Denník N

Ako sa (zrazu) dá bojovať s extrémizmom. A prečo to doteraz nešlo.

V KC Dunaj fašizmus neporazíme

Do doby účinnosti „Žitňanskej novely“ sa ponúkané nápady štátu v oblasti boja proti extrémizmu podobali improvizovaným výstrelom do vzduchoprázdna. Súhlasím, že trestnoprávne prejavy nie sú jedinou podobou tohto problému. A že ten ako taký nevyrieši len trestné právo. Na druhej strane, rezignovať na jeho nástroje len preto, aby sme náhodou neobmedzili slobodu slova fašistom, je jalovým alibizmom. Rovnako ako reči, že práve tým by sme posilnili ich pózu martýrov. V skutočnosti nebol nikto z politického jadra ĽSNS odsúdený a posledné roky ich polícia len „slabučko hryzkala“. Stali sa absolútnymi lídrami online debát a nebolo nikoho, kto by ich umlčiaval. Napriek tomu im to nebránilo štylizovať sa do role mučeníkov. Tento imidž si totiž budú pestovať bez ohľadu na to, akú stratégiu voči nim zvolíme. Minimálne dovtedy, kým sa fašizmus nestane úplným mainstreamom.

Mohli by sme pokojne stráviť  ďalších 10 rokov vymýšľaním ad hoc opatrení a popri tom viesť akademické spory o tom, či poraziť fašistov v diskusii, alebo pred súdom. Ibaže v situácii, kedy sa bývalý pouličný bitkársky prúd transformoval na mienkotvornú politickú silu, kedy boli rad radom zastavované trestné stíhania aj tých najradikálnejších postavičiek extrémistickej scény,  kedy nanovo ožívajú staré neonacistické kapely, kedy sa útoky na menšiny vyhodnocovali len ako drobné občianske šarvátky, v situácii, keď sme za 10 rokov nerozložili žiadne aktívne extrémisticke hnutie, sme si už dávno takéto improvizácie nemohli dovoliť. Potrebovali sme naozaj niečo viac, než chlácholivé reči polície o „monitorovaní scény“ a debaty presvedčených s presvedčenými v KC Dunaj.

V kontexte medializovaných správ o viacerých „zásahoch“ zo strany NAKY sa dnes zdá, že sme sa konečne v trestnoprávnom boji aspoň o kúsok posunuli. Kým doteraz policajný zbor detekoval priemerne 5 prípadov hanobenia národa, rasy a presvedčenia ročne (väčšinou tieto skutky vyhodnocoval ako prejav chránený slobodou slova), NAKA len za 2 mesiace vzniesla obvinenia minimálne za 3 tieto prečiny.  Už to je nevídaný posun.

Prečo sme potrebovali novú štruktúru

Posledné roky som bola tvrdo kritická k postupom polície a prokurátorov v tejto oblasti. Nie preto, že by som bola vysadená voči policajtom. Božechráň! (Väčšina z nich sú pracanti a snažili sa aj napriek systému a podmienkam, v akých fungovali). Nebolo to ani preto, že by som od orgánov činných v trestnom konaní očakávala, že budú suplovať aktivistov. Práve naopak. Nikdy by som nechcela, aby postupovali nad rámec zákona, len preto, že si to želá fejzbukový tribunál. Ani keby to malo priniesť koniec všetkých kotlieb hneď od zajtra. Úlohou prokurátora totiž nie je vyhrať boj s extrémizmom, ale dbať o to, aby bola v postupe trestného stíhania dodržaná zákonnosť. Nič viac a nič menej som od polície, prokuratúr a súdov ani nežiadala.

