Denník N

Pocta obyčanovi

Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, Slovart 2017
Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, Slovart 2017

Hoci Vilikovský do svojho najnovšieho románu priviedol jazdcov apokalypsy, za skutočného hrdinu pasoval obyčana.

Bola by som rada, keby slovo obyčan preniklo do hovorovej slovenčiny . Tento novotvar vznikol spojením dvoch slov- obyčajný občan čiže obyčan. Je to smrteľník, ktorého zamestnávajú celkom bežné problémy.

Vilikovského Obyčan  je literárnou postavou, ktorá vo svojom voľnom čase píše. Čuduj sa svete, táto záľuba prináša do jeho života komplikácie. Obyčan naráža vo svojom okolí na nepochopenie. Ľudia neznalí zákonitostí literárnej tvorby totiž nechápu, že myšlienkový svet autora a jeho súkromný život sa od seba líšia. Rola Obyčana ako človeka a  Obyčana ako autora im neraz splýva do jednej podoby. Obyčan občas podľahne čaru svojho vlastného fantazijného sveta. Rád chodieva do kaviarne kam chodia jeho literárne postavy, sadá si zásadne tak, aby im nezavadzal. V električke sa mu zdá, že stretol svojho fiktívneho hrdinu. A ja uprostred knihy prekvapene zisťujem, že Ivan, ktorého milostné peripetie som otrávene sledovala, je iba fiktívnou postavou  Obyčanovho románu. „Nijaký príbeh nie je skutočný, skutočný je iba rozprávač,“ tvrdí Obyčan a mne neostáva nič iné ako s ním súhlasiť.
Páči sa mi Obyčanova snaha rozlišovať: Čo v príbehu je pravdivé, a čo je autentické, ale pravdivé nie je. V tomto zmysle sa Obyčan stáva ne-obyčajným a nie veľmi pochopeným súčasníkom. Musí si privykať  na svet, kde súdiac podľa reklamných sloganov autá „rozmýšľajú“ a banky „filozofujú“. V dnešnej dobe sa azda už iba literáti snažia prinavrátiť slovám ich pôvodný význam. Ťažko možno očakávať niečo také od iných obyčanov.  Kto iný sa už len má snažiť slovám vyzliecť nepravdivé šaty a znova im obliecť ich  pôvodný šat? Kto iný, ak nie (ich)autor? Vďaka Obyčanovi som si naučila, že:„ text je umelý ľudský výtvor a autentickosť sa v ňom musí vyrobiť ako všetko ostatné.. pravdivosť sa však nasilu vyrobiť nedá.“

Pavel Vilikovský vo svojom románe  vystaval  svoj typický mnohovrstevnatý, jemne ironický text. Podarilo sa mu umne prepojiť záležitosti bežného života a literárnej tvorby do inšpiratívnych súvislostí. A je veľmi príjemné sa dívať ako spolu tieto – na prvý pohľad  odlišné oblasti – výborne ladia.

Názov románu  odkazuje na  Vilikovského zbierku poviedok Krutý strojvodca, ktorá vyšla v roku 1996. V nej Vilikovský použil motív vlaku ako obrazu unikajúceho času , v ktorom krutý strojvodca nepostojí a človek prepasie svoju chvíľu.

Vo svojom románe Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa Vilikovský tento motív prinavrátil späť v osobe vojvodkyne  Marie du Plessis de Bourgogne alias Marienky z Borovej pri Trnave. Mária, či Marienka bola kedysi prvou slovenskou strojvodkyňou, vydala sa za francúzskeho vojvodu a stala svetoznámou fotografkou. Po rokoch sa vracia späť na Slovensko, hľadá vhodný objekt pre svoj cyklus erotických fotografií.

V persifláži rozprávky o medovníkovej chalúpke sa vojvodkyňa stáva Marienkou, Ježibabou i drakom. Mne pripomína Sirénu , ktorá svojim spevom láka mladých mužov do záhuby. A popritom všetkom, s pohárom dobrého vína v ruke, zvládne viesť diškurz o zániku jednej civilizácie, ktorá sa vyčerpala a umiera na vyumelkovanosť.

„Je ťažké viesť svätú vojnu za blahobyt, a nič iné nám už sväté nie je. Barbari zvíťazia, no z tých tam vonku nemám strach, oni sa len chystajú na cestu. Bojím sa, že na pochod sa už vydali barbari v nás. “

Pavel Vilikovský nám ukazuje, aké dôležité je nestratiť chuť byť voči sebe úprimný. Len vďaka úprimnosti  sa človek nebojí zostať obyčanom, ktorý ešte stále smrdí človečinou.

 

Pavel Vilikovský

Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Slovart, 2017

 

Teraz najčítanejšie