj vážne. Hodíme to do jedného vreca s ďalšími mysterióznymi thrillermi – kam to po práve patrí – naozaj to nič iné ani nie je.

V poriadku. Aj tak som rada.
honosná architektúra príčetnosti.
Verím tomu, že dostane čoskoro na frak. Akurát sa toho možno sama nedožijem.

Stratili sme sa oveľa viac a úplne iným spôsobom, než sme si vôbec dokázali predstaviť.

On to myslí doslova, pritom je to omnoho väčšia pravda, než tuší.

Pritom, nech neuletím, pripomeniem si – nenapísal to bohvieako. Že:

Nechcelo sa mi opúšťať červenú značku – pripomínala mi farebnú niť vedúcu cez bludisko.

Choď dofaka.
Ešte viac choď dofaka s tou červenou Škodou Superb, ktorá ti poskytuje taký neoceniteľný pocit bezpečia. Čo to je? Product placement? Za mňa aj tak nula bodov, červené auto je červené auto, som žena a nemám vodičský preukaz.

„Dúfam, že ani ja,“ prisvedčil som a vybral smartfón, aby som si elegantnú čiernu obludu vyfotil. Keď bloguješ, musíš dopredu premýšľať nad tým, čo by tvojich followerov mohlo zaujímať.

Nepremýšľam dopredu. Naopak. Premýšľam dozadu. Neustále. Pred tromi hodinami som sedela na redakčnej rade a šéfredaktor mi tisíci raz hovoril, Míšo, tak kdy už nám napíšeš ten článek o slovenské literatuře, a ja som tisíci raz odpovedala, neviem, Zbyňku, ešte si toho musím veľa, veľmi veľa prečítať. A potom som išla preč a hovorila si, aspoň toho Kariku, to mám za chvíľu hotové, a mohla by som to zrýmovať, s tou myšlienkou sa už dlho pohrávam, rýmovaná recenzia, a zauvažovala som nad tým, ale rýmovalo sa mi niečo úplne iné.

A rýmovalo sa mi to v cudzom jazyku, pretože domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, a ten ja už nemám, pretože som sa odrodila a každým ďalším slovom utekám ďalej a ďalej.

Je pozdní jaro, je vůně ještě k tomu!
Je pozdní večer a já běžím domů,
jako kdybych věděla, kde vůbec je – to doma,
jako bych ho jednou vymyslela pro nás.

Je pozdní jaro, nový začátek ve tvém starém stínu.
Semknutím dvou neumělých rýmů
bych mohla sejmout vinu,
a nesejmu, miláčku, nesejmu.

Je pozdní jaro, je vůně, vůně překrásná,
je moje bolest, je jako kůže, odřená do masa,
kůže, která jako stín stíhá tvoje dlaně,
a šéfredaktor říká, napiš! napiš o tom článek,
a já říkám: já ne, já jdu spát,
už spím, už usínám,
jen já a moje knížky a pokojová rostlina,
je pozdní jaro, je pozdní hodina,
v níž žádný beránek nesnímá –
odpouštím, miláčku,
odpouštím, ale nezapomínám.

A vlastne by sa to mohlo volať TRHLINA. Trhlina v tvojom arytmickom srdci. Napokon, je to taká báseň, ako je Karikova knižka. Forma, to sa dá naučiť. Ale obsah. To musí ísť z duše. A my niečo hovoríme, ale necítime to. Sme fake. Ak niečo skutočne závažné povieme, ak sa niekoho skutočne dotkneme, potom jedine nechtiac.

Píšem si to pre seba, sebe želám dobrú noc, nighty night, baby.

Tichý kopec.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/