Moja kritika stála na 8 ročnej skúsenosti s postupmi v trestnom konaní, ktoré sa za tie roky premenili na jednu veľkú debničku uznesení. Šlo väčšinou o rozhodnutia, ktorými sa rad radom zastavovali stíhania, alebo ktorými sa očividné trestné činy vyhodnocovali ako malicherné priestupky. Alebo ktorými sa aj ten najprimitívnejší výrok voči Rómom či migrantom zmietol zo stola s tým, že „ide o oprávnenú kritiku v rámci slobody slova“.  Zastupovala som obete trestných činov extrémizmu, vyhodnocovala plamenné prejavy fašistov na ich protestoch či v online debatách, strávila som kopec času čítaním rozhodnutí, ktoré prispievali k legalizácii agendy ĽSNS.  Všetky tieto skúsenosti mňa a môjho partnera Daniela Mila doviedli k jedinému záveru : štruktúry policajného zboru, vrátane prokuratúr a súdov, ktoré boli do roku 2017  na túto tému príslušné, sa musia prekopať.  Najlepšie spôsobom, že sa etrémistická kriminalita zverí špecializovanej štruktúre: NAKE, Úradu špeciálnej prokuratúry a Špecializovanému trestnému súdu. (Dovtedajší systém totiž policajtom ani neumožňoval, aby robili valné pokroky. Vyšetrovatelia, ktorí mali extrémizmus na starosti, pracovali na úseku všeobecnej kriminality, kde boli zahlcovaní množstvom iných prípadov. Boli odmeňovaní za objasnenosť skutku, hoci práve tento typ kriminality vyžaduje dlhodobé rozpracúvanie prípadov, čo zdržovalo ich ostatnú prácu, za ktorú mohli získať odmenu. Agenda extrémizmu im nepridávala ani na prestíži, ani na výplate. Treba preto korektne povedať, že aj samotní policajti boli obeťou zle nadstaveného systému.)

A kým fašisti, online revolucionári a Harabín vyplačkávali po internetoch, ako im Žitňanskej novela nasadzuje náhubky, skoro nikto si nevšimol, že tá najzásadnejšia zmena vôbec nespočívala v úpravách Trestného zákona. Ale v jednej jedinej vetičke, ktorú ministerka spravodlivosti zakomponovala do Trestného poriadku. Ňou doplnila §14 Trestného poriadku o ustanovenie, aby sa trestnými činmi extrémizmu zaoberal Špecializovaný trestný súd. V zmysle ďalších predpisov je tým pádom automaticky daná pôsobnosť Úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA. Tým vznikol legálny základ pre uvedenú štruktúru orgánov činných v trestnom konaní. Bez toho by sme totiž naďalej neboli schopní Trestný zákon účinne aplikovať, nech by sme ho šperkovali akokoľvek. Presne to bol totiž vždy najväčší problém – nedokázali sme vymáhať ani to, čo bolo trestné už dávno.

Deň, keď Kaliňák povedal pravdu

Rovnako, ako aktuálne aktivity NAKY ma príjemne prekvapili aj nedávne Kaliňakove slová: „Buď sa staneme alibistami a budeme súdiť iba ľudí, ktorých pristihneme pri čine, kde je väčšia pravdepodobnosť, že máte všetky dôkazy zoradené pekne za sebou a potom políciu môžeme zmenšiť o polovičku, alebo budeme pokračovať v tom, že polícia je tu na to, aby vyšetrovala všetky prípady, keď dôjde k porušeniu našich práv garantovaných ústavou a trestným zákonom.“

Možno je čudné, v čom môže byť takáto, na pohľad banálna veta,  dôvodom pre pochvalu ministra vnútra. Zvlášť, ak vieme, že jeho rezort má najväčšie maslo na hlave za to, kam sme to s extrémizmami po 10 rokoch dobačovali.  Tá veta v skutočnosti obsahuje priznanie – jej prvá časť najpresnejšie označuje jeden z kardinálnych dôvodov, pre ktorý sme na trestnoprávnom fronte s extrémizmom prehrávali.  Je samozrejme škoda, že minister nevyslal tento odkaz skôr. Rovnako ako to, že si k sebe nevolával každého pol roka zodpovedné osoby z Policajného prezídia a nepýtal sa ich, ako pokračuje ich boj s extrémizmom. Veď to nie je žiadne zasahovanie do vyšetrovania, len plnenie si kontrolných a koordinačných úloh. Bolo na škodu,  že minister sa nestretával s mimovládnym sektorom a  uspokojivé odpovede z radov policajného zboru nekonfrontoval s ich zisteniami z praxe. Lebo aj toto prispelo k tomu, prečo nám ĽSNS vyrástla na sebavedomú politickú silu. Odhliadnuc od tohto všetkého, dnes je deň, kedy ho treba pochváliť.  Je to prvýkrát od roku 2009, kedy som z úst ministra vnútra počula vetu, ktorá – aj keď nepriamo a možno aj nie s týmto zámerom – konečne pomenovala pointu zlyhaní v jeho rezorte.

