Denník N

V kvalitnom románe sa aj neospravedlniteľný zločin môže stať motívom unikátnej sociálno-kritickej drámy

Často s obľubou citujem výrok pripisovaný G.G. Márquezovi. Použil som ho už v niekoľkých textoch, a ako oslí mostík sa hodí aj do tohto. Je o deťoch a znie takto: „Človek nemiluje deti pretože sú to deti, ale zamiluje si ich skrz náklonnosť, ktorá vzniká pri ich výchove“.

Páči sa mi, pretože upriamuje pozornosť nielen na deti, ale aj na ich výchovu. Tá je nepochybne dôležitejšia ako genofond, a ešte ťažšie sa kompenzuje. Výchova zvykne zlyhávať, môže byť neefektívna, zbytočne tvrdá, nedôsledná, fundamentálne liberálna alebo úplne absentovať.

Je často obrazom rodiny a v širšom slova zmysle aj odrazom celospoločenských javov. Na výchovu prosto treba čas a blízkosť. Čas sa pritom nesmie skracovať a blízkosť ohrozujú vzájomné vzdialovania sa. Čas býva požieraný kariérami, nedostatkom alebo generačnými zlyhaniami rodičov, pričom na blízkosť vplýva ešte ďalšie množstvo faktorov, majúcich podhubie v sociálno-ekonomických reáliách.

Nič nie je pre život dieťaťa nebezpečnejšie, ako akokoľvek frustrovaný rodič. Každý rodič si prosto musí uvedomiť, že dieťa nie je príčinou jeho problémov, ale naopak tou najzraniteľnejšou obeťou. Ak sa tak nestane, následky môžu byť bolestné.

Jarka z románu Piata loď by vám vedela rozprávať. Prostredníctvom knihy Moniky Kompaníkovej sa tak vlastne aj deje. Je to rozprávanie dospievajúceho dievčaťa, ktoré žije v rodine bez mužov. Mama Lucia a stará mam Irena sa odcudzili už dávno. Už vyššie som písal, že frustrácie sú nebezpečné, a toto je dokonca ešte aj ten prípad, keď vina za odcudzenia sa matky a dcéry padá na Luciine nemanželské dieťa.

Jarka je tak živým mementom spoločenského „hriechu“. Vzťahy v tomto trojgeneračnom ženskom trojuholníku  sú len akýmsi výmenným obchodom bez citov, službou za úsmev a plnenie záväzkov len preto, aby nevznikali problémy.

V tejto atypickej ženskej rodine jednoducho neexistuje „žiadna hlboká náklonnosť, súznenie, pochopenie. Ani len tušenie intimity, blízkosti”. Dievča sa preto už detstva naučilo, že doma nemá nikoho zaťažovať vlastnými starosťami.

Každodenne po splnených povinnostiach radšej opúšťa citovo chladný domovský prístav, aby doplávala k záhradnému domčeku medzi vinohradmi, kde nachádza akúsi paralelnú dimenziu voči svojmu reálnemu životu. Záhrada je ako archetyp raja, záhrady hojnosti a radostí.

Loď z názvu knihy predstavuje zase alegóriu osobnej slobody, životný priestor, palubu na ktorej sa môže dospievajúce dievča plaviť po rozkolísaných vlnách morí. Jarka má pocit, že každý z jej okolia takúto loď má, iba ona túžobne čaká na vlastnú a prázdnu, na ktorej by bola kapitánom aj navigátorom, a nie iba plavčíkom, ktorý sa vrhá cez palubu za každým topiacim sa.

Táto túžba sa ešte znásobí potom, ako si v domčeku, ktorý „vyzeral ako parníček stratený v mori trávy”, neuvážene vytvorí alternatívnu rodinu. S infantilným entuziazmom sa vžíva do úlohy náhradnej matky unesených dvojčiat a malého utečenca zo sídliska. Preberá rolu matky – ochrankyne, ktorá je vlastne projekciou jej osobných vnútorných túžob po starostlivej a milujúcej matke.

Piata loď nie je v pravom slova zmysle knižnou novinkou. Od svojho vzniku sa dožila už niekoľkých reedícii a tiež filmovej adaptácie. No aj po druhom čítaní som presvedčený, že je to moderný sociálno-kritický román, akých je v modernej slovenskej literatúre stále veľmi málo, hoci problémy, na ktoré by mala aj literatúra reflektovať, sa medzičasom nakopili do výšok.

