Denník N

Aby sa zdravotníctvo zlepšilo, musíme prekonať svoj strach

Po takmer ôsmich mesiacoch som sa konečne dostala k mojej a synovej zdravotnej dokumentácii z pobytu v nemocnici v roku 2012. Konečne bez toho, že za to odo mňa Univerzitná nemocnica Bratislava (UNB) žiadala poplatok 10 eur.

O mojom boji som písala v dvoch postoch ešte na blogu SME (prvý tu, druhý tu). Po tom, ako Ministerstvo zdravotníctva (MZ) poslalo UNB žiadosť o zosúladenie predpisov a vyriešenie môjho problému, čakala som 30 dní, čo sa bude diať. Neudialo sa nič. A tak som začala vyvolávať na MZ, lenže sa mi vôbec nedarilo dovolať panej, ktorá to mala na starosti. Keď som jej napísala email na začiatku októbra, neodpísala mi. Keď som napísala na konci októbra, vrátila sa mi automatická odpoveď, v ktorej stálo: „Od 18.6.2013 do 3.7.2013 som mimo pracoviska.“ Hm, divné, bol október 2014. Snažila som sa dovolať aj inej pracovníčke na rovnakom oddelení, nič. Jedného dňa v novembri som zavolala s utajeným číslom. A pani hneď zodvihla. Možno to bola náhoda, ale osobne mi to vyznelo tak, že moje číslo ignorovali.

A tak som sa opýtala, že či UNB odpísala a ak nie, tak čo v tom ďalej budú robiť. Odpoveď bola, že keďže išlo o moju záležitosť a oni nereagujú, môžem sa súdiť a to je tak všetko zo strany MZ. Ale chcela som vedieť, čo ide robiť MZ s tým, že inštitúcia, ktorú zriaďuje, porušuje zákon. Na to bola odpoveď, že ministerstvo pripravuje niečo, čo by tieto poplatky celkovo upravovalo.

Spokojná som nebola, tak som napísala email ešte riaditeľovi Sekcie zdravia MZ, že by som rada vedela, akým spôsobom kontrolujú, či je ich žiadosť riešená, keďže od jej zaslania už uplynuli viac ako dva mesiace. Odpoveď doteraz nemám, ale ešte neuplynul mesiac, od jej zaslania, tak možno mi ešte odpíše.

Keďže sa to nehýbalo, rozhodla som sa opätovne požiadať UNB o nahliadnutie do dokumentácií. 1. decembra som dostala telefonát, že dokumentácia je pripravená a že či by som bola ochotná prísť na riaditeľstvo UNB sa o záležitosti sa porozprávať. Ochotná som bola viac než dosť, a tak som sa 3. decembra stretla s pani Vladárovou.

Oznámila mi, že UNB po rokovaniach s Ministerstvom k 1.12.2014 zrušila daný poplatok. Na webe majú ešte stále starý cenník s týmto poplatkom, snáď ho čoskoro aktualizujú. Vysvetlila mi, aké bolo ich stanovisko, že majú veľa pacientov, dokumentáciu majú na inom mieste, sú s tým spojené náklady a pod. Čo som chápala, ale argumentovala som tým, že keď raz mám zo zákona nárok na nahliadnutie, nemôže byť podmienené poplatkom. Zveličene, ak by mali archív v Košiciach, musela by som platiť za náklady súvisiace s prepravou dokumentácie z Košíc?

Dokumentáciu som si nafotila a rozprávali sme sa o situácii v zdravotníctve, o rôznych blog postoch, ktoré sa občas objavia. Tvrdila som jej, že veľká časť problémov v zdravotníctve nie je o peniazoch, ale o prístupe a komunikácii s pacientom. Bola to len taká debata do vetra, neočakávam, že pani Vladárová môže vôbec niečo zmeniť.

No a o týždeň čítam post Ako ma z Detskej fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici takmer na psychiatriu prevážali, ktorý mi moje presvedčenie len potvrdzuje. Koľko z toho, čo tam autorka zažila, bolo o peniazoch? Minimum. Ešte aj to, čo sa zdá ako problém financií, je skôr o ochote zainteresovaných pohnúť rozumom (alebo srdcom?) a upraviť spôsob fungovania oddelenia.

Práve dnes je Medzinárodný deň ľudských práv. Jedným z práv je to, že nikto nesmie byť podrobený ponižujúcemu zaobchádzaniu. A máme aj Práva pacientov podľa Európskej charty, tam je napríklad právo predchádzať zbytočnému utrpeniu a bolesti. Keď sa pozriem na daný post, práva malého pacienta a jeho matky boli určite porušené.

Čo s tým? Bojovať. Ak by som sa mala ocitnúť opäť v nemocnici, či už so sebou alebo so synom, alebo ak by sa tam mal ocitnúť môj príbuzný, tak budem chcieť, aby mi vysvetlili všetko. A budem bojovať proti každej nezmyselnosti. Nenechám so sebou zametať ako s handrou.

Viem, môj boj ohľadom poplatku bol v podstate jednoduchý. Potrebovala som len vypisovať a vyvolávať a byť vytrvalá. Ale brániť sa a bojovať priamo v nemocnici je ťažšie. Psychika tu funguje inak. Obavy o zdravie, o to, čo bude, niekedy aj obavy, že ak sa človek ozve, budú sa správať ešte horšie, človeka často odzbrojí a aj ten najväčší tvrďas len poslušne nasleduje príkazy.

Tento strach však treba prekonať. Lebo práve ten kŕmi nezmyselné nariadenia a príkazy, ktoré nemajú opodstatnenie. Tento strach kŕmi pocit nadradenosti personálu nad pacientami a nezáujem o to, aby sa veci pohli smerom k lepšiemu.

Bez tlaku nás, pacientov – klientov, sa myslenie a prístup v zdravotníctve nezmení. Tak prekonajme strach a začnime bojovať za svoje práva.

Teraz najčítanejšie

Veronika Pizano

Pracujem v oblasti marketingu, v súčasnosti vo vydavateľstve W Press, ktoré vydáva časopis .týždeň. Som členkou tímu MONO.sk.