Príklady zlej praxe – návody na nepoužitie.  

Nasledovné 3 príklady bad practicies nám celkom vystačia na to, aby ilustrovali absurdity pred prijatím novely Trestného poriadku.  (Obsiahlejšia analýza bude dostupná neskôr). Poslúžia nám na ako ukážka toho, „prečo to doteraz nešlo“ a ako by OČTK postupovať nemali, ak to myslia s bojom proti extrémizmu vážne.

  1. Len aby sme fašistom vlas neskrivili (ochrana podozrivého až do krajnej absurdity)

V trestnom práve platí zásada, že ak máme pochybnosti, či skutok spáchal obvinený, potom na neho treba hľadieť tak, že skutok nespáchal (in dubio pro reo).

Je to dôležitá zásada trestného práva, no jej uplatnenie prináleží predovšetkým sudcom. Nie okresnému policajtovi, ktorý si číta trestné oznámenie a ktorý ho hneď z fleku odmietne, lebo má  pochybnosti, či je podozrivý ozaj vinný. No aby ne! Keby ho mal usvedčiť samotný oznamovateľ v trestnom oznámení, nepotrebujeme policajtov. Napriek tomu bola táto zásada v policajnej praxi absolútnou mantrou. V podstate, kým sa páchateľ sám nepriznal alebo ho nechytili pri čine, nebolo možné ho odstíhať. Táto úzkostlivá snaha chrániť procesné práva páchateľov zašla niekedy tak ďaleko, že vyšetrovateľ v mene zásady in dubio pro reo  akceptoval aj očividne absurdnú, scestnú, nelogickú a najmenej  pravdepodobnú verziu zo strany páchateľa, ktorou sa snažil vyviniť.

Príklad z praxe:  Na ilustráciu si pripomeňme, ako skončil výrok Mišúna„brutálne sa rozmnožujúcich asociálnych cigánskych parazitoch“. KR PZ v  Žiline odmietlo trestné oznámenie, pretože došla k záveru, že z výroku nie je zrejmé, či vykričaný extrémista narážal na cigánov v zmysle klamárov, alebo na Rómov. Pozreli si Slovník slovenského jazyka, a ten v nich vyvolal takéto závažné pochybnosti, ktoré vylučovali začatie trestného stíhania. Nie, toto nie je žiaden ojedinelý prípad. Tento prípad je zaujímavý len tým, že sa stal na dlhé roky  precedensom, ktorý sa replikoval v ostatných prípadov. Na obranu policajtov musím povedať, že takéto rozhodnutia bez výhrad potvrdzovali aj prokurátori.

  1. Úmysel je preukázaný len vtedy, keď sa páchateľ prizná

Ak má byť obvinený aj naozaj odsúdený, musí mu byť dokázaný úmysel. Zjednodušene povedané, treba ho usvedčiť z toho, že naozaj chcel spáchať trestný čin.  Áno, toto je objektívne najnáročnejšia úloha vyšetrovateľov. Nestačí usvedčiť páchateľa, že daný status skutočne napísal on. Treba mu dokázať aj to, že ním chcel vedome a úmyselne hanobiť Židov.