Kým v románe Piata loď sa hlavná hrdinka zhostila roly náhradnej matky únosom, v brilantne napísanom francúzskom románe s názvom Uspávanka sa všetko udeje v medziach zákona. Leïla Slimani sa totižto zamerala na iný fenomén moderných spoločností.

Je ním akési dobrovoľné odovzdanie rodičovských a vychovávateľských kompetencií do rúk platených pestúnok. Deje sa tak hlavne v záujme udržania si životného štandardu strednej triedy a tiež budovania ďalšej kariéry.

Dej sa odohráva v 10. parížskom obvode. Rodina Masséovcov s dvoma malými deťmi rieši na začiatku prózy dilemu typickú pre 21. storočie. Myriam chce pracovať, pretože ako matka v domácnosti sa cíti ako vo väzení. Na jednej strane sa odmieta vzdať sna o ideálnom materstve, no zároveň nechce zanevrieť ani na sľubnú kariéru advokátky.

Sme ľudia 21. storočia. Chápeme. Mladé rodiny to nemajú ľahké ani u nás doma. Táto francúzska patrí ešte aj do podobnej vrstvy ako mnohé slovenské. Príliš bohatí na nejakú sociálnu pomoc a príliš chudobní na to, aby platená pestúnka nebola obetou a odriekaním.

Napriek tomu (alebo práve preto) sa v živote mladej rodiny zrazu objaví pestúnka Louise. Je ako Mary Poppins, len nie taká okázalá, nečaruje, no napriek tomu sú jej výchovné metódy viditeľne evidentné, kým ona je v domácnosti Masséovcov čoraz viac neviditeľnejšia a nenahraditeľnejšia.

Stáva sa akoby inventárom, kuchynským robotom na všetko, miestami má čitateľ pocit, že aj keď nekoná, je v pohotovostnom režime. Chodí do bytu mladej rodiny čoraz skôr, odchádza čoraz neskoršie, občas vôbec. Vo svojej garsónke sa už ani nesprchuje. Má vlastný uterák schovaný v spálňovom šatníku.

Táto informácia vás musela rozrušiť. Lebo mňa áno.

Je submisívna, oddaná, obetavá, no napíšem to tak, ako som to cítil pri čítaní. Bál by som sa jej už len preto, že svojím spôsobom dokonale zrekognoskovala rodinný terén, že pozná slabosti členov rodiny, a že do života prenikla tak hlboko, že ju už nemožno z neho vylúčiť.

Teda možno by sa aj dalo, ale ako sa hovorí, na dobré sa rýchlo zvyká. Pestúnka sa zrazu zíde aj na rodinnej dovolenke pri mori a čitateľ už musí šípiť, že sa chýlime ku rodinnej katastrofe. On to vlastne vie už od začiatku knihy. Pestúnka zverené deti brutálne zavraždí už na prvých stranách.

Pre čitateľa ani nie je tak súdené dozvedieť sa, čo sa stalo, ale pochopiť prečo. Uspávanka je sociálna dráma o prienikoch medzi kariérou a výchovou, o spoločenských a kultúrnych predsudkoch. Ostrá a znepokojivá, no paradoxne s ľahkosťou napísaná a tiež čitateľná próza. Vzhľadom na tému dosť podstatný fakt.

Pestúnka Louise je len jednou zo zástupu pestúnok, ktoré ponúkajú svoje služby, hoci sú často matkami vlastných detí. Mnohé pochádzajú z Magrebu a západnej Afriky, migrantky, ktoré zanechali potomstvo, aby vo Francúzsku znášali maniere rozmaznaných detí strednej triedy, utierali im zadky a plnili očakávania ich kariérami vyťažených rodičov.

V tomto konkrétnom prozaickom počine je opäť ešte viacero ďalších rovín. Jednou z nich je aj obraz rodiny samotnej pestúnky. Je dysfunkčná, a to aj napriek tomu, že Louise je v hosťujúcich rodinách ideálnou opatrovateľkou a vychovávateľkou. Starostlivosť o mnohé cudzie deti jej však paradoxne zničilo vzťah s vlastnou dcérou.

Po dočítaní knihy sa vám vynorí množstvo znepokojivých otázok. O súčasnosti, rodine, materiálnych statkoch a tiež jedna ľudsky smutná.

Kto vlastne vychováva deti pestúnok?

 

Monika Kompaníková: Piata loď, Vydavateľstvo: Artforum, 2017

Leila Slimani: Uspávanka, Vydavateľstvo: Inaque.sk, 2017, Preklad: Aňa Ostrihoňová

Teraz najčítanejšie