Nevpustíte sociálku čo len raz do bytu? Poženie vás na súd

Pred Luciiným domom zastalo auto a z neho vyšli tri ženy. Lucia pozdravila, povedala: „Počkajte prosím“ a zamávala šesťročnej dcére Dáške, ktorá odchádzala s veľkou kamarátkou za koníkmi. Podišla k sociálnym pracovníčkam: „Vpusťte nás do domu, vraj máte doma chovnú stanicu psov a nevyhovujúce podmienky, Dáške sa nevenujete,  je zanedbaná, špinavá, hladná, nechodí do škôlky“.

Lucii sa začervenalo pred očami. Tušila, kto je za tým. Ten istý neznámy, čo pár udaní na ňu už napísal: na hygienu, na daňový úrad, na živnosťák. Neuspel – tak to skúša stále dookola. Vedela jeho meno, poznala jeho tvár a aj to, kde býva – o pár domov poniže. Vedela, že mu leží v žalúdku: sama žena, s domom, ktorá sa dokáže uživiť a navyše si k sebe vezme rómske dievčatko z detského domova.

Rozplakala sa a pomedzi slzy povedala paniam zo sociálky, že ona si už do súkromia nikým a ničím zasahovať nedá. Že už stačilo, aby všetci uhýbali udavačovi. Že už má toho naozaj dosť. Potom sa rozbehla dozadu do domu.

O pár minút jej to došlo. Tie panie si len plnili povinnosť a kričať má ísť niekde inde.

Zdvihla telefón a zavolala na úrad, aby si dohodla stretnutie a veci si vysvetlili. Veď ju poznajú. Počítala na prstoch: počas obdobia, kedy na Dášku čakala a aj potom, keď už prišla z detského domova k nej a bola v predosvojiteľskej starostlivosti, boli u nej možno aj viac než pätnásť krát. Chodili raz za dva – tri týždne. Všetko bolo v poriadku – inak by jej dievčatko nenechali, boli by sa vyjadrili na súde inak, nie v superlatívoch. Potom, po adopcii, už nikdy neprišli. Takmer 3 roky.

Dobre, teraz vybuchla – ale veď Dášku videli. Videli aj to, ako jej posiela vzdušné pusinky. Nebola vulgárna, len bezmocná, len ich nepustila do domu. Hovorila si, že žiadny zákon predsa neumožňujte sociálnym pracovníčkam vstup bez jasného dôvodu, bez toho aby ste s tým súhlasili. A že snáď pochopia, že jej nesúhlas s ich nečakanou návštevou nemusel byť prejavom odmietnutia spolupráce, ani dôkazom toho, že niečo skrýva. Koniec – koncov, koľkokrát ľudia neotvoria dvere ani susedom, keď majú v byte neporiadok, keď u nich spia kamaráti, alebo keď prerábajú kuchyňu a všade je kopec špiny.

Obydlie je intímnym priestorom každej rodiny, do ktorého sa ľudia nenatláčajú, ale pozývajú a predpokladajú sa ich dobré úmysly.

Na sociálke celé popoludnie už nikto nezdvihol telefón. Tak hneď ráno Lucia sadla do auta a išla na úrad osobne. Ešte vo dverách sa ospravedlnila za včerajšiu reakciu a snažila sa vec vysvetliť. Pani za stolom bola neoblomná. Povedala: „Mali ste spolupracovať včera, dnes nemáme auto a nebudeme len tak lietať, kedy si zmyslíte.“ Keď Lucia požiadala, aby s ňou spísala záznam, dozvedela sa len, že: „Žiadny záznam ja spisovať nebudem“.

Pretože Lucia nepozná usmernenia, ktoré úradníci na sociálke majú a nevie, že z každého stretnutia, dokonca aj z každého šetrenia u nej doma, si má pýtať záznam a aj ho musí dostať, otočila sa a odišla.