Ani túto úlohu však tiež nemožno aplikovať do krajných absurdít. Lebo vyšetrovanie sa nevedie na spôsob psychoanalýzy. Ak máme napriek tomu dôkazný problém, potom by som čakala, že sa takýto obvinený stane prioritou na ďalšie rozpracúvanie. Očividní páchatelia, pri ktorých stíhaní uviazne len na tom, že chýba dôkaz o ich úmysle, musia byť zákonne monitorovaní a musí sa o nich zbierať materiál dovtedy, kým mu nebudú môcť oponovať vetičkou „nemal som úmysel“. Práve táto vetička sa v praxi stala zaklínadlom. Stačilo, aby ju obvinený vyslovil, a vyšetrovanie  uviazlo. Pri tom vzhľadom na doterajšie konanie páchateľa, jeho verejne deklarované postoje, jeho príslušnosť a vzťah k fašistickej strane, jeho 100 ďalších podobných výrokov bez rozporov dokazuje, že keď hanobí Rómov, tak aj naozaj chce hanobiť Rómov. Ak by sme sa mali uspokojiť s tým, že obvinený svoju vinu odmieta, potom môžeme rovno celý Trestný poriadok zrušiť. Potom nech polícia stíha len tých, čo sa priznajú: „Dobrý deň, som Miňo Mazurek, a keď hovorím o rozprávkach o holokauste, som si vedomý, že pácham trestný čin a aj ho spáchať chcem“.

Prípad z praxe: Okrem spomínaného Mazureka, u ktorého musel byť ozaj veľký problém preukázať úmysel  spochybňovať holokaust (lebo veď na začiatku predmetného statusu uviedol, že ho spochybňovať nechce, tak to asi stačilo), tu bolo podobných prípadov x. Napríklad jeho menej známy kolega  Fero Lipka, ktorý zdieľal obrázok o dávkach nábojov pre Rómov. Vyšetrovateľom stačilo spýtať sa ho, či tým chcel hanobiť Rómov alebo podnecovať k nenávisti. A Lipkovi stačilo, aby povedal, že nie.

  1. Na všetko treba povolávať znalcov. Najlepšie, keď znalec rozhodne aj to, či je osoba vinná

Trestný poriadok hovorí, že znalec je k prípadu povolaný vtedy, ak je to potrebné pre objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Ak sa vyšetruje daňový podvod, je na mieste, aby sa k tomu vyjadril účtovník. Ale čo preboha vyšetrovateľ potreboval objasniť na tejto vete“ ty vyjebaný skurvený cigán, olašák a olašáčka, ty špinavý neplatič, pojebaný Cigán olašák„? Je to výrok v slovenčine, neobsahuje dokonca ani žiadne neonacistické šifry. A predsa! Znalec mal zhodnotiť, či je daný výrok prejavom etnickej nenávisti. V skutočnosti sa znalec nesmie ani slovkom dotknúť právnej stránky prípadu, a vyšetrovateľ mu ani náznakom nesmie položiť právnu otázku. Položiť takúto otázku znalcovi znamená, že vyšetrovanie sa vedie v rozpore so zákonom. Aj v tomto prípade prokuratúra schválila uznesenie ako v súlade so zákonom. Danú anomáliu si v spise vôbec nevšimla.

Perličkou tohto prípadu bolo to, že znalec nakoniec vylúčil, že by šlo o prejav protiprávnej etnickej nenávisti. S odôvodnením, že na Slovensku cigánov nemáme. Len Rómov. Poškodení sa radšej odsťahovali z dosahu páchateľa, lebo štát ich nevedel uchrániť pred jeho rasistickými výpadmi.

Go NAKA go!

Opatrnosť v optimizme je na mieste. Razantnosť postupu, akým NAKA od začiatku marca  „vyjela“ na extrémistov, si však zaslúži pochvalu. A aspoň úvodnú dôveru a trpezlivosť.  Ak chcú byť naozaj úspešní (a ja nemám dôvod myslieť si, že nechcú), bude užitočné, keď sa poučia z chýb svojich kolegov. Pokiaľ  totiž ide o očividnú kriminalitu, v tomto prípade má ich ministerský šéf pravdu: polícia nesmie rezignovať.

 

Autorka je predsedníčkou Ľudia proti rasizmu. Spolupracuje s Progresívnym Slovenskom.

Teraz najčítanejšie

Irena Bihariová

Slniečkarka, ľudskoprávna svätuškárka, odborníčka spoza zeleného stola bratislavskej kaviarne, predsedníčka iluminátmi dotovanej organizácie Ľudia proti rasizmu. Ale Rómov som si k sebe domov už zobrala!