Denník N

Buongiorno, principessa! Koľko je zmyslov v rímskych nezmysloch

O Talianoch sa hovorí, že sú pohostinný národ. O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinný národ. Všetko bude dobré.

 

Keď som žiarlila, že on je tu doma a ja nie, že nepoznám vína z Umbrie a neviem sa odviezť autom, kúpila som si lístok na metro a bezcieľne sa prechádzala po Via Cola di Renzo. To boli moje raňajky u Tiffaniho, akurát, že k Tiffanimu sa vôbec nešlo, ani som sa tam nedívala a nedívala som sa ani na Indov, čo naproti predávali okuliare za tri eurá. Vyjednávajte pred Tiffanim s Indom.

Borgo Pio

To bola moja sloboda cudzinca, moja predstavivosť na špacírke, že ja si môžem vykračovať, kúpiť kávu za euro, usmievať sa na baristu a dostať lístok s číslom a ísť tancovať na loď. Môžem. Mohla by som. Vo Felliniho filme. Raz mi kurizoval čašník, ale asi preto, že dostal prepitné od nemeckej rodiny, s ktorou som obedovala. Odorúčala som pastu allˈAmatriciana, ricetta aglio olio, k tomu víno a potom kávu a dezert. To už som sa naučila. Brava. Oveľa častejšie som sa však pristihla ako sa s pretiahnutou tvárou šiniem po Concilliazione, ako rušivý element vo veľkej nádhere, v divnej štvrti ma prenasledoval veľký černoch, lebo ma počul hovoriť anglicky a za peniaze mi chcel robiť sprievodcu.

Ale ja to tu poznám, nie som cudzia. Bola som.

Inokedy som sa na hodinu stratila v dvoch uliciach, musela sa prepravovať z centra autobusom miesto metra alebo aj pešo, lebo štrajk. Nepoznala som autobusy z centra. Spoznala som autobusy z centra. A dokola; stretnutia, na ktorých bolo treba mať šaty a ja som mala tenisky a spotenú rifľovku, udalosti, na ktorých sa bolo treba prezentovať a ja som sedela v kŕči, vyslovovala zle slová a rozmýšľala, kedy zosublimujem. Nebolo na tom nič dobrodružné.

So Simonou som sa poznala dvadsať minút a ona, jednoduchá, veľmi elegantná Slovenka, neváhala hovoriť o tom, aké je to niekedy na figu. Ja som nemala deti a za krátko som šla domov. Ona mala deti a doma už bola tu. Deti, ktoré sú nové a revú, nevieš, čo s nimi a nemôžeš sa ísť zachrániť k mame. Ovšemže, všetko sa to môže stať aj doma za zeleným hájom, v krajine, ktorá gave bryndza to the world. Doma aspoň netrpíme, že nebudeme vedieť zavolať pohotovosť, že nebudeme vedieť vysvetliť zložité veci, že pomoc nepríde, že budeme len navždy trápni podivíni, čo robia veľké pauzy vo vetách.

Z Cola di Renzo som potom prešla za roh na dei Gracchi, čo bol iný svet. Podstatne menej ľudí, podstatne žiadni turisti, lebo turisti za rohy nechodia. Tam, medzi výkladom s luxusnými bonboniérami a bio obchodom, v ktorom som si kupovala ragù, som sa snažila opäť v sebe nájsť radosť z nového. Dobrodružnosť a entuziazmus z neobjaveného, aký mala Elena v knihe Geniálna priateľka, keď prvý raz cestovala parníkom na Ischiu.

Svietilo mi priamo na tvár, zacláňala som si a tak som obiehala ľudí.

Principessa, no nie je to krááásne slnko? Zatiahol starší pán s palicou, s rukou nad očami v tom istom uhle.

Pravda, je! Opätovala som mu nadšenie.

V autobuse bolo plno, ostala som stáť, aj keď sa uvoľnilo. Mladá mamička sa na mňa otočila a už mi rukou kýva nech sa posadím. Ďakujem. Nabudúce som spravila to isté a pani mi dvakrát želala pekný deň. Trattoriu zatvárali, nevedela som; zmienila som sa, že som chcela jesť vonku a už mi aj ťahali stôl hore schodmi. Koľkokrát barmanka nič nechcela za kávu, povedala, že má dobrý deň. Koľkokrát mi ponúkli lacnejšie ubytovanie, až som nakoniec neplatila takmer nič. V archíve novín so mnou úradníci znakovali rukami, nohami, ako škôlkari, aj keď nemali z toho nič iba to, že ja niečo vybavím.

 

Isabella ma brávala k nej na večeru kedy sa len dalo, jej manžel mi opravil tašku aby som nemusela kupovať.

Si veľmi milá, to nemusíš.

– Mám dcéru tiež veľmi ďaleko. Často sa bojím a v duchu som vďačná každému, kto jej akokoľvek pomôže.

Myslela som, že sa utopím ako Atlantída a ja som celý čas bola princezná. Na to, ako majú ľudia k sebe blízko, akí vedia byť dobrí, myslíme za hranicami. Lebo pokiaľ nie sme na riviére, je málo momentov, kedy sa cítime zorientovaní, sebaistí a nepotrebujeme pomoc. Atlantídou bola moja pýcha, ktorá potrebovala klesnúť ku dnu, aby sa vyplavilo trochu pokory. Byť preč je o veľmi hlbokom sklonení hlavy. O prijatí, že sami takmer nič nezvládneme. A potom si uvedomíme, že vlastne nie len keď sme preč. V tom lepšom prípade na to už nikdy nezabudneme.

Teraz najčítanejšie