To ešte nevedela, že v tom istom čase pani, ktorá s ňou nechcela spisovať nič, práve píše o nej niekomu inému: okresnému súdu a žiada o to, aby bolo nad Luciou stanovené výchovné opatrenie a to formou poučenia a dohľadu.

a

Suma sumárum – sociálka perom zamestnankyne s titulom Bc. (!) po jednom jedinom (!) neúspešnom šetrení, na ktorom sa stalo iba to, že úradníčky dieťa videli živé a zdravé, ale neboli vpustené do domu, žiada súd, aby nad nespratnou Ing. s adoptovaným rómskym dievčatkom nariadil ich dohľad.

Dohľad sociálky znamená len to, že k vám tety môžu vtrhnúť kedykoľvek a skúmať a zapísať si o tom, čo u vás vidia, len Pánboh vie čo – na základe vlastného uváženia. Teda to, čo si zmyslia. Alebo ako sa vyspia.

Poznám mená a tváre mnohých sociálnych pracovníčok a pracovníkov. A viem, že mnohí z nich sú zapšklí, závistliví, nespokojní so svojím životom a s výplatou – tak ako všade inde. Aj to viem, ako mnohí z nich na chodbách a v kuloároch úradov trúsia rasistické poznámky, a že pre mnohých sú ich klienti (aj detskí klienti) len špinou.

Taký urobia dohľad, akí sami sú.

Ibaže ich morálny profil nikto na tom súde, na ktorý dali návrh, skúmať nebude. Ten Luciin áno.

■

A pozrite sa aj na tie dátumy v podaní.

Podnet, že sa Lucia o Dášku nestará dostali v januári (nevedno či 2. alebo 31., nevadí), prvý raz išli na šetrenie do domácnosti až 17. februára (t. j. najskôr po 17-tich dňoch), 18. februára písali návrh na súd a 20. februára ho poslali. Fukoty, no.

Medzi januárom a 20. februárom neboli nikde inde, než u Lucie pred domom. Súčasťou podania na súd nie je žiadna správa od lekára, ani zo škôlky, ani od nejakého psychológa, alebo z obce.

§ 37 Zákona o rodine 36/2005 Z. z. hovorí, že výchovné opatrenie je nariadené vtedy, ak sa preukáže nevhodné správanie sa detí, ako aj porušovanie povinností rodičov, vyplývajúcich z ich rodičovských práv a povinností, alebo zneužívanie ich práv.

A tak sme tie papiere – od Dáškiných dôležitých ľudí – začali zháňať my. Pani doktorka – pediatrička nám napísala, že „ako ošetrujúci lekár nemám námietky voči starostlivosti matky o dieťa“. Materská škola, že: „Z prejavov dieťaťa je značné, že je veľmi citovo naviazané na matku. S nadšením rozpráva o zvieratkách, ktoré majú doma a ku ktorým má blízky citový vzťah.“, Detské centrum, s ktorým bola Dáška na prázdninách v tábore pre deti z náhradných rodín, že „Dáška sa na príchod matky tešila, po jej príchode bola naďalej spontánna, komunikovala s ňou o zážitkoch z tábora. Nezaznamenali sme žiadne strachové tendencie a obavy.“ Psychologička s ktorou riešili školskú zrelosť, tiež nenašla na vzťahu mamy a dcéry nič závadné. A pán starosta mi do telefónu povedal, že on nevie, čo má napísať, lebo s Luciou ani s Dáškou žiadne problémy nie sú, nikdy neriešili ani žiadny konflikt. „Napíšte to presne takto, ako ste mi to povedali, prosím.“ Napísal.

Už už som sa tešila, že tento blog nevyjde – Lucia pôjde na úrad, ukáže papiere, dohodne sa, kedy k nej prídu a návrh sa stiahne. Veď je to príbeh jasný ako facka. A tak aj išla: včera, 17. 3. 2015 o 14.00. Boli tam na ňu veľmi milí a vysvetlili jej, že svoj návrh nestiahnu, naopak: aj oni sa (teraz – mesiac po tom, čo návrh podali, popýtajú na Dášku u doktorky a v škôlke). Vysvetlili jej aj to, že to nie oni, ale ona konala veľmi neštandardne, keď ich nepustila do domu. A že veď nevadí, veď súd im – úradu – nemusí vyhovieť, keď Lucia preukáže opak ich udaní, pardón tvrdení.

Na otázku, kto to všetko zaplatí, neodpovedali.

■

Som presvedčená, že štátni úradníci musia urobiť všetko preto, aby deťom bolo dobre, aby boli chránené všetky ich práva a aby boli v bezpečí. Nemôžu to však robiť neodborne, svojvoľne, eštebáckymi metódami, špicľovaním, bez dodržania legitímnych postupov a najmä tie zistenia nesmú vyhodnocovať spôsobom: „je – či nie je mi rodič dieťaťa sympatický alebo nesympatický“.

Ale prečítajte si dobre to podanie na súd – najmä druhú stranu. Neurobia a nezistia síce nič, ale vyhrážať sa vedia: píšu tam doslova: „ak nás ešte chvíľu Lucia nevpustí do domu, do svojho súkromia, tak pôjdeme ďalej a navrhneme, aby jej súd dieťa vzal.“

Pričom vstúpiť do bytu nemusia vôbec, aby zistili, ako sa dieťa má. Ak to nie sú experti, nezistia totiž v byte nič. Videla som v sociálkarských spisoch stovky záznamov z takých šetrení. Väčšinou sú to posudky, ako z realitných kancelárii – nie odborné sociálne pohľady – najčastejšie sa píše toľko a toľko izieb, toľko stoličiek, toľko pracovných stolíkov, veľa, málo hračiek, poriadok, neporiadok, starý, nový nábytok.

Btw: koľko pracovníčok sociálky vie, že veľké týranie detí býva často tam, kde je až sterilná čistota?

■

Keby sme sa na postup úradu sťažovali na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny alebo na ministerstve – tak vopred viem, čo mi odpovedia: „to my nie, to súd musí rozhodnúť“.

Ale bola to sociálka, ktorá návrh na dohľad nad Luciou na súd skoncipovala a podala. Vo svojej pracovnej dobe a za peniaze tých daňových poplatníkov, ktorí ich zverujú štátu s vierou, že budú použité na ochranu detí, nie na to, aby sa nejaká teta s preukazom štátneho zamestnanca urážala, keď ju nepustíte do domu vtedy, keď sa zachce jej a z pomsty písala návrh na súd.

Mesiace som sedávala vzadu, v laviciach pre verejnosť, na pojednávaniach o deťoch a snažila som sa zistiť, ako to funguje. Viem jedno. Že sudkyne a sudcovia tým štátnym úradníkom a úradníčkam veria. Nezisťujú, ako situáciu posudzovali. Či si nevymýšľajú.

Luckin príbeh je tester.

Lakmusový papierik, ktorý (ako aj mnohé iné príbehy) ukáže, čo si štátni úradníci môžu dovoliť voči deťom a voči ich rodičom.

Ak to prejde, pôjdu ďalej. 

Dnes sa jednej tete znepáčila inžinierka, čo sama vychováva rómske dievčatko. Zajtra to môže byť slobodná mamina z Lučenca, alebo tatko z Humenného čo sám vychováva dcéru. A potom novinár, čo napíše to, čo sa niekomu nebude páčiť. A potom herečka, čo vraj často nebýva po večeroch doma a o dieťa sa stará suseda. A potom to môžu byť akékoľvek rodiny.

Proste, na to, aby ste stáli pred súdom, platili právnikov a poradcov, desiatky nocí nespali a bojovali o to, aby vaše deti mohli ostať s vami, bude niekomu stačiť napísať anonym. 

.

Príbeh je skutočný: všetko, čo je v ňom napísané sa stalo. Len mená – ako obyčajne – tajím.